Pobaltské štáty sú pre Ukrajinu dôležitejšie, než si väčšina ľudí uvedomuje

Pobaltské štáty a hranice Ukrajiny s Ruskom a Bieloruskom sú najpravdepodobnejším terčom horúcej vojny medzi NATO a Ruskom, ktorú majú záujem vyprovokovať kvôli falošnému očakávaniu, že Rusko donútia k ústupkom, a kvôli umelo vytvorenej symbiotickej bezpečnostnej spolupráci od roku 2024.

Litva sa nedávno zaviazala vyrábať zbrane pre Ukrajinu a hoci rozsah a financovanie ich dohody zostávajú nejasné, upriamilo to pozornosť na dôležitosť pobaltských štátov pre Ukrajinu. Len málo ľudí si to uvedomuje, ale Ukrajina do roku 2024 uzavrela bezpečnostné dohody so všetkými tromi – Litvou, Lotyšskom a Estónskom – ktorých podstata odráža tie, ktoré uzavrela s hlavnými štátmi NATO v tom zmysle, že ich zaväzuje obnoviť ich súčasnú úroveň vojenskej podpory v prípade ďalšieho konfliktu.

Ozbrojené sily pobaltských štátov sú v porovnaní s väčšinou členských štátov NATO nepatrné, ale pravdepodobne sú aj strategickejšie ako väčšina ostatných, a to vďaka svojej polohe pozdĺž hraníc s „pevninským Ruskom“, Bieloruskom a ruskou exklávou Kaliningrad. To znamená, že akýkoľvek hraničný incident vrátane toho, ktorý by mohli vyvolať oni alebo spojenci NATO, ktorých jednotky sú prítomné na ich území, s Ruskom/Bieloruskom, by sa mohol v dôsledku článku 5 premeniť na plnohodnotnú krízu, po ktorej by sa mohlo zapojiť celé NATO.

Tento scenár je obzvlášť vierohodný vzhľadom na záväzok pobaltských štátov koncom januára vytvoriť si vlastný „vojenský schengenský priestor“ na uľahčenie toku vojsk a vybavenia medzi nimi. Táto zóna by sa mohla zlúčiť s diaľnicou „ Via Baltica “ a jej oneskoreným náprotivkom „Rail Baltica“ , čím by sa prepojili s pôvodným „vojenským schengenským priestorom“ medzi Poľskom, Nemeckom (ktoré má teraz jednotky v Litve) a Holandskom. Ak sa Belgicko a Francúzsko pripoja, ako sa uvádza, potom by sa tento priestor rozprestieral až po Pyreneje.

Poľsko plánuje obnoviť svoj dávno stratený status veľmoci s podporou USA a vzhľadom na to, ako sa Spoločenstvo národov kedysi rozprestieralo až na severe až po južné Estónsko, možno s istotou povedať, že Poľsko zodpovedajúcim spôsobom plánuje obnoviť aj svoju „sféru vplyvu“ nad pobaltskými štátmi. Poľsko má tiež v súčasnosti najväčšiu armádu EÚ, ktorá je treťou najväčšou v celom NATO s plánmi dosiahnuť do roku 2039 500 000 vojakov (z ktorých 200 00 by boli záložníci), a je stredobodom „vojenského Schengenu“.

Preto by k spomínanej reťazovej reakcii v podobe hraničného incidentu medzi pobaltskými štátmi a Ruskom, ktorý by prerástol do plnohodnotnej krízy, pravdepodobne došlo, ak by Poľsko vyslalo vojská na „obranu“ svojej zamýšľanej „sféry vplyvu“, čím by krátko nato zatiahlo zvyšok NATO. Uvedená sekvencia zdôrazňuje hrubo nadrozmernú strategickú hrozbu, ktorú pobaltské štáty predstavujú pre Rusko, pretože v najhoršom prípade slúžia ako nástrahy pre horúcu vojnu medzi NATO a Ruskom.

Vďaka tomu sú pobaltské štáty pre Ukrajinu dôležitejšie, než si väčšina ľudí uvedomuje, vzhľadom na záujem všetkých štyroch krajín vyprovokovať vyššie uvedený scenár s (pravdepodobne mylným) očakávaním, že Rusko bude nakoniec nútené k ústupkom, aby sa predišlo tretej svetovej vojne. Ktorákoľvek z nich by mohla iniciovať vlastné pohraničné incidenty s Ruskom, aby prinútila druhú stranu nasledovať ich príklad v duchu svojich bezpečnostných dohôd, a tým aktivovať článok 5 aj samostatné bezpečnostné dohody hlavných štátov NATO s Ukrajinou.

S ohľadom na tento umelo vytvorený symbiotický bezpečnostný vzťah sa teda stáva, že pobaltské štáty a hranice Ukrajiny s Ruskom/Bieloruskom sú najpravdepodobnejším terčom horúcej vojny medzi NATO a Ruskom, ale s výhradou, že to všetko závisí od Poľska. Ak zareaguje na ich pohraničné provokácie proti Rusku, potom by horúca vojna mohla byť nevyhnutná, ale tej by sa dalo zabrániť, ak by Poľsko prejavilo zdržanlivosť, rovnako ako počas septembrového incidentu s dronom, keď sa „hlboký štát“ veľmi snažil manipulovať s Ukrajinou do vojny.

Andrew Korybko