ČO SI TREBA PRIPOMENÚŤ PRI DNEŠNOM DNI EURÓPY

Jediný dôvod, prečo si dnes máme pripomínať Deň Európy, je ten, aby sme všetkým pripomenuli, ako veľmi je dnešná Európska komisia na čele s diletantskou, skorumpovanou a agresívnou Ursulou von der Leyenovou vzdialená od humanistických predstáv jej otcov zakladateľov načrtnutých v prejave francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana (ktorý plán politicky presadil) a jeho autora Jeana Monneta z 9. mája 1950.

Hneď prvý výraz Schumanovej deklarácie je „svetový mier“ a vzápätí sa v nej zdôrazňuje, že „zjednotená Európa sleduje najmä jeden cieľ – slúžiť mieru“. Práve toto je odkaz a duchovný testament otcov zakladateľov zjednotenej Európy, ktorý by sa malo učiť každé dieťa, ktorý by si mal vryť do pamäti každý bruselský úradník, ktorým by sa mal riadiť každý politik.

Schuman a Monnet boli idealisti, predpokladali, že ich návrh povedie k užšej spolupráci, splynutiu záujmov, rozpusteniu kartelov a že Európa sa stane vzorom humanity a mieru pre celý svet. Namiesto toho sa stal Brusel centrom militarizmu, lobizmu a kartelových dohôd. Áno, treba povedať, že obaja v Schumanovej deklarácii priamo predpovedali, že tento návrh sa stane prvým konkrétnym základom európskej federácie, ktorá je podľa nich nevyhnutná pre udržanie mieru. Ale ich predstava federácie je diametrálne odlišná od súčasného centralizačného molochu, ktorý presadzuje Brusel a ktorý dusí národy i demokraciu.

Schumanove myšlienky a názory na túto tému nájdeme v Charte zjednotenej Európy, ktorá zdôrazňovala, že politická jednota neznamená absorbovanie národa a že európske puto nesmie viesť k popretiu vlasti. „Európa musí zostať kolískou a strážkyňou demokracie a musí si vytvoriť dušu,“ píše doslova Schuman. Zjednotená Európa v jeho očiach predznačuje „všeobecnú solidaritu ľudstva v budúcnosti“. Monnet ho neskôr doplnil vo svojich pamätiach a poznačený skúsenosťami si na konci života povzdychol: „Keby som to mohol urobiť ešte raz, nezačal by som od ekonomiky, ale od kultúry.“

Čo však vidíme teraz? Odvážil by sa niekto povedať, že tento zbyrokratizovaný, zmilitarizovaný a skorumpovaný servis nadnárodných korporácií je dnes naplnením humanistického sna Schumana, Monneta, Spinelliho, De Gasperiho a ďalších? Prezieraví skeptici sa však našli už v Schumanovej ére. Napríklad vtedajší vodca nemeckej opozície a predseda Sociálnodemokratickej strany Kurt Schumacher sa o predloženom dokumente posmešne vyjadril, že Európe prinesie akurát strašiakov štyroch K – kapitalizmus, klerikalizmus, konzervativizmus a kartely. Kancelár Adenauer mu odpovedal rázne,dogmaticky a na môj vkus až hlúpo: „Kto sabotuje alebo ohovára Schumanov plán, je zlý Nemec.“

Iba jeden mladý sociálny demokrat svojmu šéfovi vtedy oponoval: „Veď europeizáciu všetkého verejného života sme žiadali už veľmi dávno. Prečo teda s radosťou nepozdraviť všetko, čo nás približuje k tomuto cieľu. Treba dať francúzskemu návrhu za pravdu.“ Ten idealistický mladík, ktorého si vtedy ešte nikto nevšímal, sa volal Willy Brandt… neskorší kancelár a nositeľ Nobelovej ceny za mier.

Monnet dlho hľadal spolupracovníka na nemeckej strane, ktorý by zvládol úlohu vyjednávača. Viacerých odmietol, napokon mu odporučili profesora na univerzite vo Frankfurte Waltera Hallsteina. Nebol to politik, ale Monnet v ňom spoznal kultúrneho človeka širokého ducha, ktorý bol zároveň, ako sa neskôr ukázalo, veľký humanista a Európan. Došiel k rovnakému záveru ako Monnet: cieľom je organizácia Západu. Keď sa opäť obnovila konferencia Schumanovho plánu, dlho mlčal a počúval hádky jednotlivých zástupcov štátov, až si zobral slovo a prehovoril stručne a jasne: „Hovoríte o ekonomických otázkach. Ale Schumanov plán je dôležitý predovšetkým politicky. V Kórei vypukla vojna. To dáva Európe ďalší dôvod, aby sa zjednotila, lebo svetový mier je ohrozený. Nepodceňujem ekonomické problémy. Ale záruky ich riešenia nájdete v kvalite mužov, ktorí budú riadiť Európske spoločenstvo, a v úcte k ušľachtilým zásadám, ktoré sú vpísané do preambuly zmluvy – najmä v zásade rovnosti.“

Hallstein šiel na toto rokovanie už ako zahraničnopolitický poradca kancelára Adenauera, ale čoskoro si získal taký rešpekt a úctu, že nikoho neprekvapilo, keď ho zvolili za prvého predsedu Európskej komisie. Keby otcovia zakladatelia videli, kto je dnes jeho nástupcom a ako sa správa, asi by sa prepadli od hanby, ale Schuman s Monnetom by najskôr okamžite zvolali, že všetko sa musí začať odznova…

Nikto zo súčasných európskych lídrov nedosahuje veľkosť a kvality mužov tejto zakladateľskej generácie. No napriek tomu, aj keď od nich už nič pozitívne neočakávam, niekedy sa treba rázne ozvať. Keď som dnes počul, že práve nemecký kancelár Merz kritizoval účasť slovenského premiéra Fica na oslavách Dňa víťazstva v Moskve a spupne dodal, že sa s ním o tomto dni budeme musieť porozprávať, spontánne mi nezišlo na um nič iné ako výrok českého spisovateľa a preživšieho holokaustu Arnošta Lustiga, ktorý povedal, že Nemci by za to, čo urobili, mali minimálne tisíc rokov držať hubu a krok. Lenže ak je pamäť taká krátka, že 81 rokov od porážky nacizmu nám tu nemecký kancelár diktuje, čo máme robiť, kam môžeme chodiť a chce vybudovať takú silnú armádu ako mal naposledy Hitler, musím sa ozvať aj ja. Friedrichovi Merzovi treba rázne pripomenúť, že dnešná demokratická Slovenská republika nie je vazalom Nemecka a slovenský premiér nie je podriadený nemeckému kancelárovi. Ak sa chce Merz porozprávať o dnešnom dni, tak jedine tak, že ho poučia, čo sa stalo v tento deň. Žiaľ, nie je sám, čo prekrúca dejiny a aj v dnešný deň zaznelo toľko neuveriteľných hlúpostí a nehoráznych klamstiev, že sa k tomu budem musieť obšírne vyjadriť na adekvátnejšom mieste.

Keď Červená armáda dobyla Berlín, maršal Žukov povedal Rokossovskému: „Zachránili sme Európu od fašizmu, ale oni nám to nikdy neodpustia.“ Strašné, aký bol presný.

Eduard Chmelár