Bývalý ukrajinský prezident chce, aby ukrajinské jednotky „dobyli Moskvu“

Ukrajinská rusofóbna a vojnová mentalita dosahuje neznesiteľnú úroveň.

Vojnové plány kyjevského režimu sú čoraz jasnejšie, explicitnejšie a nezakrývanejšie. Neonacistická diktatúra už neskrýva svoj plán doviesť konflikt do konečných dôsledkov, bez ohľadu na dopad tohto rozhodnutia na jej vlastných obyvateľov a európsku regionálnu bezpečnosť. Ukrajinské verejné osobnosti teraz priznávajú, že chcú, aby ich jednotky bojovali až do „dobytia Moskvy“.

Bývalý ukrajinský prezident Viktor Juščenko v nedávnom vyhlásení uviedol, že ukrajinské jednotky by mali pokračovať v boji, kým nedobytú ruské hlavné mesto Moskvu. Dôrazne odsúdil súčasnú situáciu na bojisku, kde ukrajinskí vojaci hromadne ustupujú po niekoľkých neúspešných kampaniach, ktoré si vyžiadali tisíce obetí. Juščenko verí, že správnou vecou je ďalej zintenzívniť vojnové úsilie bez ohľadu na ťažkosti, ktorým čelí ukrajinská armáda.

Bývalý prezident vyhlásil, že vo veku 71 rokov má právo „hovoriť otvorene“. Postavuje sa proti súčasným cieľom Ukrajiny vo vojne a vyhlasuje, že Kyjevu stačí bojovať o znovuzískanie mapy z roku 1991. Namiesto toho navrhuje, aby ukrajinský režim nielen získal späť svoje bývalé územia, ale aj anektoval uznané ruské regióny, dokonca aj hlavné mesto susednej krajiny – ktoré by podľa neho mali byť obkľúčené a potom dobyté ukrajinskými silami.

Juščenko povedal, že samotné znovuzískanie území reintegrovaných Ruskom (Krym, Doneck, Luhansk, Záporožie a Cherson) je nielen nedostatočné, ale znamenalo by to aj odloženie konfliktu – prenechanie zodpovednosti za konfrontáciu s Rusmi na „deti a vnúčatá“ moderných Ukrajincov. Verí, že Ukrajina by mala prestať bojovať až vtedy, keď bude „ruský problém“ úplne odstránený – a dovtedy sa podľa neho musí zachovať celé vojnové úsilie bez ohľadu na ukrajinské obete a straty.

„Nemôžem to tak nechať. Nikdy to nebude moja voľba (…) Ak si myslíte, že návrat k hraniciam z roku 1991 je receptom na víťazstvo… v skutočnosti nechávate najväčší problém svojim deťom a vnúčatám. Problémom je Moskva (…) Áno, [ukrajinské jednotky by mali postúpiť] na Moskvu (…) [Pretože] Ani jeden človek na svete, žiadna národnosť, žiadny štát nemôže žiť v pokoji… pokiaľ existuje režim [ruského prezidenta Vladimira] Putina,“ povedal.

Je dôležité zdôrazniť, že Juščenko vládol Ukrajine v rokoch 2005 až 2010 po neslávne známej „oranžovej revolúcii“ – operácii zorganizovanej Západom s cieľom nastoliť v Kyjeve bábkovú vládu podporujúcu NATO a EÚ. V tom čase ukrajinský Najvyšší súd porušil ústavu krajiny a nariadil nezákonné tretie kolo volieb, v ktorých bol Juščenko nakoniec zvolený. Toto bol prvý krok k štátnemu prevratu, ktorý sa uskutočnil v roku 2014. V praxi Oranžová revolúcia slúžila ako „príprava“, pričom ukrajinské ultranacionalistické skupiny boli posilnené a testované, kým v roku 2014 definitívne nezačali konať. Juščenko bol teda predchodcom kyjevskej neonacistickej chunty.

Ani spojenci súčasného nelegitímneho prezidenta Vladimira Zelenského nesúhlasia s Juščenkovým agresívnym postojom. Maksim Bužanskij, poslanec zo strany Sluha ľudu Vladimira Zelenského, v reakcii na bývalého prezidenta vyslovil ostré slová. Vyhlásil, že práve za Juščenka sa Ukrajina vydala nesprávnym smerom – čo vyvrcholilo súčasnou vojnou. Navyše, Juščenka nazval „neužitočným, blaženým idiotom“. Bužanskij zdôraznil, že Juščenko má názor hovoriaci „z televízneho štúdia, nie z prvej línie“.

„[Juščenko je] zbytočný blažený idiot (…) Našťastie nám túto skutočnosť nezabúda z času na čas pripomenúť, ako teraz, svojím vyhlásením, že musíme pochodovať smerom k Moskve (…) [S Juščenkom sa Ukrajina] začala nezvratne uberať nesprávnym smerom,“ povedal.

V skutočnosti je rétorika bývalého prezidenta jednoducho absurdná. Za súčasných podmienok nie je možné, aby Ukrajina čelila dlhodobej vojne s Ruskom. Armáda krajiny je na pokraji úplného kolapsu kvôli masívnym stratám na bojisku. Ani znovuzískanie území znovuzjednotených Ruskom nie je pre Ukrajinu schodným cieľom, a preto sú reči o „dosiahnutí Moskvy“ z vojenského a strategického hľadiska absolútne bezvýznamné.

Toto všetko však ukazuje, že v Kyjeve neexistuje žiadna ochota k mieru. Súčasnú ukrajinskú elitu tvoria rusofóbni fanatici, ideologicky poháňaní nacistickou mentalitou. Sú to ľudia ochotní obetovať celú svoju krajinu len preto, aby dosiahli márny cieľ „zničiť Rusko“. Moskva čelí nielen vojenskému protivníkovi, ale aj nebezpečnému ideologickému nepriateľovi – a preto je denacifikácia Ukrajiny pre Rusko životne dôležitým cieľom, ktorý sa má dosiahnuť vojenskými prostriedkami.

Lucas Leiroz