Ohni sa sile pravdy, alebo ži v lži

Ráno som vstal z postele, ako sa vraví, „hore riťou“. Nie že by to bolo u mňa niečo výnimočné, ale namiesto jojkania nad tým, aká tá noc bola zase krátka, sa rozhovorilo moje slepé črevo – občas (priznávam dobrovoľne – veľmi často) má tendenciu mudrovať a filozofovať nad spravodlivosťou sveta a ľudskými ideálmi. Áno, viem – idealizmus je tiež len ďalší nezdravý smer, ale sľubujem čestne, že tento rok už nebudem pozerať žiadne rozprávky počas Vianoc. Potrebujem dospieť a byť realista, napokon mám na to už vek.

Popri zalievaní si rannej melty som sa zamyslel nad progresívcami – konkrétne slovenskými progresívcami. Nie že by som proti nim nejako zásadne brojil, aj keď podľa ich definícií som rozhodne „dezolát“. No mám od mala súcit s každým… dokonca sa učím mať ho aj sám so sebou. Nevravím, že som v tom extra úspešný, ale nejaké stopové prvky pokroku by sa zmerať dali 😊.

A teraz k veci. Zamýšľal som sa, prečo my ľudia sme tak ľahko ovládateľní? A nie, nerobím si ilúziu sám o sebe, že som imúnny voči rôznym reklamám, heslám, módnym trendom – napriek tomu, že si na vedomej úrovni mnohé z toho uvedomujem. Otázka vo mne znela: Aký by som musel byť, keby som bol slovenský progresívec?

Ako prvé ma napadlo, že by som musel postrádať pocit, že sa môžem sám o seba vo vnútri oprieť. Naozaj veriť v seba a svoje presvedčenia zo srdca – nie iba o tom tárať a postovať na sociálnych sieťach. V zmysle hesla „nekecám, ale žijem to“. Progresívcov všetkých spája, že nevedia kráčať sami a byť sami sebou. Oni potrebujú niekam patriť, mať pocit, že ich niekto chráni a vedie, že tu je niekto, ku komu sa dá vzhliadať a kto to všetko vyrieši.

Nie že by som tieto prvky nevidel aj na opačnej strane politického spektra. Touto skreslenou naivitou snáď netrpím, no u progresívcov je to hlavná črta. Manipulácia je dokonalý nástroj na ovládanie masy. Napokon bol tu jeden ujo s podivnými fúzikmi, ktorý mal dokonalý dar reči – žiada sa povedať, skoro ako od Boha – kresťania, odpustite mi :D. Ale o manipulácii masy možno niekedy nabudúce.

Sám som bol mladý a plný ideálov, snov a chuti zmeniť svet, pomáhať slabým a trestať tých zlých. Áno, fakt sľubujem – už žiadne rozprávky cez Vianoce 😊😊😊. Prečo je mladý človek tak ľahko manipulovateľný? Lebo verí na všetky heslá ako: sloboda, inakosť, demokracia, rodová rovnosť, citlivé vnímanie, solidarita a podobne. Na týchto samotných slovách nie je vôbec nič zlé. Zlé je, keď sú to iba heslá, ktoré sa v skutočnosti vôbec nežijú, no sú dokonalým nástrojom manipulácie na dosiahnutie cieľov, ktoré s danými heslami majú len málo čo spoločné – ak vôbec niečo.

Väčšina mladých ľudí v „mama hoteli“ je plná hesiel. Sám som bol majster sveta, keď doma bolo stále navarené, opraté a teplučko. Vtedy je ľahké písať odkazy po chodníkoch a byť „odvážny“. Veľa z nich vytriezvie, keď sa ocitnú v prenajatej garzónke o výmere 28 štvorcov za 650 € mesačne, šaty sa nechcú vyprať samé, nákup niečo stojí a heslo „hrnček var“ nefunguje.

Viem plne pochopiť mladého človeka. Obzvlášť, keď od mala vyrastáš s mobilom v ruke a celý tvoj mozog a nervová sústava je od mala zvyknutá na tento druh dopamínu. To potom nejaký prirodzený impulz z prírody – krásny letný slnečný deň alebo dúha na oblohe po daždi – nie je tak „fancy“. Ospravedlňujem sa za „random“ výraz – mám celkom alergiu na tieto anglikanizmy, a to pritom rád a veľa čítam texty v angličtine. No čo je veľa, to je ešte viac, či ako sa to hovorí.

Takže nie je vôbec zvláštne, aj keď by malo byť, že mladý človek len veľmi málo trávi čas sám so sebou. Sám v tichosti, kedy k nemu môže prehovoriť jeho vnútro, vlastná intuícia. Kedy by mohol naozaj spoznať sám seba. Tá intuícia by sa aj ozvala, ale väčšinou je spoľahlivo umlčaná ďalším reelsom na Instagrame či TikToku. Nie je prekvapujúce, že psychiatri uvádzajú, že spotreba antidepresív mladých ľudí na Slovensku trhá rekordy – najmä od čias doby, ktorá mala skratku C19. Že mladí chlapci aj po 25. roku života nezažili nikdy sex s reálnym dievčaťom. Že prežívame krízu mužstva, ale aj ženstva – o tom možno tiež niekedy nabudúce.

Prečo je dominantný a testosterónom sršiaci muž ako napríklad Andrew Tate tak nebezpečný pre progresivizmus? A prečo také posadnuté chlapčiatko z Popradu, ktorého volajú Muro, je hrdinom a odvážnym bojovníkom? Lebo vraj povedal pravdu, aj keď nevyberaným spôsobom, no Danny Kollár za to bručí vo väzbe už deväť mesiacov. Prečo Kamala Harris priznala vo svojej knihe, že Andrew Tate bol jedným z viacerých (nech je zem ľahká aj Charliemu Kirkovi), ktorí jej „pomohli“ prehrať voľby s ofinátym Donaldom? Prečo Muro tak veľmi chce vojnu a je prototyp moderného „bojovníka“? No pôsobí (a v jeho veku na to má aj právo) ako nevyzreté, preafektované moderné decko z masla. Má svojich 15 minút slávy, no netuší, že bol iba použitý tými, za čo tak veľmi „bojuje“.

Prečo ten progresivizmus tak pohŕda tradičným mužom – dominantným a silným? Prečo maskulinní muži sú iba „mačovia“ a zženštele chlapčiatka sú priam celebrity? Prečo je feminizmus tak pretláčaný? Prečo systém vedome a cielene kastruje mladých mužov od ich prvých chvíľ na tomto svete? Odpovedí je mnoho… možno tiež niekedy nabudúce. Verím, že ani mnoho sfeminizovaných žien toto v skutočnosti nechce, len sa tiež boja.

Mierne vtipné je, keď títo „bojachtiví“ progresívci chcú, aby ich chránili policajti a vojaci a šli za nich bojovať – v ktorých radoch sú presne väčšinou tí „mačovia“. Vojnu áno, ale bojovať nech idú tí druhí, ja budem v pohodlí za klávesnicou diktovať, ako to má byť a čo treba robiť. Ja som predsa ten lepší, ja viem, kto je v práve a kto je agresor, kto obeť, kto dezolát či opica.

Väčšina progresivistických voličov (samozrejme, každý máme niečo za ušami) má podľa mňa obrovské komplexy menejcennosti v sebe alebo nejaké historické traumy. A namiesto toho, aby si to vyriešili v sebe, hľadajú nejakých záchrancov. Pretože je vždy ľahšie hľadať záchrancov alebo vinníkov tam vonku, ako sa pozrieť dovnútra – do vlastnej zatuchnutej a temnej pivnice samého seba, plnej tráum, strachov, bolesti a krívd. A presne tieto typy sú veľmi náchylné skočiť na lacné a prázdne gestá o demokracii, mieri, rasovej neznášanlivosti – stačí, že to dobre znie… a je to samozrejme citlivo vnímané.

Je pre nich lepšie počúvať idealistické rozprávky o „kradnutí demokracie“ ako počuť skutočnú pravdu, ktorá je mnohokrát trpká a krutá. Pravda je nič viac než pravda – nie je tu od toho, aby bola pekná. O pravde existuje krásny výrok – a nemyslím ten, čo je vo víne, ale iný (viď obrázok).

Pravda nie je taká, akú ju chceš mať; je taká, aká je – a musíš sa skloniť pred jej silou, alebo žiť v klamstve.

Nie, nežime v ilúzii, že ľudstvo je veľmi vyspelé a poučilo sa z chýb minulosti. Aj keď naším najväčším problémom momentálne je, čo s nami urobí AI. To však neznamená, že na pudovej úrovni sa správame inak ako naši predkovia (alebo zadkovia, komu ako lepšie) z doby, kedy sa ešte lovili mamuty. Človek je tvor emočný, chvalabohu – keď to tak už nebude, naplní sa proroctvo Karla Čapka. Naše ľudské emócie majú rôznu škálu a my sme sa naučili deliť ich na tie dobré a zlé. Dali sme si pravidlá, čo je morálne a čo už nie. Určite to malo nejaké historické opodstatnenie.

No žijeme v dobe mediálnej. Človek je cez svoje emócie a podvedomie veľmi ľahko ovládateľný. V ľudskej psychike je zakódované odpradávna patriť do nejakej skupiny. Historicky – v jaskynnej dobe – ak skupina vylúčila jednotlivca, znamenalo to istú smrť. Dnes to síce už nie je rovné smrti, ale v našich génoch to je stále… každý chceme niekam patriť, byť súčasťou nejakej skupiny – dáva to našej psychike určitý pocit bezpečia. Dnes už ale človek prežije aj sám – lebo vie si zdroje (peniaze) zarobiť aj individuálne.

A presne pre progresivizmus, ale aj komunizmus a iné „izmy“ je najnebezpečnejší ten človek, ktorý sa nebojí, že bude vyvrheľom spoločnosti. Ten, ktorý sa nebojí ozvať vtedy, keď všetci mlčia. Ten, ktorý sa nebojí, že ho skupina vylúči.

A dnešná doba sociálnych sietí a internetu – ak sa takýto človek nájde, tak medzi 99,9 % ľudí vykastrovaných a zastrašených (ktorí chcú a životne musia niekam patriť) vynikne – doslova brutálne vynikne. Je iný a polarizuje. A to okamžite rozdelí spoločnosť na dva tábory – tí, čo ho budú tajne obdivovať a ktorých bude inšpirovať, a tí, pre ktorých bude ohrozením. Ohrozením toho, že by tento jedinec mohol ohroziť skupinu, do ktorej „náš progresívec“ tak veľmi chce patriť.

Súčasní progresivisti sú ľudia, ktorí sa boja kráčať životom sami, preto musia niekam patriť – aj keď úprimne verím, že väčšina z nich ani nevie, čo obhajujú a za čo sa stavajú. Len chcú niekam patriť a majú strach vyhraniť sa, že s tým alebo s oným už nesúhlasia. Nechcú byť iní ako ďalší spolužiaci na internáte, kolegovia v práci alebo kamarátky na káve. Je lepšie zapadnúť. Spolu sme predsa silnejší.

No a keď sa už raz namočíš do toho „izmu“, tak si ako agent – a ako hovorí stará ľudová múdrosť: „Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť.“ Preto tí, čo boli zaočkovaní trikrát a viac a možno už precitli, len ťažko priznajú, že sa mýlili a že to bola chyba. Že naleteli na manipulatívnu kampaň „vakcína je sloboda“. Lebo ak by to priznali, usvedčilo by ich to z vlastnej slabosti a strachu počúvať svoj vlastný vnútorný hlas. A zároveň by im hrozilo vylúčenie zo skupiny, kde sa cítia silnejší. Takže stále nás riadi ten dominantný podvedomý strach.

Takže nech nestratíte mladosť čítaním tohto článku a nech sa vrátim na začiatok. Andrew Tate je síce tiež internetom vyhajpovaná postava ala „mačo“, ale zároveň má mnoho správnych prvkov, ktoré súčasným mužom chýbajú: rozhodnosť, dominancia, nedáva si servítku pred ústa a nebojí sa vyhraniť sa a byť aj osamelým proti všetkým. A toto sú úhlavní nepriatelia progresívcov. Tých sa tento smer naozaj obáva. Tí, čo sú jeho prívrženci, sú preň slušne povedané iba použitý materiál – v skutočnosti nimi pohŕda. No nebezpeční sú tí, ktorých si ani nekúpiš, ani nezastrašíš, tí sa zlomiť nenechajú, tých neovládneš.

Viem, že aj v radoch progresívnych voličov je veľká skupina sklamaných voličov iných strán (a vôbec sa im niet čo čudovať), ale aj veľká skupina momentálne – dúfam, že nie doživotne – pomýlených ľudí. No je tam aj veľká skupina ľudí, ktorá sa jednoducho len bojí byť „iná“ a mať trebárs aj nálepku „dezolát“ – len preto, že sa rozhodnú nenásledovať žiadny smer. Len preto, lebo sa skutočne rozhodnú počúvať ten jemný hlások v sebe, ktorý nazývame intuíciou, a nájdu v sebe odvahu to aj skutočne žiť – aj za cenu opovrhnutia zo strany svojich kamarátov, rodiny a podobne.

Rozumiem tomu strachu a vyzývam tých, ktorých sa tieto slová dotkli, aby našli v sebe odvahu počúvať seba – skutočne seba. Ten hlas k vám prehovorí o samote, len o samote. Len ty a tvoja hlava. Máš na to gule, mladý muž? Ak áno, tak ich pevne chyť do svojich rúk a zober si ich späť – sú iba tvoje. Máš na to odvahu, mladá slečna? Skutočne sa odovzdať skutočnému mužovi a nasledovať jeho vedenie – a tak mať pocit bezpečia a ochrany?

Skúste nájsť v sebe odvahu – možno je to presne to, čo v živote najviac potrebujete, potrebujeme my všetci. Nájsť odvahu nechať zomrieť všetko, čo nám už neslúži, a trebárs aj opustiť ľudí, ktorí nás ťahajú dole, a kráčať cestou pokojne nejaký čas aj sám.

Česť a úcta tým ľuďom, ktorí tú odvahu už nasledujú. Kým takí existujú, tak to s nami ešte nie je stratené.

FORTIUS