Lavrov odhalil plán Európanov na zmarenie Trumpovho mierového plánu pre Ukrajinu

Bystrí pozorovatelia dokážu čítať medzi riadkami a rozpoznať aj ruskú nespokojnosť s ním.

Prvá tlačová konferencia ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova koncom januára sa dotkla mnohých tém, medzi ktoré patril najmä plán Európanov na zmarenie Trumpovho mierového plánu pre Ukrajinu. Podľa neho Spojené kráľovstvo „čoraz častejšie hovorí v mene EÚ“, a preto zohráva vedúcu úlohu v tomto úsilí, „ktoré sa v podstate redukuje na jedno – okamžité prímerie doplnené o právne bezpečnostné záruky pre Ukrajinu. Otázkou je, čoho sa tieto bezpečnostné záruky týkajú.“

Podľa Lavrova je cieľom „zachovanie súčasného nacistického režimu“, ktorý „nikdy legálne neuzná Krym, Novorusko a Donbas za Rusko… A prímerie pozdĺž súčasnej línie kontaktu, po ktorom bude „Západ pomáhať“, je pre nás neprijateľné, pretože tam postavia základne.“ V tomto scenári „[Francúzsko a Spojené kráľovstvo] nasadia na Ukrajine mnohonárodné sily, vybudujú tam sieť vojenských uzlov (základní)… a napumpujú na Ukrajinu viac zbraní, aby vytvorili hrozby pre Ruskú federáciu.“

V snahe o dosiahnutie týchto cieľov sa snažia „presvedčiť Trumpa (o svojich zásluhách) a (potom) ho nechať prinútiť Putina, aby to prijal, a že všetci do toho pôjdu“, keď sa tak stane. „Trumpov nápad, o ktorom sme diskutovali a ktorý sme podporili v Anchorage, bol touto elitnou európskou skupinou kategoricky odmietnutý.“ Lavrov sa o tom nezmienil, ale Trump sa nepostavil proti tomu, aby Európania podvracali jeho ukrajinský mierový plán, ktorý sa Rusku oveľa viac páčil a prinajmenšom pravdepodobne deklaroval zámer vyriešiť základné problémy.

Toto pozorovanie silne naznačuje, že opäť dopadá pod vplyv iných, v tomto prípade vojnových štváčov Európanov a ich neokonzervatívnych spojencov v USA, možno po tom, čo bol uvedený do omylu a považoval ruskú zdržanlivosť za slabosť, ktorú môže využiť na presadzovanie záujmov svojej krajiny s nulovým súčtom. Týmito záujmami je vynútiť si od Ruska čo najväčší počet ústupkov, ideálne takých, ktoré oslabujú jeho celkovú strategickú pozíciu, čo Putin stále odmieta, pretože nevidí dôvod na to, aby im vyhovel.

V súvislosti s týmto cieľom je relevantné Lavrovovo varovanie pred snahou USA o získanie strategickej prevahy nad Ruskom. Hovoril o tom aj na tej istej tlačovej konferencii. Dôležité je, že neutralizácia ruských jadrových kapacít druhého úderu prostredníctvom štyroch prepojených prostriedkov, ktoré spomenul a ktoré boli tu analyzované, by mohla takéto ústupky zvýšiť pravdepodobnosť. Rusko je však schopné si tieto kapacity udržať, takže tento cieľ sa týmto spôsobom nedosiahne.

Preto jedinou možnosťou USA na presadzovanie týchto záujmov s nulovým súčtom (ak Trump zostane pod vplyvom vojnových štváčov Európanov a ich neokonzervatívnych spojencov v USA) je pretrvávať konflikt súbežne so zintenzívňovaním sekundárneho sankčného tlaku, ku ktorým v súčasnosti dochádza. Trump mohol Európanov potrestať za to, že narušili jeho ukrajinský mierový plán dohodnutý v Anchorage, alebo im aspoň povedať, aby s jeho narúšaním prestali, ale zatiaľ neurobil ani jedno, čo by znechutilo Rusko.

Nedá sa vylúčiť, že by tak jedného dňa mohol urobiť, no Rusko je zatiaľ voči jeho zámerom oprávnene skeptické, ale zároveň nechce riskovať, že ho urazí a následne z najhoršieho možného scenára, v ktorom by zdvojnásobil konflikt, urobí sebanaplňujúce proroctvo otvoreným vyjadrením takéhoto sentimentu. To vysvetľuje, prečo Lavrov počas svojej tlačovej konferencie kritizoval iba Európanov a nie Trumpa. Bystrí pozorovatelia však dokážu čítať medzi riadkami a rozpoznať aj ruskú nespokojnosť s ním.

Andrew Korybko