ŽIVOTNÝ ZÁŽITOK, KULTÚRNA UDALOSŤ DESAŤROČIA

Keď som ako tínedžer obdivoval „trojčiarkové c“ Petra Dvorského, veril som rečiam, že toto je nástupca Luciana Pavarottiho. Majster Dvorský síce musel skončiť so spevom príliš skoro, ale v osemdesiatych rokoch minulého storočia bezpochyby patril k najlepším tenoristom sveta. No už vtedy sa drala do popredia „svätá trojica operného neba“, slávni Traja tenori, ktorých koncert 7. júla 1990 v Ríme je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najpredávanejší album klasickej hudby všetkých čias – Luciano Pavarotti, Plácido Domingo a José Carreras. Pre milovníkov opery je táto božská trojica najväčším pojmom. A práve druhý z nich, ktorý sa na pódiách drží najdlhšie a vo svojich úctyhodných 85 rokoch stále zapĺňa vypredané haly a štadióny, poctil Bratislavu mimoriadnym galakoncertom k svojim okrúhlym narodeninám, ktoré potom aj oslávil na súkromnom večierku v historickom hoteli Devín.

Nikto z nás nevie, či maestro Domingo už nekončí, či to nebola jeho labutia pieseň (aj keď až do 30. augusta má naplánovanú šnúru koncertov po celej Európe, v Japonsku a Číne), ale nikto, kto bol včera v Peugeot Aréne, nepochybuje ani o tom, že zažil vrcholnú kultúrnu udalosť desaťročia. Plácido Domingo je nesmierne príjemný, srdečný a skromný človek, ktorý nechal vyniknúť aj svojich slovenských hostí – štandardne skvelú Adrianu Kučerovú, vynikajúceho Pavla Bršlíka a prekvapením večera bol sotva 18-ročný husľový virtuóz z Bratislavy Teo Gertler. Pred dvoma rokmi zažiaril v medzinárodnej súťaži v Budapešti a svojím vystúpením rozplakal Plácida Dominga sediaceho v porote, ktorý sa o ňom vyjadril, že už teraz je pravdepodobne jedným z najväčších huslistov tohto storočia. Veľká pocta to bola aj pre sprevádzajúcu Slovenskú filharmóniu a som šťastný, že dirigent Rasťo Štúr si tento koncert naozaj užil.

Plácido Domingo nás svojím prístupom upozorňuje na niečo, čo si stále dostatočne neuvedomujeme. Slovensko je hudobná veľmoc. Toľko talentov, operných spevákov a hudobných virtuózov svetového formátu nemá snáď žiadna krajina v Európe. Toto je spevavý národ. Je to jeho identita, ktorú pomohol objaviť Johann Wolfgang Goethe, ktorý prinútil mladého Jána Kollára zozbierať slovenské ľudové piesne. Keď sa dvojzväzkové Národnie spievanky dostali do rúk Ľudovíta Štúra, presvedčili ho o tom, že Slováci sú jedinečný osobitný národ a že sa treba vydať samostatnou cestou.

Včera sme oslávili nielen narodeniny najväčšej žijúcej opernej legendy, ale aj tento jedinečný slovenský genius loci. Bol to závan vrcholného umenia a nadšenia pre krásu, ktoré dnešné depresívne Slovensko tak veľmi potrebuje. Plácido Domingo k nám prišiel ako apoštol hudby. Strhol tisíce ľudí a ja sám sa priznávam, že som od dojatia lapal po dychu. Navyše jeho stretnutie s Petrom Dvorským po rokoch nebolo len stretnutím starých priateľov, bolo to priam historické stretnutie veľkých tenorov, ku ktorým sa po prvý raz pridal aj Miroslav Dvorský.

Plácido Domingo prišiel do Bratislavy už cez víkend aj s manželkou a so synom, s ktorým si dokonca zaspieval na pódiu niekoľko piesní. V legendárnom hoteli Devín na nábreží Dunaja, ktorý už hostil toľkých svetových prominentov, ho privítali chlebom a soľou, ale on sám sa stal včera soľou nášho kultúrneho života. Nadšenému obecenstvu, ktorého ovácie nemali konca kraja, pridal až päť ďalších čísel. A všetci sme si uvedomovali jedinečnosť toho okamihu, všetkým nám bolo jasné, že niečo také Slovensko už nikdy nezažije. Pre mňa samého to bol nielen najkrajší meninový darček, ale životný zážitok. Drahý majstre, ďakujeme za všetko a nech vám zdravie ešte dlho slúži. Veľký, veľký Domingo!

Eduard Chmelár