Keď zlodej kričí chyťte zlodeja

KEĎ ZLODEJ KRIČÍ CHYŤTE ZLODEJA buďte vždy v strehu. Je to pasca pre dôverčivých ľudí. Ale aj pre neho samého.. 

Príbeh o DEFRAUDANTOCH viery, nádeje a dôvery v dnešnej politike očami dejín. Tých včerajších, i tých ktoré práve tvoríme. Príbeh o tom, ako a prečo sa vyprázdnili nádrže ľudí s týmto životodarným palivom, určeným na celý život, hoci sa všetci zlodeji a defraudanti narodia s plnou nádržou..

A nejde začať inak, ako dobre známym, veľmi príznačným príbehom o medveďovi. Presnejšie o chytrákovi, ktorý úmyselne zahral na ľudí divadielko, že ho v lese napadol medveď. Kričiac pritom na celú dedinu o ratu. A oni, dobrí, dôverčiví ľudia v dobrej vôli neváhali, aby mu utekali o zlomkrky na pomoc. Aby sa po príchode na miesto domnelého napadnutia človeka medveďom, dočkali len trpkého sklamania z toho, ako sadli na lep. Až raz, keď volanie o pomoc zopakoval vo chvíli, keď ho medveď v lese skutočne napadol, ľudia, súc poučení, sa už druhýkrát nechceli nechať nachytať na hruškách..

A ako to skončilo..?

Nuž rovnako, či analogicky, ako v príbehu, ktorý už dobre poznáme. Sami. Precítení na vlastnej koži. Dôverčivo konajúci veriaci v hlas volajúceho v núdzi. Tiež oklamaní.  Ale už aj poučení. Názorne. Preukazne, ako to dokážu iba božie mlyny, ktoré si na Slovensku po roku 2020 zjavne zriadili detašované pracovisko..

V príbehu, ktorý sa začal odvíjať v roku 2020, v ktorom zohrali úlohu medveďa sui generis (medveďa nevídaného a neslýchaného druhu) bytosti, ktoré vo svetle skutkov, ktoré činia dnes pri plnom vedomí, akoby vstali z mŕtvych. Akoby ožili v trudných spomienkach na ozajstný príbeh, ktorý ani nezačal, ani neskončil iba ako hodnotová historka, ale ako memento pre oklamaných. Pre poškodených. Pre dobrých a dôverčivých ľudí. Tentokrát nie v lese, ale v reálnom, verejnom, politickom prostredí.

V príbehu, ktorý dobové dejiny zaznamenali ako nekalý politický spôsob hry na medveďa. Ako nepoctivo zneužiť dôveru veriacich – ochotných byť nápomocnými v núdzi -neakceptovateľným spôsobom. Dostať sa k moci. Bez škrupúľ. Bez programovej chrbtovej kosti. Uzatvorením „PAKTu o neútočení“, ktorý v inkriminovanom predvolebnom čase uzatvorilo – vtedy ešte Kresťanskodemokratické hnutie so stranou Progresívne Slovensko. Dohodu, ktorá zaknihovala neprirodzené spolčenie sa 2-och hodnotových protipólov, dajúc tejto experimentálnej vzorke doby punc, aký nemal v slovenskej politike páru. Dobe, v ktorej sa započali diať veci ako v špatnom filme. Ako v (experimentálnej) KRAJINE zázrakov..

Dobe, kde prestal fungovať už nielen zdravý rozum, ale kde sa zo života vytratila ľudskosť. Kde sa začala devalvovať ľudská dôstojnosť pod kritickú úroveň. Pod úroveň, pri ktorej prestali platiť hranice možného a dovoleného. Pod úroveň, pod ktorou všetko, čo sa počnúc rokom 2020 udialo nebolo iba lokálnym experimentom. Naopak, stalo sa prvoplánovým (svetovým) experimentom uskutočňovaným na národnej úrovni.

Majúc na mysli dobu, kde sa znásilňovalo všetko, čo prišlo do cesty. Právo, mravy, morálka, zvyklosti, tradície, lekárska etika, a s ňou aj Hippokratova prísaha, ktorá bola popretá experimentom najväčšieho kalibru. Použitou experimentálnou látkou predávanou na verejnosti za štandardnú vakcínu, hoci neprešla riadnym, predpísaným schvaľovacím procesom, klinickými skúškami. Hoci, či práve preto výrobca na úkor človeka-spotrebiteľa škandalózne odmietol prevziať právnu zodpovednosť za jej účinky na zdraví v podmienkach experimentovania so skúšobnými, čoby ľudskými „laboratórnymi“ vzorkami..

A do tohto škandalózneho experimentu zapadol historicky bezprecedentný politický experiment kresťanskodemokratického hnutia, bezcharakterný „handel“ s najvlastnejším programovým, základným imaním hnutia. Nepríčetná ochota dať na oltár politického hazardu svoje nedotknuteľné „rodinné striebro“, ako vklad do banku pred rozbiehajúcou sa volebnou kampaňou. Uzatvoriac politicky zradný, ľudsky odsúdenia hodný – nefingovaný, nehraný, ozajstný kupecký akt, uzatvorený na spôsob „zmluvy s diablom..“

A čo čnie na vrchole tejto amorálnej špirály, ako nezabudnuteľný odkaz, to najpodstatnejšie, najbolestnejšie a najzraniteľnejšie, že to nebola iba úchylka jedného úchylného predstaviteľa hnutia, ako sa to na verejnosti zvykne nezaslúžene hádzať iba na hlavu jednej poblúdenej bytosti, Hlinu. Lebo za týmto experimentálnym počinom bola podpísaná vtedajšia „generalita“ hnutia, ktorá neodišla. Ani do zabudnutia, ani do inej „gamblerskej spoločnosti“, ako Hlina. Naopak, so staronovým predsavzatím zopakovať si to znova. Po otrasení sa, a po prejdení búrky absolvovať reparát. Už s novým záprahom, na čele s jeho dnešným kormidelníkom. Aj keď, ako sa to vezme. Ale o tom potom..

V tejto chvíli majúc na mysli toho, ktorý túto smutnú kapitolu dejín hnutia uzavrel svojim neslávne slávnym verejným priznaním „BOLA TO CHYBA“..

I.

A TU sme pri onej podstate veci. Pri novodobom príbehu o tom istom „chlapíkovi z lesa“. S rovnakou hrou na medveďa, pri ktorej zohral dôležitú rolu. Príbehu nestratenom v čase, v ktorom sa nepoučil z vlastných chýb, z ktorých sa mimochodom učia iba hlupáci, vediac, že tí múdrejší sa učia z chýb druhých. Aby táto „trojjediná“ bytosť robila navonok všetko preto, aby opäť, ako po špirále – v princípe v rovnakom stranícko-politickom rozpoložení – s rovnakým „partnerom na diaľku“, rovnako koketovala, rovnako pošliapavala hodnotové imanie hnutia, rovnako sa rozhodnúc vstúpiť do tej istej, kalnej rieky. To už ale s otázkou.

• Je to len stratou pamäti..? Alebo je v tom „dánskom štáte“ niečo ozaj zhnité..

LEBO po tom nevydarenom experimentálnom (paktujúcom) psom kuse, na ktorom sa tento priateľ nepriateľských hodnôt hnutia podieľal rukou spoločnou a nerozdielnou – majú teraz tí samí ľudia uveriť, že to novodobé, neprehliadnuteľné paktovanie s PS nie je len opätovným, pokusným zopakovaním si opakovaného projektu..? Historicky vzaté, len prepísaným novodobým Paktom..? Iba novým, ďalším skúšobným experimentom na nepoučiteľných, dôverčivých ľuďoch..? Dnes len sofistikovanejším. Menej viditeľným, menej hlučným, neformálnym. Zato dnes za oveľa, oveľa tvrdších podmienok zo strany spriateleného partnera. Kľúčových pre fungovanie hnutia. Pre jeho poslanie..

PRETO tento vidinou moci zaslepený muž by si mal dnes dobre zapísať za uši radu..

„Dôvera, priateľu, je jedna mimoriadne dôležitá vec v živote. Lebo dôvera je tá najkrehkejšia ľudská entita, ktorá nemá páru. Vo svete, i v softvéri človeka. Lebo dôvera nemá tú samú vlastnosť, ako viera, nádej, či láska, ktoré pochádzajú z iného, trvalejšieho súdka vzácnych ľudských cností.

LEBO dôveru priateľu, ak raz stratíš, už ju nezískaš jedným mea culpa. Žiadnym jedno-rázovým sypaním popola na hlavu. Podobným tomu nezabudnuteľnému – „to bola chyba“. A človek s trojjediným postavením dôveru stratí hneď 3x. Naraz. V každej funkcii osobitne.“

LEBO dôveryhodnosť nezískaš hanebným – JEDNOSTRANNÝM a JEDNOÚČELOVÝM – odsudzovaním ZLA. Lebo ukazovaním prsta len na jedného vinníka na porušovanie základných princípov právneho štátu a páchaním korupcie, akokoľvek reálne existujúcich prejavov zla strácaš sám seba, svoj charakter. A navonok zmysel svojej politickej existencie. A čo horšie, aj zmysel existencie hnutia na verejnej scéne..

II.

Toto je východisko, mravný fundament každého človeka, ktorý príde na svet s „plnou nádržou“. A pre politika, ktorý sa uchádza o dôveru suveréna štátnej moci – to platí násobne, násobne viac..

• PRETO, všetci, už raz oklamaní, vidiaci dnes súčasné, evidentné pchanie sa kedysi hrdého, nepokoriteľného hnutia progresívcom do tej časti tela, kde končí chrbát, už neskočia (na konci dňa, za plentou) na lep falošnému vajataniu nových spasiteľov o potrebe novej vlády, nových vládnych priorít, novej politickej kultúry.

A bezprecedentné závery ružomberského snemu o tom, že so stranami vládnej koalície hnutie nepôjde do nastávajúcich volieb dali dnešnému človeku dostatočne vierohodný azimut na cestu.

Lebo logika nepustí. A pri spojených nádobách ani Pascalov zákon.. Lebo ktorý „blbec“ by ešte nepochopil, že ak sa o nevestu uchádzajú 2-ja pytači a rodina nevesty vopred vystaví jednému stopku, tak je o budúcom ženíchovi rozhodnuté..

Aj napriek tomu, že ženích je charakterový krivák, ktorý nemá žiadne zábrany. Ktorý nemá ani úctu, ani rešpekt pred nevestou, ktorý – ani pred svadbou – nehodlá neveste dvoriť. Ktorý nemá v programovej výbave za cieľ (v rodine) tvoriť, ale vždy a za každú cenu škodiť. A na tento účel, denno-denne, od rána do večera vyhľadávať „tenký ľad“, a po ňom už až nepríčetne snoriť..

Rozumejúc ženícha, ktorý „v spoločnej domácnosti“ nemôže pre zásadné názorové nezhody s „neregistrovanou partnerkou“ zdieľať spoločnú kuchyňu, tobôž „lôžko“. Nehovoriac už o „spoločnom splodení“ niečoho dobrého, múdreho, schopného a ochotného urobiť niečo užitočné pre ľudí, pre národ, pre štát..

• NIE pre „elitu“, NIE pre minoritné skupiny, NIE pre KRAJINU. A pravdaže NIE kecami, ktoré už dávno stratili neúnavne leštený glanc cez spreneverené a vyprázdnené hodnotové mantry, ktoré už nejde vziať ani do úst, ani do pera..

Ako sa len dejiny vedia (bezchybne) opakovať. Od počiatku, až do konca. Chvalabohu, že na Slovensku ruka v ruke s božími mlynmi..

Laco Kopál