Korybko azerbajdžanským médiám: USA chcú v Iráne replikovať venezuelský model

Tu je slovenská verzia rozhovoru, ktorý som poskytol Sahile Cabbarovej z Müstəqil o najnovšom napätí medzi USA a Iránom.

1. Vníma americká administratíva súčasné protesty v Iráne ako potenciálny bod zlomu smerom k systémovým zmenám alebo ako ďalšiu cyklickú vlnu nepokojov? Aké realistické sú v tejto fáze vnútorné očakávania Washingtonu?

Trumpove vyhlásenia naznačujú, že jeho administratíva očakáva, že najnovšie protesty oslabia iránsku vládu a možno poslúžia ako „verejne prijateľná“ zámienka pre ďalšie kolo amerických a/alebo izraelských útokov na krajinu.

Mnohí pozorovatelia odhadujú, že USA a Izrael si počas letnej dvanásťdňovej vojny z Iránu vybojovali to najlepšie a že jeho protivzdušná obrana bola značne poškodená. Ak je to pravda, potom by ďalšie kolo útokov mohlo viesť k naplneniu ich strategickej agendy v tejto oblasti.

Otázky, ktoré si pozorovatelia musia položiť, sú, či je toto hodnotenie presné; či každá alebo obe strany majú politickú vôľu znášať iránsku odvetu; a do akej miery by neštátni aktéri a/alebo susedné štáty mohli tieto útoky následne zneužiť.

2. Čo má v tejto chvíli v politike USA voči Iránu väčšiu váhu: riešenie porušovania ľudských práv a vnútorných represií alebo obmedzenie iránskeho jadrového programu a regionálneho vplyvu? Existuje medzi týmito prioritami skutočná rovnováha?

Trump tvrdil, že iránsky jadrový program bol po amerických útokoch dlho pozastavený, ale podľa CIA sa jeho hodnotenia líšia. V každom prípade bola jadrová otázka hlavnou témou bilaterálnej agendy až do 12-dňovej vojny a amerických útokov.

V súčasnosti, bez ohľadu na akúkoľvek rétoriku, ktorá sa v danom čase zastáva a ktorú používa ktorýkoľvek predstaviteľ, je záujmom USA pravdepodobne replikovať venezuelský model tým, že prinútia Irán, aby sa podriadil USA a svoj energetický priemysel.

Jednou zo stratégií USA v ich systémovej rivalite s Čínou je vstupovať do pozícií, v ktorých by mohli priamo alebo nepriamo pripraviť Čínu o prístup k energii a trhom, ktoré potrebuje na udržanie svojho rastu, a teda aj svojej superveľmočnej trajektórie.

Získanie nepriamej kontroly nad iránskym energetickým priemyslom po venezuelskej by posilnilo vplyv USA v ich rivalite a mohlo by sa to zopakovať v iných významných štátoch BRI, ako je Nigéria, aby sa v konečnom dôsledku vyvinul tlak na Čínu, aby urobila významné obchodné ústupky.

3. Ktoré nástroje Washington realisticky považuje za účinné pri ovplyvňovaní vývoja v Iráne bez priameho zásahu? Ktoré sa považujú za najschodnejšie, napríklad sankcie, diplomatický tlak a informácie alebo podporu občianskej spoločnosti?

Realisticky povedané, ak je cieľom prinútiť Irán, aby sa podriadil USA, ako to práve urobila Venezuela, ale bez priameho zásahu, potom je najúčinnejším nástrojom vyzbrojovanie vycvičených neštátnych aktérov (povstalcov, rebelov, teroristov atď.).

Môžu im byť tiež poskytnuté tajné komunikačné systémy, spravodajské informácie a iné formy logistickej podpory, aby spôsobili maximálny chaos pri destabilizácii Iránu a presadzovaní cieľa podriadenia sa režimu.

Hoci sa USA nepáči iránsky vládnuci systém, venezuelský precedens ukazuje, že USA dokážu tolerovať kontrolovateľné („pragmatické“) prvky v ňom, ako je Delcy Rodriguezová, takže zmena režimu nie je nevyhnutne bezprostredným cieľom.

Z pohľadu USA je pravdepodobne najdôležitejšie úprava režimu alebo vynucovanie určitých zmien politiky bez nahradenia celej vlády a jej vládnucich aparátov, pretože podriadenosť režimu končí, ako je vysvetlené.

4. Ako USA hodnotia riziká, ktoré by vnútorná nestabilita v Iráne mohla predstavovať pre regionálnu bezpečnosť – najmä pre Izrael, štáty Perzského zálivu a globálne energetické trhy? Nútia tieto riziká Washington k opatrnosti alebo odstrašovaniu?

Ak by sa štátna štruktúra začala rozpadať a v ozbrojených silách by sa zdalo, že existuje boj o moc alebo dokonca anarchia, USA a/alebo Izrael by mohli spustiť rozsiahle útoky na iránske vojenské prostriedky, podobne ako to Izrael urobil koncom roka 2024 proti sýrskym.

Účelom vtedy bolo zabrániť ultranacionalistickým a teroristickým živlom v ich zneužití na vyvolanie konvenčného regionálneho konfliktu a Izrael v tom videl príležitosť ochromiť svojho desaťročia trvajúceho rivala na neurčito dlhú dobu.

Nie je jasné, či by to USA uprednostnili, ale dá sa tiež tvrdiť, že uprednostňujú rýchle a lacné úpravy režimu podľa vzoru Venezuely, čo so sebou prináša oveľa menšiu nepredvídateľnosť, a teda oveľa menšie riziko regionálneho konfliktu.

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v Müstəqil pod názvom „İran ətrafında gərginlik və ABŞ-nin strategiyası hansı nəticələrə gətirib çıxara bilər? – MÜSAHİBƏ“.

Andrew Korybko