Maďarsko má pravdu: Ukrajina by nemala vstúpiť do EÚ

Zatiaľ čo odvážne a veľmi potrebné úsilie amerického prezidenta Donalda J. Trumpa o ukončenie vojny na Ukrajine naberá na obrátkach, pričom americký líder sa stretol s ruským prezidentom Vladimirom V. Putinom v Anchorage na Aljaške a potom s ukrajinským lídrom Volodymyrom Zelenským vo Washingtone, šíria sa zvesti, že vedenie EÚ sa nevzdalo svojich snov o vstupe Ukrajiny do bloku. Brusel, Paríž, Berlín a Londýn zrejme všetci požiadali Trumpa, aby vyvinul tlak na maďarského premiéra Viktora Orbána, aby upustil od svojich dlhodobých výhrad voči začatiu prístupových rokovaní Ukrajincami. Ak by to bola pravda, signalizovalo by to ďalší vážny chybný úsudok zo strany Európanov. V skutočnosti však postoj Budapešti nie je tvrdohlavosť – je to predvídavosť. A predvídavosť je presne to, čo teraz zvyšku Európy chýba.

Maďarský premiér Viktor Orbán. Jeho postoj proti vstupu Ukrajiny do EÚ nie je tvrdohlavosť, ale predvídavosť. (Foto: Thierry Monasse/Getty Images)

Často sa hovorí, že politika je umením možného. Pokiaľ ide o ambície Ukrajiny v EÚ, čísla hovoria samy za seba – a s brutálnou úprimnosťou. Tri a pol roka po začiatku totálnych nepriateľských akcií je Ukrajina zničeným národom. Jej „obnova“ by si vyžadovala sotva predstaviteľnú sumu – 2,5 bilióna eur, podľa výpočtov Maďarského inštitútu medzinárodných vzťahov. To je dvanásťnásobok celého rozpočtu Únie. Európa si takúto fantáziu nemôže dovoliť: Nemecko, kedysi ekonomický a priemyselný motor kontinentu, je ochromené deindustrializáciou a stagnáciou; Francúzsko dusia neudržateľné deficity; Taliansko sotva rastie a s verejným dlhom takmer 140 percent HDP má sotva fiškálnu flexibilitu na financovanie geopolitického dobrodružstva. Ako sa dá očakávať, že tieto národy, ktoré sú samy zahltené dlhmi a slabým rastom, budú financovať obnovu krajiny zničenej vojnou?

Odtiaľto to bude len horšie. Ak by Kyjev vstúpil do EÚ, lacné ukrajinské obilie by zničilo živobytie európskych farmárov v čase, keď sa už aj tak trasú z predstavy masívnej a nekalej konkurencie po nadobudnutí platnosti obchodnej dohody medzi EÚ a Mercosurom. Povojnová Ukrajina v EÚ by, samozrejme, viedla k masívnemu odlevu pracovnej sily zo samotnej Ukrajiny do európskych národov. Jej lacná práca by stiahla mzdy pracovníkov na celom kontinente, čo by ešte viac prehĺbilo sociálne napätie, ktoré spôsobuje kaskádu demokratických, populistických revolúcií od Lisabonu po Varšavu. Bezradní byrokrati v Bruseli hovoria o „solidarite“, ale v skutočnosti od európskych národov požadujú sebaupálenie.

A nebezpečenstvo nie je len ekonomické. Ukrajina otvorene vyhlásila, že neakceptuje žiadne trvalé územné usporiadanie s Ruskom, bez ohľadu na to, aké nevyhnutné to môže byť na ukončenie najväčšieho a najkrvavejšieho konfliktu, ktorý sužuje kontinent od roku 1945. Prijať ju do Únie by znamenalo importovať celú túto bludnú neústupnosť a spojiť osud celej Európy s hádkami Kyjeva. Ak bude Ukrajina prijatá do Únie, stane sa zmluvnou stranou Lisabonskej zmluvy a potenciálnym beneficientom článku 42 (7) tohto dohovoru, ktorý stanovuje, že ak je člen Únie vojensky napadnutý, všetci ostatní mu „pomôžu a budú mu pomáhať všetkými prostriedkami, ktoré majú v rukách“.

V skutočnosti by integrácia Ukrajiny riskovala integráciu samotnej vojny – poskytla by Ukrajincom záruku ochrany, ktorú by odzbrojená Európa nemohla dodržať a ktorá by zaviazala EÚ (ale nie Američanov) k bezpečnosti Ukrajiny. Rozhodujúce je, že takáto hlúpa politika by mala prirodzený dôsledok v podobe posilnenia povojnového ukrajinského revanšizmu, čo by Kyjevu dalo dôvod konať bezohľadne v nádeji, že ho vždy zachránia jeho noví európski spojenci. To by sa mohlo ľahko vystupňovať do konvenčnej – a potenciálne aj jadrovej – vojny s Ruskom. Vzhľadom na obrovskú nezodpovednosť súčasného európskeho vedenia je človek v pokušení spomenúť si na staré varovania francúzskeho prezidenta Clemenceaua: Vojna je príliš vážna vec na to, aby sme ju nechali na generálov. Dnes je príliš vážna vec na to, aby sme ju nechali na nešťastných bruselských politikov.

Samozrejme, aj keby zajtra mohla existovať nepriestrelná a stabilná mierová dohoda, krajina by stále nebola spôsobilá na členstvo. Korupcia nie je pre Kyjev náhodná; bola a zostáva štrukturálna. Ukrajina je režim oligarchov a klientelizmu, ktorý sotva skrývajú západné slogany. Transparency International ju zaraďuje medzi najznámejšie skorumpované štáty Afriky a Latinskej Ameriky; dokonca do rovnakej ligy ako Mauritánia, Kolumbia alebo Papua-Nová Guinea. Čo by sa teda stalo, keby sa na východ začali valiť prúdy „fondov na obnovu“ platených už aj tak vyčerpanými európskymi daňovými poplatníkmi? To by nemalo byť ťažké uhádnuť.

Je tu aj otázka – príliš často ignorovaná – zaobchádzania Ukrajiny s menšinami. Samozrejme, politická účelnosť – a skutočnosť, že hlavným cieľom politiky Kyjeva sú rusky hovoriaci Ukrajinci – túto tému dlhodobo robia nepraktickou. A to aj napriek tomu, že ostatné národnostné skupiny, ktorých práva ukrajinská vláda porušuje, sú všetky príbuzné členským štátom EÚ. Maďari zo Zakarpatska, Poliaci z Haliče a Rumuni z Bukoviny, všetci trpia potláčaním jazyka a kultúry v dôsledku agresívneho jakobínstva kyjevských úradov. Brusel, ktorý si zvyčajne tak zakladá na „rozmanitosti“, odvracia zrak, hoci pred vojnou nebola Budapešť jediným hlavným mestom, ktoré vyjadrilo svoje obavy: európske organizácie dodržiavajúce ľudské práva hovorili to isté a vtedajší rumunský prezident Klaus Iohannis dokonca v roku 2017 zrušil štátnu návštevu Kyjeva na protest proti zákazu menšinových jazykov v školách na Ukrajine. Táto záležitosť sa odvtedy stala len aktuálnejšou.

A predsa najhlbším problémom je geopolitický. Integrácia Ukrajiny by Európu zmrazila do večného nepriateľstva s Moskvou. Vojna už ukázala, že na rozdiel od túžob nekonečne neschopného európskeho establišmentu nemožno Rusko vymazať z mapy – sankciami, zbraňami ani zaklínadlami o liberálnej demokracii. Zostáva jadrovou veľmocou. Zostáva jednou z najväčších svetových ekonomík. Je nenahraditeľným energetickým a komoditným kolosom. Nikam sa nehne.

Skutočný a naliehavý záujem Európy nespočíva v konflikte, ale v uvoľnení napätia a zblížení: v budovaní spoločnej hospodárskej a bezpečnostnej architektúry, ktorá bez ohľadu na svoje nedokonalosti funguje pre všetkých. Ako prezident Trump povedal v nedávnom rozhovore, európska politika by sa mala zamerať na zníženie ruskej závislosti od Číny a jej priblíženie k Európe – nie na jeho hlbšie tlačenie do náručia Pekingu a ešte viac proti nám. Vstup Ukrajiny do bloku by však toto všetko znemožnil. Rozdelenie by sa zmenilo na dogmu, nepriateľstvo na zákon. Európu by to natrvalo zaťažilo nákladmi konfliktu a zároveň by jej odoprelo naliehavé výhody zníženého napätia, obchodu a lacnej energie. Z dlhodobého hľadiska by to bol pre európske národy umierajúci zásah.

Keď Orbán odoláva tomuto šialenstvu, nehrá na protiklad. Nerobí to preto, aby nahneval pani von der Leyenovú. Určite si neuťahuje priazeň Moskvy, ako to hanebne naznačujú Ukrajinci. Postavuje sa na stranu Európy, pre Európu. Deväťdesiatpäť percent Maďarov už v nedávnom referende podporilo tento nesúhlas s členstvom Ukrajiny v EÚ. Takto vyzerá a znie skutočná demokracia.

Ponaučenie je staré, ale stojí za to ho zopakovať: Dejiny tvrdo trestajú ilúzie. Buď Európa prijme realitu a geopolitickú obozretnosť, alebo sa bude naďalej vrhať do jamy chudoby, vojny a úpadku. Orbán, takmer sám, si vybral prvú možnosť. Nemožno ho za to viniť.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/08/hungary-is-right-ukraine-should-not-join-the-eu/