NECH TOTO MLADÍ ĽUDIA, KTORÍ NEPOZNAJÚ DEJINY, RADŠEJ NEVIDIA

Moja recenzia filmu Generál Golian vyvolala veľké vášne. Urazili sa najmä umelci. Nemali prečo. Nehodnotil som ich herecké výkony, ale prácu s historickými faktami. Je už trošku smiešne, keď práve z ich radov zaznieva výčitka „čo má čo Chmelár hodnotiť filmy, kde berie na to kompetenciu, keď v tomto fachu v živote nerobil“. Nuž tak ten Chmelár je predovšetkým riadne habilitovaný docent histórie so špecializáciou na dejiny médií a komunikácie, kam patrí okrem iného aj kinematografia. Je pravdou, že hraný film som ešte nerobil, ale písal som pre Slovenskú televíziu scenáre k historickým dokumentom, z ktorých jeden (zhodou okolností práve o Slovenskom národnom povstaní) získal Igrica.

A aj keby som všetky tieto skúsenosti a kvalifikáciu nemal, existuje niečo, čomu sa hovorí všeobecný rozhľad. Chápem, že nejakým zakomplexovaným nevzdelancom to nič nehovorí, ale nebudem sa hanbiť za to, že mám celkom slušný prehľad vo viacerých oboroch a vedeckých disciplínach. Netvrdím, že viem všetko a že sa nemôžem mýliť, ale potom sa namiesto osobných útokov bavme o argumentoch. Ak tie neprichádzajú, nebudem s takýmito žiarlivými výčitkami strácať čas, nanajvýš zacitujem Shakespearea: „Vyzval by som vás na súboj argumentov, ale vidím, že nie ste ozbrojený.“

Výčitky od hercov sú úsmevné aj preto, že práve politickí aktivisti z ich radov pustili v týchto dňoch do obehu propagandistické video, v ktorom kvázi humornou formou obhajujú svoje nepotlačiteľné nutkanie miešať sa do politiky. Je to zavádzajúce už len preto, lebo nikto nikdy nespochybnil ich občianske právo vyjadrovať sa k veciam verejným. Výčitky smerujú k tomu, že miešajú politiku do divadla, a to je rozdiel. Neviem, či ich k tomuto demagogickému videu doviedol rapídny úbytok divákov v činohre, ale ak sa s tým nevedia vyrovnať inak, je to ich problém, nech sa idú pozrieť na predstavenia baletu či opery, ktoré ukazujú, ako môže umenie spájať.

Umelecké výkony som nikdy nespochybňoval. Rešpektujem fundovanosť odborníkov na film a divadlo. Ale ak taký vážený filmový teoretik, akým je profesor Martin Ciel, napíše v recenzii k snímke Generál Golian – „K dejinám sa tu pristupuje s úctou a rešpektom. To je najsilnejšia stránka filmu. Referenčné pozadie, teda Slovenské národné povstanie, je zobrazené historicky bezchybne.“ – mám právo ako historik povedať, že rozpráva absolútne hlúposti, ktorým nerozumie.

Ako som už vo svojom predchádzajúcom texte na niekoľkých príkladoch ukázal, ten film obsahuje toľko lží, nepresností a zavádzajúcich informácií o základných historických faktoch, že ich nemožno skryť za umeleckú fantáziu. Je zbabelé, ak lákate divákov do kín na prvý film o generálovi Golianovi, a keď sa dostaví divácke rozčarovanie a odborná kritika, začnete sa vyhovárať, že ono to vlastne historický film nie je. Pôsobí dosť zmätene, ak režisér najprv obhajuje tézu, že ide len o fikciu a na strane druhej sa chváli, koľko archívnych dokumentov preštudoval. Kde sa to prejavilo? Ľutujem, ale ak tvorcovia dúfajú, že film vzbudí u nastupujúcej generácie záujem o našu históriu, moje odporúčanie znie: nech toto mladí ľudia radšej nevidia. Keď si chcú vytvoriť vlastný názor, nech si ho sformujú z fundovaných kníh, a nie z filmu, ktorý ich balamutí o veciach, ktoré sa nestali.

Uvedomte si, aké devastačné dôsledky môže mať takéto zobrazenie na už aj tak katastrofálne nízke historické vedomie mladých ľudí. A prosím, nevyhovárajte sa na to, že je to „len film“. Takáto látka nikdy nie je „len film“. Je primitívne porovnávať drámu o najvýznamnejšej formujúcej udalosti našich moderných dejín s Tarantinovými filmami. Preboha, tak hádam na faktoch ešte záleží. Spomeňte si na taký agitprop, akým bol film Sviňa. Nerobil si žiadne starosti s faktami, po Mečiarovi hneď nastupoval Fico a z príbehu sa akosi vytratil Dzurinda so svojou privatizačnou hordou. No príslušníci generácie snehových vločiek, ktorí v čase mečiarizmu ťahali za sebou káčera alebo ešte neboli v pláne, vychádzali z kina uplakaní, presvedčení, že práve takto sa to stalo. A to nás čaká na budúci rok – úplnou náhodou pred voľbami, všakáno – ďalší agitprop, tentoraz seriál režisérky Nvotovej o Jánovi Kuciakovi…

Netvárme sa, že účelom podobných propagandistických počinov je umenie. A hlavne sa netvárme, že väčšina ľudí neznalých histórie nepodlieha stotožneniu si umeleckej fikcie s historickými faktami. Keď zomrel veľký spisovateľ a môj vzácny priateľ Laco Ballek, bolo mi tak smutno, že som sa vybral do Šiah, aby som si sprítomnil atmosféru jeho diel odohrávajúcich sa práve v tomto meste. Natrafil som tam na niekoľkých ľudí, ktorí ma presviedčali, že vedia, kde býval mäsiar Riečan, že mi ten dom ukážu, že ho dokonca osobne poznali – hoci je to fiktívna postava z jeho sfilmovaného románu Pomocník. Ľudia majú takéto veci skrátka radi, podliehajú im a strácajú rozlišovaciu schopnosť medzi fikciou a realitou.

To je hlavný dôvod, prečo treba k témam spojeným s takýmito kľúčovými historickými udalosťami pristupovať oveľa zodpovednejšie. Pre mňa je vzorom alebo inšpiráciou, ako treba zobrazovať historické udalosti, miniséria Francúzska revolúcia. Nikto hádam nebude pochybovať o tom, že Klaus Maria Brandauer v úlohe Dantona v nej podal jeden zo svojich životných výkonov. Film nakrútený na počesť 200. výročia Veľkej francúzskej revolúcie vysoko oceňovali aj odborníci a je ukážkou, že aj historická skutočnosť môže byť divácky príťažlivá a že je možné spracovať ju dramaticky na špičkovej umeleckej úrovni.

Eduard Chmelár