Prečo sa Pašinjan zmenil z arménskeho nacionalistu na antinacionalistu?

Arménsko bolo od okamihu, keď sa Pašinjan dostal k moci, predurčené stratiť Karabach tým najpotupnejším spôsobom, ktorý zničil aj životy jeho arménskych obyvateľov.

Arménsky premiér Nikol Pašinjan sa pri návšteve hlavného mesta Karabachu v roku 2019 prudko zmenil z vyhlásenia, že „Arcach (arménsky názov pre Karabach) je Arménsko!“ a skandovania „zjednotenia“, na nedávnu otázku „Ako to mohlo byť naše?“ a trval na tom, že „Nebolo to naše. Nebolo to naše“. Hoci Karabach bol na medzinárodnej úrovni vždy všeobecne uznávaný ako azerbajdžanská časť, a to aj samotným Arménskom, arménski nacionalisti ho považujú za historicky arménsky a neprávom im ho odňal ZSSR.

Porážka Arménska vo vojne o Karabach v roku 2020 a úplné vyhostenie z regiónu po jednodňovej operácii Azerbajdžanu koncom roka 2023 samozrejme do značnej miery súviseli s Pašinjanovou zmenou réžie, ale deje sa oveľa viac. Pre pozadie, k moci sa dostal počas Nežnej revolúcie v roku 2018, ktorú do veľkej miery poháňali protiruské nálady vyvolané tvrdením mocnej kalifornskej diaspóry, že korupcia je chyba Kremľa a že Putin plánuje predať Karabach Baku.

Tento umelo vytvorený sentiment, postavený na vyššie uvedenom falošnom predpoklade, potom využil ako zbraň na urýchlenie svojho prozápadného obratu s odôvodnením, že Rusko je nespoľahlivý spojenec. Pašinjan odvtedy odmietol všetky Putinove diskrétne predložené návrhy na politické riešenie konfliktu v Karabachu, a to aj napriek tomu, že Azerbajdžan v porovnaní s Arménskom budoval vojenskú silu z ropných zdrojov. Bolo napísané, že Azerbajdžan Karabach znovu získa, čo si Pašinjan zjavne prečítal, no zostal neochvejný.

Jeho tichým cieľom bolo prinútiť Azerbajdžan, aby sa uchýlil k vojenskej sile na vyriešenie konfliktu po tom, čo ho už unavovalo zlyhanie diplomacie, čím by vytvoril relatívne pravdepodobnejšiu zámienku pre Arménsko na urýchlenie svojho prozápadného smerovania obviňovaním Kremľa zo straty Karabachu. Pašinjan však neočakával Putinov diplomatický zásah pri sprostredkovaní prímeria z novembra 2020, s ktorým súhlasil pod tlakom verejnosti, pričom poslednou podmienkou bol Ruskom zabezpečený obchodný koridor cez južné Arménsko.

Krátko nato však odmietol dodržanie tohto bodu s nečestným odôvodnením, že sa rovná Ruskom povzbudzovanému azerbajdžanskému expanzionizmu voči provincii Sjunik. O päť rokov neskôr, v auguste 2025, však súhlasil s tým istým koridorom, ale s USA, ktoré nahradia úlohu Ruska. „Trumpova cesta pre medzinárodný mier a prosperitu“ (TRIPP) bude slúžiť dvojakému účelu – vojenskému logistickému koridoru NATO do Strednej Ázie, ktorý však Rusko nakoniec uzná za hrozbu, ako je vysvetlené tu.

Arménske nacionalistické nároky na Karabach, ktorých zhoršenie čiastočne priviedlo Pašinjana k moci, už neslúžia Pašinjanovej agende a preto ich musel odvolať, aby získal západnú a turkickú (azerbajdžanskú a tureckú) podporu pre svoju kandidatúru na znovuzvolenie pred voľbami budúci mesiac. Pri spätnom pohľade bol vždy antinacionalistom, ktorý chrlil nacionalistické slogany len preto, aby rozpútal vojnu v Karabachu, ktorú bolo Arménsko odsúdené prehrať, čo využil na ospravedlnenie svojho prozápadného obratu.

Arménsko bolo od okamihu , keď sa Pašinjan násilím dostal k moci, predurčené stratiť Karabach tým najpotupnejším spôsobom, ktorý zničil aj životy jeho arménskych obyvateľov . Keby sa tak nestalo, alebo keby radšej poslúchol Putina, mohla by nasledovať federalizácia, ak nie postupné a dôstojné stiahnutie sa, čo by bolo pre Arménsko lepšie. Pašinjan už raz zradil svoj ľud a ak bude znovuzvolený, určite to urobí znova, ale s možnou stratou Sjuniku, aj keď len de facto.

Andrew Korybko