TOTO NEBOLA POCTA, ALE ZHANOBENIE PAMIATKY GENERÁLA GOLIANA

Od slovenskej kinematografie už dávno nič prevratné nečakám. Odkedy sa zameriava na spoločenské anomálie, a nie podstatné javy, víťazí v nej schematizmus kombinovaný s propagandou. Slávny herec Štefan Kvietik mi na otázku, prečo zavesil filmárčinu na klinec tak skoro (v 63 rokoch), odpovedal ikonickou vetou „Nie sú písmenká“ (rozumej chýbajú kvalitné scenáre). Ale dnes už nie sú nielenže písmenká, ale ani príčetné nápady, na čo sa oplatí minúť desiatky miliónov.

Pri historických filmoch vždy hrozí, že tvorcovia príliš pustia uzdu fantázii. Veľmi dobre rozumiem tomu, čo je to umelecká invencia a aký je rozdiel medzi drámou a dokumentom. Ale toto, čo sme videli, je niekde na pomedzí fantasy, frašky, paródie a milostnej romance. Autori ako výhovorku použili formulku, že to nie je historický film, ale len „film inšpirovaný skutočnými udalosťami“. Ale sú témy, ku ktorým tak pristupovať nemožno.

Ak hovoríme o najvýznamnejšej štátotvornej udalosti moderných dejín, mali by sme po nej šliapať s väčším pocitom zodpovednosti. Dnes už všetci opakujú to, čo som tu pripomínal najmenej posledných dvadsať rokov, že vodcovia Slovenského národného povstania si zaslúžia sochy. Ale my už chceme stavať sochy niekomu, o kom väčšina verejnosti vie pramálo. Doteraz nevznikla o generálovi Golianovi jediná ucelená monografia. Sám hlavný predstaviteľ filmu Ondrej Hraška verejne priznal, že kým nezačal nakrúcať, o Jánovi Golianovi nič nevedel. Keď pred 7 rokmi zomrel v Prahe syn povstaleckého generála Ivan Golian, nikto o ňom ani nehlesol. Skrátka, nemôžeme robiť takéto „voľné inšpirácie“, kým si tento národ, ktorý nepozná vlastné dejiny tak ako málokto, nesplní základnú domácu úlohu.

Vlastne neviem, prečo je doteraz neprekonaný seriál Povstalecká história podrobovaný takej kritike, keď jeho komunistickí autori isté veci iba zamlčali alebo nedopovedali, kým tvorcovia filmu Generál Golian históriu Povstania hrubo sfalšovali. Toto nie je pocta, ale zhanobenie pamiatky povstaleckého generála. Z Goliana urobili slabocha, z Viesta hysterického podivína a paradoxne najvýraznejším hrdinom, ktorý budil rešpekt, bol nacistický admirál Canaris. Keď toto uvidí nejaký zahraničný divák, bude si myslieť, že Slovenské národné povstanie nebolo najvýznamnejším protifašistickým vystúpením v Európe, keď sa desaťtisíce statočných bojovníkov dokázali brániť dlhšie ako Francúzi či Poliaci, ale rozpačitou vzburou hŕstky dezorientovaných večne ožratých vojačikov, z ktorých väčšina sa aj tak pokakala od strachu pri prvej salve.

Nebudem vyratúvať množstvo nezmyslov, ktoré sa vyskytujú vo filme. Tiso sa s Golianom nikdy nestretol. Husák pred Povstaním tiež nie a už vôbec neboli rodinní priatelia. Lettrich, Ursíny a ďalší demokratickí lídri Povstania z filmu úplne zmizli, to si nedovolili ani komunisti. Povstanie neorganizovala exilová česko-slovenská vláda, ale Slovenská národná rada. Tiso nikdy nezapochyboval o svojich skutkoch, naopak, pred Národným súdom vypovedal, že nič neľutuje. A tak ďalej. Hromada somarín, ako napríklad, že Golian a Canaris obývali v koncentráku priestrannú celu, v ktorej mali postele s matracmi, čisté biele košele, dobré jedlo, kvalitné víno a knihy. A jedinú scénu, s ktorej dramatickosťou sa mohli pohrať (zajatie generálov v Pohronskom Bukovci, pri ktorom sa Viest správal tak dôstojne, že mu nacisti zasalutovali), zobrazili ako westernovú frašku.

Najviac mi však vybila poistky hláška Golianovej ženy, ktorá sa rozhodla vrátiť z exilu v Rusku na povstalecké územie (ďalšia hlúposť, vrátila sa až po vojne) so slovami: „Necítim sa tu bezpečne. Moskva je plná Rusov.“ Viete, ja som zvyknutý na to, že v poslednej dobe sa zobrazujú Rusi vo filmoch tak skreslene, akoby nacisti boli ľudskejší a akoby sa ľudia príchodu osloboditeľov báli (viď populárna telenovela „Dunaj, k vašim službám“). Prekusol som aj zobrazenie Červeného námestia vo filme ako Mordoru. Ale ak sa niekto necíti bezpečne v Rusku, lebo objavil, že v Moskve žijú Rusi, odporúčam tvorcom, aby nastrihali takéto hlášky na samostatné vtipy, film bude úspešnejší.

Podčiarknuté sčítané, ďalšia premrhaná príležitosť. A pretože je toho už veľa, rozhodli sme sa s moderátorkou Dianou Štrusovou, že jednou z tém rozhovoru najbližšej „Témy dňa s Eduardom Chmelárom“ bude otázka, prečo nevieme (alebo sme zabudli) nakrúcať historické filmy. Apropo, snímke chýbala len záverečná poznámka, že tento film sponzoruje Marlboro. Lebo tak enormné množstvo cigariet sa nevyfajčilo ani vo filmoch s Jamesom Deanom, takže miestami som uvažoval nad tým, či hlavným zmyslom filmu nie je reklama na tabak…

Eduard Chmelár