O ŽIVOTE, SMRTI A NÁDEJI AJ SO SVETSKÝM HUMANISTOM

Zajtrajšie Sobotné dialógy budú naozaj výnimočné. Namiesto bežnej politickej diskusie si budete môcť vypočuť sviatočné rozprávanie rabína, kňaza a immáma o pohľade na život, smrť, nádej a odchádzanie očami troch monoteistických náboženstiev.

Na tom by ešte nebolo nič nezvyčajné, no verejnoprávny rozhlas po prvýkrát pozval do relácie aj svetského humanistu. Nebude to síce ešte rovnocenný dialóg s duchovnými, iba im pustia krátky rozhovor so mnou o týchto témach, no aj tak je to významný posun. Tridsať rokov po tom voláme, tridsať rokov sa nedomáhame ničoho iného, než toho, čo nám garantuje Ústava Slovenskej republiky a zákony tohto štátu.

Ak niekto čaká, že sa pustím do ostrej kritiky cirkvi, musím ho hneď vyviesť z omylu. Jednak som tolerantný človek, ktorý si ctí duchovné tradície ľudstva a necháva sa nimi inšpirovať – ak nehlásajú násilie a nepotláčajú ľudské práva. A jednak som ten malý priestor využil radšej na to, aby som v stručnosti vyvrátil niektoré predsudky, ktoré o ľuďoch bez náboženského vyznania (tvoriacich hneď po katolíkoch druhú najpočetnejšiu svetonázorovú skupinu, takmer štvrtinu populácie) pretrvávajú v našej spoločnosti.

Mnoho veriacich si stále myslí, že ľudia bez náboženského vyznania nemajú žiadnu morálku. Nielenže je to až úsmevný omyl, lebo dejiny humanizmu sú oveľa bohatšie a staršie než dejiny samotného kresťanstva, ale predovšetkým je to logická chyba v úsudku. Opakom ateistu nie je kresťan, ale teista. Tieto pojmy sa nevzťahujú na morálne učenie, ale len prítomnosť či neprítomnosť viery v nadprirodzenú bytosť a s ňou spojené iracionálne náboženské dogmy.

Je smutné, že v tejto republike je stále uprednostňovaná aj tá najmenšia registrovaná cirkev hraničiaca so sektou pred miliónom ľudí bez náboženského vyznania. Aj oni totiž v niečo veria. Veria v hodnoty. V lásku, mier, spravodlivosť, slobodu, rovnosť, bratstvo – princípy, ktoré sa neopúšťajú ani vtedy, keď sa zo života vytrácajú a keď nie sú v priazni mocných. Veriť v správnosť týchto hodnôt, aj keď nie sú verejne podporované, neočakávať za ne žiadnu odmenu, uniesť to a nezblázniť sa – v tom je skutočná mravná sila humanizmu.

Aj my, svetskí humanisti, naturalisti, ateisti, agnostici, skeptici a voľnomyšlienkári by sme radi prispeli k dialógu o najpálčivejších etických otázkach dneška. Napokon, je všeobecne známe, že človeku v najťažších životných situáciách dnes pomôže viac psychológ ako kňaz. Je pravdou, že sa pozeráme na mnohé otázky inak. Nesnívame o živote večnom, hľadáme život naplnený a povedané slovami amerického astrofyzika a mysliteľa Carla Sagana, chceme viac poznať ako veriť. Náš Vesmír, naše čoraz komplexnejšie Multiverzum ponúka oveľa viac úžasu, sebapresahovania a spirituálneho zážitku ako akékoľvek duchovné učenie, ktoré sa formovalo v dobe bronzovej.

Sme otvorení týmto skúsenostiam, o to viac nás dokáže prekvapiť, ak sa medzi nábožensky založenými ľuďmi nájdu indivíduá ako známy cirkevný analytik Imrich Gazda, ktorý sa ešte v roku 2008 vyznal v Slovenskej televízii, že by mal radšej za suseda moslima ako ateistu…

Verím, že toto je len prvá lastovička a že sekulárni filozofi, psychológovia, sociológovia a iní humanistickí myslitelia prestanú byť diskriminovaní v dialógu o etických otázkach slovenskej spoločnosti. Ďakujem verejnoprávnému rozhlasu, že urobil v tomto smere prvý nesmelý krôčik. Viac v sobotu o 12.10 hod. na Rádiu Slovensko. A nezabúdajte, že zajtra si nepripomíname našich blízkych a drahých, ktorí už medzi nami nie sú. Zajtra je katolícky sviatok pripomínajúci katolíckych svätcov. Pamiatku zosnulých slávime až v nedeľu. Pekné sviatky.

Eduard Chmelár