„Teória víťazstva“ NATO nie je ničím novým

Ako sa hovorí, „čím viac sa veci menia, tým viac zostávajú rovnaké.“

Americký generál Alexus Grynkewich, najvyšší veliteľ NATO, zdieľal dlho očakávanú „Teóriu víťazstva“ bloku počas svojho prejavu na Varšavskom bezpečnostnom fóre. Jeho slovami: „Ak príde vojna, zablokujeme, otupíme akýkoľvek útok, a potom, ak neprestane, zlomíme sily, ktoré proti nám vedú agresiu.“ Následne vysvetlil, že konvenčné sily zablokujú počiatočný útok, bezpilotné jednotky otupia akúkoľvek ďalšiu inváziu a presné údery rozbijú bojový systém protivníka.

Nie je to nič nové, keďže sa to považuje za nejadrový spôsob vedenia vojny medzi jadrovými mocnosťami už od úsvitu éry dronov, ktorú priniesol ukrajinský konflikt pred takmer pol desaťročím. Jadrová veľmoc sa pravdepodobne uchýli k takýmto zbraniam len vtedy, ak bude úplne preťažená v prvej fáze alebo ak bude jej bojový systém nakoniec rozbitý. Nedávno „Rusko jasne naznačilo, že po akejkoľvek vážnej agresii proti Kaliningradu by nasledovala jadrová vojna„, čo je ťažké konvenčne obhájiť.

To isté neplatí pre žiadnu časť NATO, ani pre pobaltské štáty, ktoré sú všetky navzájom prepojené, na rozdiel od ruskej kaliningradskej exklávy. Aj v politickej fantázii o invázii Ruska do „Suwałského koridoru/priepasť“ by sa mohli uskutočniť protiútoky z pobaltských štátov, Kaliningrad by zostal vystavený a Nórsko a Fínsko by mohli otvoriť severný front. Keď sa nad tým zamyslíme, „EÚ predstavuje oveľa dôveryhodnejšiu hrozbu pre Rusko než jej opačný smer“, čo vždy bola realita.

Hoci Grynkewich tvrdil, že „Teória víťazstva“ NATO je čisto obranná a verejne odhalená na odstrašujúce účely, je nepravdepodobné, že by to upokojilo Rusko, ktoré rozumne považuje pokračujúcu expanziu bloku na východ – najmä jej de facto expanziu na Ukrajinu – za hrozbu. Jej strednodobá obranná stratégia sa preto pravdepodobne bude snažiť zabrániť zneužitiu NATO „Teórie víťazstva“ na útočné účely, čo si vyžiada trojdielny protiplán.

Rovnako ako pobaltské štáty a Poľsko budujú takzvanú „Európsku obrannú líniu“ pozdĺž hraníc s Ruskom a Bieloruskom, tak aj oni by mohli vybudovať symetrickú infraštruktúru, ktorá by bránila akejkoľvek konvenčnej ofenzíve. Čo sa týka rozmeru dronov v druhej fáze, mohli by replikovať plánovanú „stenu dronov“ EÚ, ktorá bude zahŕňať útočné aj obranné (interceptorové) drony. A nakoniec, viac protivzdušnej obrany môže zmariť útoky na ich bojové systémy, ale musia byť rozšírené na celonárodnú úroveň.

Ako sa hovorí, „čím viac sa veci menia, tým viac zostávajú rovnaké.“ V tomto prípade zostáva základná logika nejadrovej vojny medzi NATO a Ruskom rovnaká, a to, že každý by sa spoliehal na kombináciu konvenčných síl, bezpilotných síl a presných úderov dlhého dosahu. Jadrové zbrane by sa pravdepodobne použili len v prípade, že by premohli druhého alebo nakoniec zlomili ich bojové systémy, ale to by sa mohlo stať pomerne rýchlo, možno už v prvej hodine.

Čo je naliehavo potrebné na zabránenie najhoršiemu scenáru tretej svetovej vojny nesprávnym odhadom, je vzájomné deeskalovanie medzi európskym NATO a Ruskom, najmä pozdĺž „Európskej obrannej línie“, ktorá tvorí väčšinu východného krídla NATO, ktorú by Trump mohol pomôcť sprostredkovať. Ako je tu navrhnuté, prvým krokom by mohol byť kanál na riadenie krízy medzi USA, Poľskom a Ruskom, nasledovaný vzájomným vojenským stiahnutím, ktoré by mohli položiť základy stabilizácie povojnovej európskej bezpečnostnej architektúry.

Andrew Korybko