Fyzická a fiškálna realita ukazuje, že program EÚ pre „zelenú oceľ“ je šialenstvo

Návrh Európskej komisie strojnásobiť kapacitu dátových centier v priebehu nasledujúcich piatich až siedmich rokov má pomôcť Európe dobehnúť Čínu a Ameriku v pretekoch o uvoľnenie potenciálu umelej inteligencie. Návrh „Zákona o rozvoji cloudu a umelej inteligencie“ vyvolal prudký a predvídateľný odpor zo strany environmentálnych skupín, ktoré poukazujú na nenásytnú spotrebu elektriny a vody dátovými centrami. V Barcelone sa nachádza skupina dátových centier, ktoré prispievajú k nedostatku vody a vyčerpávaniu podzemnej vody. Frankfurtské dátové centrá už teraz zaberajú tretinu elektrickej kapacity regiónu, pričom mnohé nové dátové centrá inštalujú plynové generátory priamo na mieste kvôli nedostatku nových pripojení k sieti. Inovácia v oblasti technológie, ktorá sľubuje transformáciu, naráža na miestny odpor organizovaný rôznymi mimovládnymi organizáciami.

Žiadny „zelený sen“ v Číne: Pracovníci monitorujú vysokú pec v oceliarni Bao, kde sa oceľ vyrába z uhlia. „Ak si Európa chce zachovať integrovaný oceliarsky priemysel potrebný pre infraštruktúru a zbrojenie, bude sa spoliehať na fosílne palivá.“ (Foto: Ryan Pyle/Corbis cez Getty Images)

Nie je až také prekvapujúce, že sa ekologická ľavica mobilizovala proti dátovým centrám, ktoré hostia „strašidelnú“ umelú inteligenciu, z ktorých mnohé vlastnia a prevádzkujú ich obľúbení zloduchovia, americkí miliardári Mark Zuckerberg a Jeff Bezos. Preferovaná zásada preventívnej opatrnosti EÚ napomáha jej snahe regulovať umelú inteligenciu do podriadenosti, ktorá potláča inovácie. Dopad strojnásobenia kapacity dátových centier v Európe na vzácne vodné a elektrické zdroje však bude zatienený požiadavkami obľúbeného projektu Zelených: dekarbonizáciou európskeho oceliarskeho priemyslu.

Ukončenie bezplatných uhlíkových kreditov pre oceliarsky priemysel v roku 2034 má ukončiť používanie vysokých pecí na spaľovanie uhlia na redukciu železnej rudy na surové železo potrebné na výrobu ocele. Namiesto toho EÚ schválila granty vo výške viac ako 9 miliárd eur na nahradenie tohto uhlia vodíkom na výrobu „zelenej ocele“. Odkiaľ bude tento vodík pochádzať? Najlacnejším a najľahšie dostupným zdrojom je zemný plyn, ale každá tona zemného plynu vyprodukuje iba štvrť tony vodíka, zatiaľ čo použitý parný proces vytvorí až dvanásť ton oxidu uhličitého. Európskou odpoveďou je elektrolýza: Veterné turbíny a solárne panely vyrábajú elektrinu, ktorá poháňa elektrolyzéry, ktoré produkujú čistý vodík, ktorý zase poháňa vysoké pece potrebné na výrobu surového železa potrebného na výrobu ocele. Problém vyriešený, aspoň k spokojnosti politických expertov v Bruseli.

Aj letmý pohľad na túto schému odhaľuje vážne ťažkosti. Vysoké pece bežia roky 24 hodín denne, zatiaľ čo solárna a veterná energia vyrábajú elektrinu iba vtedy, keď im to počasie umožňuje. Pravidlá EÚ, ktoré majú nadobudnúť účinnosť v roku 2030, budú vyžadovať, aby elektrolyzéry vyrábajúce vodík každú hodinu zosúladili svoju spotrebu energie s výrobou z obnoviteľných zdrojov, čo je pravdepodobne nemožné vzhľadom na prudké výkyvy energie získavanej z vetra a slnka. Na dosiahnutie hodinovej zosúladenia budú potrebné drahé batériové vyrovnávacie pamäte medzi výrobou a elektrolýzou, ktoré budú dostatočné na preklenutie dní (a nocí), keď obnoviteľné zdroje výrazne nedosahujú svoju maximálnu výrobnú kapacitu. Vyrovnávacie pamäte budú potrebné aj medzi elektrolyzérmi a vysokými pecami, pretože výroba vodíka nebude spoľahlivo zodpovedať presným požiadavkám na výrobu železa. Skladovanie vodíka, doslova najmenšej molekuly v periodickej tabuľke, je náročný a nebezpečný podnik (spomeňte si na Hindenberg), ktorý si vyžaduje masívne nádrže alebo uzavreté podzemné trezory trikrát väčšie ako ekvivalentný energetický objem zemného plynu.

Elektrolyzéry sú samy o sebe drahou a zložitou technológiou, ktorú nemožno ľahko rozšíriť na úroveň postačujúcu na nahradenie uhlia. Šesťdesiat percent svetových elektrolyzérov sa vyrába v Číne, čo znamená, že environmentálne pravidlá EÚ (opäť) Číne udelia dominantné postavenie v kľúčovej priemyselnej technológii. Sú tiež nenásytnými spotrebiteľmi elektriny potrebnej na štiepenie vody na vodík a kyslík. Podľa analytikov Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) je dnes celosvetová produkcia vodíka iba 70 megaton, pričom 99 percent pochádza zo zemného plynu a uhlia. Odhadujú, že nahradenie elektrolyzérmi si bude vyžadovať ročnú spotrebu elektriny 3 600 terawatthodín, čo je zhruba celá ročná spotreba elektriny v EÚ. Majte na pamäti, že úplná náhrada uhlia vo vysokých peciach v EÚ si bude vyžadovať 70 megaton vodíka, čo predstavuje celú dnešnú svetovú produkciu a celú produkciu elektriny v EÚ. Výroba vodíka tiež spotrebuje vodu v množstve deväť litrov na každý kilogram vyrobeného vodíka, čo znamená, že týchto 70 megaton vodíka spotrebuje ohromujúcich 63 miliárd litrov vody.

Zelený sen o čistej výrobe ocele na vodíkový pohon sa čoskoro stretne s fyzickou a fiškálnou realitou. Nútený pochod EÚ k zelenej oceli závisí od veľmi nerealistických predpokladov. Náklady a náročnosť vybudovania flotily elektrolyzérov dostatočných na výrobu potrebných objemov vodíka presahujú kapacity európskeho priemyslu. Masívna eskalácia výroby a distribúcie energie v Európe zničí národné rozpočty, rovnako ako batérie a zariadenia na skladovanie vodíka potrebné na uľahčenie cesty od variabilných dodávok obnoviteľných zdrojov ku konštantnému dopytu vo vysokých peciach. Slabé vyhliadky na zvládnutie všetkých týchto pohyblivých častí naznačujú, že ak si Európa chce zachovať integrovaný oceliarsky priemysel potrebný pre infraštruktúru a zbrojenie, bude sa spoliehať na fosílne palivá, aby ho poháňala.

EÚ si uvedomuje, že prechod na zelenú oceľ zvýši európske výrobné náklady dvojciferným číslom, čím sa prehĺbi konkurenčná nevýhoda oproti ázijským výrobcom ocele. Podobne ako veterná a solárna energia, aj sektor zelenej ocele bude preto závisieť od verejných dotácií, aby prežil. Mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach môže slúžiť ako colná bariéra pre lacnú zahraničnú oceľ, ale nemá prostriedky na overenie tvrdení o nízkych emisiách uhlíka zo strany zahraničných výrobcov. Ani Čína, ani India neumožnia inšpektorom EÚ prístup potrebný na overenie akýchkoľvek vyhlásení, ktoré predkladajú na prístup na európsky trh s oceľou. Výsledkom bude zrýchlenie deindustrializácie Európy, keďže jej výrobcovia hľadajú lacnú energiu a oceľ vo zvyšku sveta. Zatiaľ čo EÚ predpovedá koniec výroby uhlia vo výrobe ocele už o osem rokov, IEA ponúka realistickejšie hodnotenie: aj za optimistických predpokladov bude do roku 2050 iba 8 percent výroby ocele závisieť od elektrolyzovaného vodíka.

Dátové centrá môžu byť vhodným strašiakom pre environmentálne mimovládne organizácie, ale je to ich vlastná fantázia o zelenej oceli, ktorá Európu dotlačí k masívnemu nárastu dopytu po elektrine a vyčerpaniu vzácnych vodných zdrojov. Daňoví poplatníci zaplatia cenu, pretože elektrolyzéry zvyšujú účty za elektrinu z preťaženej siete, priemyselné odvetvia závislé od ocele opúšťajú kontinent, zatiaľ čo drahý a vzácny vodík nikdy nedokáže nahradiť lacné a hojné fosílne palivá. Presný technický termín pre tento konkrétny politický program je „úplne šialený“.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2026/06/physical-and-fiscal-reality-mean-eu-green-steel-programme-is-bonkers/