Po 500 rokoch písané v princípe z rovnakých (hodnotových) príčin, aj na rovnaký (spoločenský) účel. Dnes len pribiť na iné dvere…

Tu HOUSTON, Tu HOUSTON, kresťanskí demokrati, hamujte. Už idete nielen proti Smeru, ale už aj proti smeru hodinových ručičiek..

Treba sa vám urýchlene vrátiť na zem. A postaviť sa z hlavy na nohy..

A vrátiť originálne miesto kresťansko-demokratického hnutia v systéme zastupiteľskej demokracie tam, kde mu vždy patrilo. Kde originálne patrí. Miesto, majúce význam dedičstva po otcoch zakladateľoch v novom spoločensko-politickom systéme. Lebo vy, ich nástupcovia, máte problém, ktorý už dávno prestal byť iba váš problém. Problém je, že schizofrénia vám nedovolí vidieť to, v čom ten problém tkvie..

Na začiatok prestaňte dookola vykrikovať, čo všetko je dnes v štáte zlé, a kto je za to zodpovedný. Buďte sami-samotní dobrí a zodpovední hospodári, rešpektujúci pravidlá. Ako káže zákon a česť. Ľudsky sa obrátiť po vzore sv. Pavla, lebo ste už zašli priďaleko. Lebo ste obrátili hore nohami kľúčový kód hnutia. Ten majúc pôvod v prírode. „Technicky“ po vzore Clematisu. Mať „nohy v chlade“ a „hlavu na slnku“. Natrvalo. Aj keď práve nesvieti. Či práve vtedy..

LEBO dnes sa z reprezentatívneho kvetu hnutia, z jeho jedinečného, kresťanského genómu založeného na pokoji a dobre, vytratila bývalá, poznateľná a odlíšiteľná charakteristika. Vlastnosť, fungujúca aj ako podmienka pre svoju existenciu – mravná konzistentnosť, ktorá bola selektívne obetovaná na oltár zisku zaručujúceho na horizonte doby krátkodobé mocenské výhody. Aby sa tým ruka v ruke vykostilo gro jeho poslania, jeho základová doska – aby sa tým vytratila ľudskosť, človek, jeho záujmy a potreby, ktoré sú, ktoré majú byť cestou aj cieľom hnutia. Aby sa naopak táto nosná hodnota hnutia využívala, či skôr zneužívala ako ochranný štít, aj ako účelový prostriedok na dosiahnutie úspechu v politickej súťaži. Aj za cenu, za ktorú sa nikdy nesmie ísť..

Aby sa tým hnutie, povedané dnešným slovníkom, v konečnom dôsledku samovoľne, samo deštrukčne „dehumanizovalo“. Aby sa tak fatálne, vlastným pričinením verejne diskreditovalo, a odrádzalo tým postupne od seba všetkých hľadajúcich a túžiacich po pokoji, bezpečnosti a dôstojnom živote.

A v tomto duchu hnutie dnes stratilo svoju jedinečnú, nenahraditeľnú komparatívnu výhodu – možnosť byť aj v politickom prostredí samým sebou, byť akousi „Kubou“, ostrovom občianskeho mieru a zmieru, viery, nádeje a dôvery ľudí dobrej vôle v tieto fundamentálne ľudské a spoločenské hodnoty. Nevybočiť pritom z cesty.  Pevne sa držiac zásad, aj za cenu „materiálnych strát“.

Namiesto toho sa politická činnosť hnutia nadobro odosobnila, „technicky zremeselnela“, čím sa hnutie ako politický subjekt znivelizoval s ostatnou politickým planktónom, plávajúcim v štáte od jedných volieb k druhým bez  toho, aby sa rešpektovali neprekročiteľné morálne limity..

LEBO hnutie je schopné, a dnes už aj bez zábran ochotné (aj za „málo kaše“) robiť lacné politické kompromisy v spoločensky drahých veciach. Lebo už evidentne stratilo to najvzácnejšie, čo ho zdobilo, čo ho odlišovalo, čo mu až donedávna dávalo osobitné postavenie v politickej súťaži – hodnotovú stálosť, ako nosnú, vonkajšiu „telovú kostru“ hnutia a k tomu nefalšovaný, nevypočítavý, úprimný spôsob presadzovania jeho hodnotového nastavenia, vnútornej „duše“ hnutia..

Preto je dnes hnutie len neovládateľnou loďkou v mori, ktorá sa už od Hlinu, ako jeho prvého (nevlastného) kapitána, zmieta na vode bez pevného vedenia, bez zorientovanej posádky, a bez kompasu, nieto ešte dodržiavania vytýčeného kurzu.

A to je príčina aj dôsledok toho, čoho sme dnes svedkami. Rozkývanej loďky, už evidentných vnútorných rozbrojov medzi posádkou, a čo je na konci dňa najhoršie, že sa už u pasažierov, vezúcich sa na takto zdecimovanej loďke, hlási morská choroba..

A to je už stav, kde sa obvykle začne vysielať ono známe MY DAY. Aby, keď už nejde zachrániť spoločenskú reputáciu hnutia, aby sa zachránila aspoň jeho holá existencia. Aby bolo možné na čom stavať. Nanovo. S pocitom zodpovednosti pre svoje programové nastavenie a s empatiou, za ktorou bude stáť vždy Človek, a nie politické body. A už vôbec nie kupecké počty. Lebo osud, alebo karma, alebo ak chcete božie mlyny dobehnú..

Na korporatívnej úrovni ako v roku 2020, za principiálne rovnakých okolností skončiac pred bránami Ríma. Na osobnej ako Šmilňák..

Hallo. Halló. Hallóó. Počujete v hnutí..?

PS :

Keby tá loďka mala poschodia, tak by sa dal jej dnešný stav prirovnať hornej palube Titaniku, s hudbou a tancom „medzi vlkmi“ ľuďmi z vedenia hnutia, ako by sa nič nedialo. Problém je, že sa deje. Že sú tým problémom dnes už sami. Ešte väčší problém je v tom, že Houston vie, že posádka na lodi má problém, len posádka to stále nevie. Presnejšie, vie to rovnako ako tí „vtáci v tŕní“, a predsa to robí..

A ich osud už poznáte. Od Richarda Chamberlaina. Najmä však po tej nezabudnuteľnej povolebnej noci, ktorá má dnes už 6-rokov…

Laco Kopál