Tak malý a tak rozdelený

Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, ako brutálne sme my rozdelená krajina. Je to buď čierne, alebo biele, ale nič medzi tým – a to nie je dobré.

Sme rozdelení tak, že ani po zlomení 22-ročnej negatívnej série proti Fínsku v hokeji nás tá radosť nespojila ani na ten jeden jediný večer. Prioritnejšie je zamerať pozornosť na to, že máme hráčov z KHL hrajúcich vraj za krvavé peniaze, ale tie americké krvavé peniaze sú demokratické a tie tolerujeme.

A platí to pre obidve strany – aj pre tú liberálno-progresivistickú, aj pre tú, nazvime to, nacionálno-tradicionalistickú. Ani jedna strana sa nesnaží o zmier, ani jedna nie je vo svojom správaní zrelšia a hodná nasledovania. Buď je to výsmech jedného tábora voči druhému, alebo úplne naopak. Záleží od toho, aká situácia čo komu prinesie a ktorej strane to poslúži ako dobrá „zbraň“ na poníženie opačného tábora. Ide buď o zosmiešnenie údajných dezolátov… alebo výsmech degresívcom a ich gólom do vlastnej bránky. A tak je to len boj… a ešte väčšia priepasť.

Lenže my Slováci vôbec nie sme hlúpy národ, práveže sme veľmi šikovní ľudia vo svojich profesiách… no rozhodne pre nás neplatia výrazy ako „národ holubičí“ alebo že sme „pohostinní a že na cudzích len chlebom“. Vcelku sme veľmi neprajní a závistliví, česť výnimkám – samozrejme, že sú. No úroveň nášho pesimizmu a kydania na vlastné je smutná. Susedova tráva je vždy zelenšia a to zo zahraničia je vždy vzácnejšie. Keď hral nebohý Pavol Demitra v NHL, bol to pre nás hokejový mág a elegán na ľade. Keď hral v lockoutovej sezóne spolu s Gabbym a Hosičkom za rodný Trenčín, tak si musel vypočuť na všetkých našich štadiónoch celú paletu „titulov a želaní“ nášho na vulgarizmy bohatého jazyka. Bolo to na takej úrovni, že sa zaprisahal, že na Slovensku domácu ligu už nikdy hrať nebude.

Sme taký malý a taký rozdelený národ – aj keď rozmýšľam, či sa slovo národ vôbec hodí použiť. Na spoločnosti sú zanechané jazvy v podobe vrážd Remiáša, Valka, Kuciaka… a tie rany vyhnívajú. Vnímam to ako obrovskú chybu politikov a súdnej a výkonnej moci. Ľudia podvedome vedia, že u nás je na koreni štátu niečo zhnité a ten vred vyoperovaný nie je. A k tomu stačia politici ako Matovič a Heger a agresivitou a štvaním nasiaknutý Naď – a priepasť a rozdelenie národa má zelenú. Ak sa k tomu pridá ešte súdna moc, ktorá odzbrojenie Slovenska vyhlási za „ekonomický prínos a šetrenie“, a celé je to médiami podané ako nepopierateľný fakt, rozdelenie spoločnosti naberá na dokonalosti. Až tak, že aj sám Mojžiš, ktorý vraj rozdelil palicou more na dve časti, by si určite robil poznámky, lebo by mal pocit, že stále sa má ešte v čom zlepšiť.

O kydaní slovenských europoslancov v Bruseli na vlastnú krajinu a žiadaní o pozastavenie peňazí – našich peňazí, ktoré sme do toho Bruselu poslali – už asi ani nemá zmysel hovoriť. Neviem, či je to tým, že samostatne existujeme iba 33 rokov a stále sme pred niekým museli ohýbať chrbát a zároveň sme toho nášho „pána“ mohli obviniť z toho, že nám nedožičí vlastnú slobodu, úspech a že naň zadarmo robíme. Určite mnoho z týchto výhrad bolo pravdivých a mnoho len takým naším vyplakávacím folklórom. Fakt je ten, že 33 rokov samostatnosti ukázalo, že parťák z Československa nám odskočil ešte viac a vie si to svoje pražské metro rozširovať aj bez Slovákov, ktorí ho vraj aj tak celé postavili.

Čo tak, milí bratia, pozdvihnúť sa nad svoje ego, krivdy? Čo tak prestať lízať americkú alebo ruskú, alebo bruselskú riť a skúsiť sa posadiť na ten náš vlastný zadok. Mať úctu a rešpekt k našim slovenským tradíciám a pritom nezostať zbytočne zabednení starými dogmami. Kráčajme s dobou. Buďme moderní, napredujme. Ale nezabúdajme, odkiaľ sme. Stavajme sa na svoju stranu. Nie, neznamená to, že keď sme malý národ, nemáme inú alternatívu, ako byť neustále zastrčení v zadnici niekoho veľkého. Sme dosť šikovní na to, aby sme si mohli krajinu viesť sami. Úspešne, sebavedomo a pritom ľudsky. Máme len jednu obrovskú slabinu – sme neskutočne rozdelení, nedržíme spolu. Svätopluk by z toho radosť určite nemal.

Aj včera som bol v saune a prišiel tam taký chalan okolo tridsiatky. Dal som sa s ním do reči, došlo aj na tunel Višňové. Hovorím, že super, že to je hotové, že aj Strečno je zrazu pohodička, stará cesta, pre nás z Martina. A on na to, že hej, ale teraz sa zapchalo Šútovo, takže sa problém len presunul zo Strečna tam.

Pýtam sa ho: „Takže čo navrhuješ? Višňové nemali nikdy dokončiť a mali sme radšej stáť navždy pod Strečnom?“
No ale že ten posledný úsek (Turany – Hubová) nerobia nič…
Hovorím, že robia, veď progresívec im v decembri zamietol finálny návrh. Na to on, že to nebol progresívec. A pokračoval… tak vravím: „No tak keď to zamietli, tak tam určite bolo niečo zlé a išlo sa kradnúť predsa.“

Hovorím mu, že neviem a nemám ani žiadne ilúzie, že sa na takej obrovskej stavbe dá dohliadnuť tak, aby sa nič neukradlo. Ale jedno viem – diaľnica postavená teraz bude lacnejšia než diaľnica postavená o päť rokov. A za mňa nie je na mieste teraz „ušetriť“ milión, lebo sa nám to nezdá OK, a o päť rokov zaplatiť za tú istú stavbu o 200 miliónov viac.

Pritom normálny, inteligentný a aj pokorný chalan – žiadny hlúpy človek. Nehádali sme sa, len sme argumentovali, no videl som, že nastavenie je „lebo Fico“. A to, milý čitateľ, opakovane pripomínam, nie som ani som nikdy nebol volič strany Smer.

Potom som si sadol do oddychovej miestnosti a vlastne som si uvedomil, že on tomu všetkému naozaj verí. A že v jeho veku som bol rovnaký. Že to celé vlastne chápem. Skončíš školu, nájdeš si prácu v korporáte a je úplne normálne, že všeobecný rozhľad si budeš predsa udržiavať sledovaním médií – a akých? No tých, čo sú najväčšie predsa. A aby si zapadol v kolektíve pracovnom či kamarátskom, je dôležité, aby si opakoval to, čo hovorí väčšina – iba tak zapadneš, ak budeš hovoriť opak, čelíš vylúčeniu zo svorky. A kto na toto má gule? Prísť o kamošov, kolegov… a byť na okraji nezáujmu…? To chce gule, nie každý má silu postaviť sa davu.

Chalan zo sauny ešte jednoducho nedošiel do bodu, aby si uvedomil, že klasické médiá ho neustále manipulujú. Menia mu názory na veci tak, ako chcú, aby boli. A on, keďže im bezvýhradne verí, tak je to preňho sväté. Ale šancu na vyliečenie sa má, každý má.

Nie vláda ani súdy, ale médiá majú skutočnú moc. Môžeme si síce nahovárať, že pôvodný mainstream zanikol – nie je tomu tak. Masová časť populácie ho sleduje, počúva a riadi sa ním. A tak sa iba pýtam, kedy politici a súdna moc vyliečia vyššie spomenuté traumy spoločnosti… aby ľudia mohli mať v tieto inštitúcie skutočnú dôveru. Hrdosť sa buduje dlhodobo a dôvera ešte dlhšie.

A možno raz, keď to všetko preliečime a dôvera bude vybudovaná, bude slovo politika, policajta či sudcu oveľa viac než slovo mainstreamovej moderátorky plniacej záujmy niekoho spoza opony.

Fortius