TAM NIEKDE DO MRAKOV, TAM, KDE NIET VOJAKOV…

Od rána som v šoku a stále sa nedokážem zmieriť s tým, že už nie je medzi nami. Včera nás vo veku 65 rokov náhle opustil najvýznamnejší slovenský textár rockovej hudby, básnik, kamarát, dobrý človek Martin Sarvaš. Pochádzal z významnej rodiny. Jeho otec Andrej bol počas Povstania spoluzakladateľom Slobodného slovenského vysielača a počas Pražskej jari bol riaditeľom Slovenského rozhlasu, ktorý po invázii vojsk Varšavskej zmluvy vydal príkaz na protiokupačné pokračovanie vo vysielaní, za čo bol dve desaťročia politicky prenasledovaný. Jeho strýko bol zasa slávny herec Juraj Sarvaš.

Martin bol predovšetkým fenomenálny textár, ktorý tri desaťročia ovplyvňoval vývoj rockovej hudby a bez ktorého by sme nepoznali mnohé hity Tublatanky, Elánu, Modusu, Metalindy, Paľa Haberu, Janka Lehotského, Laca Lučeniča a ďalších.

Osobitne som mu vďačný za to, že sa rozhodol celkom spontánne podporiť moju kandidatúru na post hlavy štátu, keď sa vyjadril, že moje myšlienky o stave slovenskej spoločnosti sú tým najlepším, čo o situácii v našom štáte počul, a vyzval ľudí: „Podporme Eduarda Chmelára na jeho ceste do Prezidentského paláca.“ Dokonca mi zložil aj predvolebnú pesničku…

Sám sa označoval za izolofilika: „Izolofília nie je o samote. Je o výbere tichého priestoru, kde sa môžu usadiť myšlienky, môžu byť počuté emócie a život sa dá cítiť bez prerušenia. Vo svete, ktorý neustále sťahuje pozornosť smerom von, sa takýto druh samoty stáva formou sebaúcty.“

Mám pocit, že sme si mnoho vecí nestačili povedať. Ale úcta a spomienky zostávajú. Svet je naďalej smutne skutočný. Prázdni ľudia chcú v ňom vládnuť, smejú sa nám do očí. Žiadna pravda sa im nehodí. Aj tak ju nikdy nezabijú, tá nikdy nezomrie. Žije, aj keď ju práve nechcú a nikto pred ňou neutečie. Lebo pravda víťazí, pravde čas nevadí, ani lesk všemocných peňazí. Pravda víťazí, ak ju sám nezradíš, pravda vždy zvíťazí, zvíťazí… A ak nie, skúsime to cez vesmír… Možno budeme mať šťastie, vyhneme sa raketám, možno pre nás niekde rastie, naša šťastná planéta… Tam niekde do mrakov, tam, kde niet vojakov…

Milý Martin, už teraz si nesmrteľný. Ďakujem za všetko a najmä za privilégium, že som mohol časť pozemskej púte kráčať s Tebou.

Eduard Chmelár