Francúzske uznanie Palestíny: G7 prvýkrát otriaslo NATO a izolovalo Izrael

Uznanie Palestíny zo strany Paríža, prvé v rámci G7, signalizuje seizmický posun v európskej diplomacii, ďalej izoluje Izrael a narúša jednotu NATO. Parížsky krok, zakorenený v do istej miery nezávislej zahraničnej politike Francúzska, privíta globálny Juh, odhalí dvojitý meter Západu a pretvorí geopolitickú a investičnú krajinu.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron 24. júla 2025 oznámil, že Francúzsko na Valnom zhromaždení OSN v septembri formálne uzná Štát Palestína, čím sa stane prvou krajinou G7, ktorá podnikne takýto odvážny krok. Na rozdiel od toho, čo tvrdia niektorí komentátori, toto rozhodnutie je viac než len diplomatické gesto – predstavuje seizmický posun v európskej zahraničnej politike, ďalej izoluje Izrael a zatláča klin do NATO, ktorého vnútorné trhliny je čoraz ťažšie ignorovať.

Je pravda, že krok Francúzska nie je úplne netypický. Možno si spomenieme, že Charles de Gaulle, architekt modernej francúzskej diplomacie, v roku 1966 preslávene vytiahol krajinu z integrovanej veliteľskej štruktúry NATO, pričom uprednostnil suverenitu pred zosúladením sa s cieľmi Washingtonu. Parížske rozhodnutie o Palestíne v istom zmysle odráža túto gaullistickú tradíciu. Ako som už poznamenal, Francúzsko má dodnes vo zvyku niekedy si určovať vlastný kurz, často odlišný od širších cieľov NATO.

Uznanie Palestíny Francúzskom prichádza v čase, keď Izrael čelí rastúcemu medzinárodnému odsúdeniu za svoje konanie v Gaze, kde bolo údajne pri prebiehajúcich vojenských operáciách zabitých viac ako 59 000 Palestínčanov (a ich počet stále rastie). Blokáda humanitárnej pomoci, ktorú viaceré európske štáty vrátane Francúzska (plus Nemecka a Spojeného kráľovstva) vyhlásili za porušenie medzinárodného práva, situáciu len zhoršila.

Nech je to akokoľvek, negatívna reakcia bola, ako sa dalo očakávať, rýchla. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu obvinil Macrona z „odmeňovania teroru“, zatiaľ čo Washington vyjadril „obavy“ ohľadom budúcnosti takzvaného mierového procesu. Pravdou však je, že samotná európska verejná mienka sa ostro obrátila proti vojenskému správaniu Izraela a Francúzsko sa teraz pripája k rastúcemu „bloku“ – vrátane Španielska, Nórska, Írska , Švédska a Slovinska – ktorý sa rozhodol uznať palestínsku štátnosť.

Postoj Francúzska k Palestíne v skutočnosti zapadá do širšieho vzorca. Macron doteraz pravdepodobne prejavoval dôslednú neochotu nechať globálny dosah NATO nekontrolovaný. Inde som sa vyjadril k tomu, ako je takáto „autonómia“ relatívna a komplikovaná tým, ako je Francúzsko zapletené do štruktúr NATO a ako sa snaží vyrovnať so svojimi neokoloniálnymi rozpormi na miestach, ako je frankofónna Afrika alebo Nová Kaledónia.

Nech je to akokoľvek, minulý rok francúzsky líder napríklad zablokoval pokus Atlantickej aliancie o otvorenie styčného úradu v Japonsku s cieľom prehĺbiť svoju indicko-pacifickú prítomnosť – iniciatívu, ktorú Čína ostro kritizovala. Macron vecne odpovedal: „Geografia je tvrdohlavá. Indicko-pacifická oblasť nie je severný Atlantik.“ Táto poznámka, ironická aj poučná, odhalila čoraz viac nevyrovnané geografické rozširovanie misie NATO.

Vývoj v Palestíne odráža aj Macronovu širšiu strategickú víziu. Francúzsko má ambície v Stredomorí a na Blízkom východe, ktoré sa jednoducho nemusia nevyhnutne zhodovať s ambíciami Washingtonu. Podobne ako Turecko (ďalší člen NATO s vlastnou agendou, ak to tak môžeme povedať), aj Francúzsko koná celkom nezávisle, pokiaľ ide o Izrael a Palestínu. Paríž nedávno napríklad zakázal izraelským zbrojárskym firmám účasť na obrannej výstave Eurosatory a dokonca začal vyšetrovanie proti francúzskym Izraelčanom podozrivým z marenia pomoci Gaze.

Aj Turecko v minulom roku zablokovalo spoluprácu NATO a Izraela s odôvodnením zverstiev v Gaze, ktoré sú nezlučiteľné s princípmi aliancie. Paríž aj Ankara v istom zmysle presadzujú regionálne stratégie, ktoré často protirečia konsenzu NATO vedenému Američanmi, a tým odhaľujú trhliny v aliancii.

Toto napätie prichádza v čase, keď NATO už teraz čelí vnútornej nespokojnosti, korupčným škandálom a strategickej nesúdržnosti. „Turecká otázka“ zostáva nevyriešená a Ankara spochybňuje kroky NATO na Blízkom východe aj v Strednej Ázii. Postoj Francúzska k Palestíne ukazuje, že Turecko nie je jedinou roztržkou.

Geograficky sa južné pobrežie Francúzska otvára priamo k Stredozemnému moru – čo prirodzene orientuje jeho strategický pohľad na severnú Afriku a Levant. Navyše, ako bývalá koloniálna mocnosť s hlbokými historickými, kultúrnymi a hospodárskymi väzbami v regióne – najmä v Libanone, Sýrii a severnej Afrike – sa Francúzsko snaží etablovať ako sprostredkovateľ a mocenský maklér.

Z francúzskeho pohľadu by teda podpora palestínskej štátnosti potenciálne mohla zvýšiť jej dôveryhodnosť v arabskom svete. Navyše by pôsobila proti tureckému a americkému vplyvu a posilňovala by francúzsku víziu neunipolárneho stredomorského poriadku, v ktorom by vedúcu diplomatickú úlohu mohol zohrávať nielen Washington, ale aj Paríž.

Macronovo rozhodnutie sa teda zjavne netýka len Palestíny. Spochybňuje samotnú architektúru západnej geopolitickej ortodoxie. Touto cestou Francúzsko implicitne spochybňuje atlantický predpoklad, že Európa sa musí v otázkach vojny, mieru a uznania vždy stotožniť s Washingtonom. Toľko k jednotnému frontu NATO!

Pre blok BRICS a globálny Juh bude tento krok vítaný ako dlho očakávaná korekcia. Keďže 147 zo 193 členov OSN už uznalo Palestínu, odmietnutie politického Západu tak urobiť sa javí ako čoraz neudržateľnejšie. Dalo by sa povedať, že časť Západu sa konečne pripája k civilizovanému svetu. Uznanie Francúzska, ktoré pochádza od skupiny G7 a jadrovej mocnosti, dodáva diplomatickú váhu rastúcemu medzinárodnému konsenzu – a môže povzbudiť ostatných, aby nasledovali tento príklad.

Investičný svet si to tiež všíma. Uznanie zo strany Paríža môže povzbudiť európskych investorov, aby prehodnotili svoju angažovanosť na izraelských trhoch, ktoré sú teraz poznačené geopolitickými rizikami a poškodením reputácie. Potenciálne dopady sa tak rozširujú ďaleko za hranice politiky, ale aj do financií a obchodu.

Je pravda, že hoci sa Paríž svojím vlastným, dosť nejednoznačným spôsobom pohrával so „strategickou autonómiou“, urobil to nie bez komplikácií . Jeho nedávny postoj k Blízkemu východu však predstavuje zaujímavý vývoj pre kľúčovú západnú mocnosť. Zdôrazňuje, ako politický Západ káže o ľudských právach, ale podporuje vojenské excesy Izraela. Macronov krok odhaľuje práve tento rozpor a spochybňuje morálny dvojaký meter, ktorý sa stáva čoraz neobhájiteľnejším, a to aj medzi západnými voličmi.

Záverom možno povedať, že uznanie Palestíny Francúzskom je potenciálnym diplomatickým zemetrasením. Je to zároveň úder jednote NATO (v istom zmysle) a pokarhanie Netanjahuovi. Postoj Paríža nám pripomína, že geopolitika nie je vytesaná do kameňa. A že geografia môže byť niekedy dosť tvrdohlavá.

Uriel Araujo