Zarífov mierový návrh nie je až taký zlý

Je to prekvapivo pragmatické a mohlo by to slúžiť ako odrazový mostík pre Trumpa 2.0.

Bývalý iránsky minister zahraničných vecí Mohammad Javad Zarif, ktorý zastupuje záujmy reformistickej (umiernenej) frakcie svojej krajiny proti jej principiálnym (konzervatívnym) rivalom, zverejnil na Foreign Affairs návrh na tému „Ako by mal Irán ukončiť vojnu“. Začal vychvaľovaním iránskeho odporu ako dôkazu jeho víťazstva nad USA a Izraelom a potom oslovil tých, ktorí chcú v konflikte pokračovať, pripomenutím rastúcich ekonomických a humanitárnych dôsledkov. Až potom sa podelil o svoj návrh.

Podľa jeho slov „[Irán] by mal ponúknuť obmedzenie svojho jadrového programu a znovu otvorenie Hormuzského prielivu výmenou za ukončenie všetkých sankcií – dohodu, ktorú by Washington predtým neprijal, ale teraz by ju mohol prijať. Irán by mal byť tiež pripravený prijať vzájomnú dohodu o neútočení so Spojenými štátmi, v ktorej sa obe krajiny zaviažu, že sa v budúcnosti navzájom nezaútočia. Mohol by ponúknuť ekonomickú interakciu so Spojenými štátmi, čo by bolo víťazstvom pre americký aj iránsky ľud.“

Ako prvý krok by sa mohlo dohodnúť prímerie výmenou za úplné otvorenie prielivu zo strany Iránu a úplné zrušenie sankcií zo strany USA, čo by vytvorilo základ pre obnovenie rokovaní o iránskom jadrovom programe a trvalú mierovú dohodu. Pokiaľ ide o prvý krok, Zarif navrhuje zaradenie zariadení svojej krajiny pod plný medzinárodný monitoring, zatiaľ čo druhý by sa mohol dosiahnuť prostredníctvom regionálnej kolektívnej bezpečnostnej dohody podporovanej Bezpečnostnou radou OSN, ktorá by dopĺňala jeho navrhovaný pakt o neútočení.

Taktiež napísal, že „Irán a Spojené štáty by mali iniciovať vzájomne výhodnú obchodnú, hospodársku a technologickú spoluprácu“, a to aj v energetickom sektore, a že Irán by mal požiadať USA o finančnú podporu na svoju obnovu ako formu reparácií za zmiernenie verejného odporu voči akejkoľvek mierovej dohode. Toto odzrkadľuje to, čo tu bolo navrhnuté začiatkom marca o povojnovom strategickom partnerstve medzi Iránom a USA zameranom na zdroje, ktoré by bolo vytvorené podľa vzoru toho, o ktorom rokujú Rusko a USA.

Hoci sa to v Zarífovom návrhu nespomína, Irán by mohol dohodu osladiť tým, že by súhlasil s tým, že Číne už nebude predávať žiadnu ropu, ako sa tu navrhovalo pred vojnou, čo by podporilo „stratégiu odopierania (zdrojov)“ Trumpa 2.0 voči Číne a tým by splnilo jeho nevyslovený cieľ vo vojne, ktorý bol tu opísaný. Vrátiac sa k svojmu návrhu, dospel k záveru, že „emócie môžu byť napäté a každá strana sa chváli svojimi víťazstvami na fronte. Ale história si najlepšie pamätá tých, ktorí uzatvárajú mier.“

Keď sa nad tým zamyslí, má pravdu v tom, že je lepšie dosiahnuť dohodu, ako aby Irán naďalej trpel čoraz ničivejšími ekonomickými a humanitárnymi stratami, najmä preto, že civilné ciele sú teraz častejšie útočené a Trump pohrozil zničením iránskeho energetického priemyslu. Aj keby Irán podnikol odvetné kroky voči Perzskému zálivu, „zničenie infraštruktúry regiónu nevykompenzuje iránske straty“, čo je pravda. Keďže však zastupuje reformistov, principiáli by ho mohli ignorovať.

V tom spočíva dôležitosť zverejnenia jeho návrhu v časopise Foreign Affairs, ktorý si prečítajú americkí diplomati, a tým ich to môže inšpirovať k tomu, aby ho predložili ministrovi zahraničných vecí Marcovi Rubiovi ako východiskovú rampu na záchranu tváre v prípade, že Trump o takúto energiu usiluje, ako niektorí tvrdia. Trump by sa namiesto toho mohol zamerať na radikálnu transformáciu svetového poriadku tým, že na neurčito zastaví vývoz energie z regiónu, keďže ju už USA nepotrebujú, ale ak ju nepotrebuje, potom je to pravdepodobne jeho najlepšia stávka na mier.

Andrew Korybko