Trumpov národný prejav uvrhol Pakistan do dilemy, ktorú si sám spôsobil

S odstupom času sa nikdy nemalo zaviazať k obrane Saudskej Arábie, ani sa zapojiť do sprostredkovania s Iránom.

Trump vo svojom prejave k národu vyhlásil: „Ak nedôjde k dohode, veľmi tvrdo a pravdepodobne súčasne zasiahneme každú jednu z ich elektrární. Nezasiahli sme ich ropný priemysel, aj keď je to najľahší cieľ zo všetkých, pretože by im to nedalo ani malú šancu na prežitie alebo obnovu. Ale mohli by sme ho zasiahnuť a bol by preč. A oni s tým nemôžu nič urobiť.“ Ak s touto hrozbou bude pokračovať, radikálne zmení svetový poriadok.

Ako už bolo vysvetlené , Irán už na účely odstrašenia pohrozil, že symetricky zasiahne energetickú infraštruktúru kráľovstiev Perzského zálivu, čo by následne na roky odstavilo väčšinu regionálneho exportu energie a uvrhlo by Afro-Euráziu (s výnimkou Ruska) do chaosu. USA by boli od tohto pekla do značnej miery izolované stiahnutím sa do „Pevnosti Amerika“, odkiaľ by potom mohli na neurčito rozdeľovať a vládnuť východnej pologuli s minimálnym rizikom pre svoje základné záujmy.

Trump stanovil časový harmonogram dvoch až troch týždňov, kým spustí túto prakticky apokalyptickú sekvenciu, ktorá vyvíja obrovský tlak na Pakistan po tom, čo prevzal úlohu sprostredkovateľa medzi USA a Iránom. Pakistan si zrejme predstavoval, že by mohol sprostredkovať historickú dohodu medzi nimi v novej studenej vojne, rovnako ako pomohol sprostredkovať historickú čínsko-americkú dohodu v starej studenej vojne. To bolo hrubé nadhodnotenie jeho súčasných diplomatických schopností a úplne nesprávne pochopenie situácie.

Neexistuje porovnanie medzi treťou vojnou v Perzskom zálive a minulými čínsko-americkými napätiami, ani medzi vládami zapojenými do oboch príkladov, a na rozdiel od tej doby, ani jedna z nich nechce kompromis. USA požadujú kapituláciu Iránu, ale Irán to odmieta ako neprijateľné. To sa dalo predvídať, a preto vyvstávajú otázky o motívoch Pakistanu pri sprostredkovaní, keďže ide v podstate o nemožnú úlohu. Jeho najpravdepodobnejším záujmom o to napriek všetkým prekážkam bola pravdepodobne zúfalá nádej na zázračný prielom.

Ďalšia eskalácia konfliktu prostredníctvom rozsiahlych iránskych útokov na energetickú infraštruktúru kráľovstiev Perzského zálivu, ktorými Teherán pohrozil v snahe odradiť USA od takýchto útokov, by mohla viesť k tomu, že Saudovia aktivujú septembrovú alianciu vzájomnej obrany s Pakistanom. Pakistan nechce viesť vojnu proti Iránu, pretože by to mohlo preťažiť jeho ozbrojené sily, ktoré už vedú vojnu proti Afganistanu, a zároveň by to mohlo vyvolať masívne protesty jeho šiitskej menšiny, ktoré by sa mohli vymknúť spod kontroly.

Napriek tomu by odmietnutie žiadosti Saudov definitívne znížilo rozpočet kráľovstva a rovnalo by sa zrade, keďže Rijád v priebehu rokov mnohokrát pomohol Islamabadu, nehovoriac o možnom vyvolaní masívnych protestov pakistanskej sunnitskej väčšiny, ktorá v podstate obracia Saudskú Arábiu proti nemu. Trumpov národný prejav tak postavil Pakistan pred dilemu, ktorú si sám spôsobil, keďže spätne sa nikdy nemal zaviazať k obrane Saudskej Arábie ani sa zapojiť do sprostredkovania s Iránom.

Pokiaľ sa iránska civilná vláda nerozhodne kapitulovať pred plánovanou relatívne „väčšou“ kapituláciou, ktorá by si zachovala tvár, a ak ju nezastavia IRGC, Trump by mohol svoju hrozbu uskutočniť a zásadne zmeniť svetový poriadok. Trpel by preto každý v Afro-Eurázii okrem Ruska a hoci budú existovať zmiešané názory na to, koho viniť, Pakistan by určite niesol časť ťarchy za vytváranie nerealistických očakávaní ohľadom svojich pravdepodobne na neúspech odsúdených sprostredkovateľských snáh.

Andrew Korybko