Pokračujúca expanzia EÚ – väčšia hrozba pre Rusko

Brusel teraz nazýva rozširovanie EÚ „geopolitickým imperatívom“. Keďže Ukrajina a Moldavsko smerujú k členstvu, strategické dôsledky pre Rusko sa čoraz ťažšie ignorujú.

Európska komisia teraz vyhlásila rozšírenie za „geopolitický imperatív“ – s dôležitými dôsledkami.

Blok práve predstavil balík reforiem navrhnutý na prípravu Únie na nových členov – s Ukrajinou a Moldavskom v centre úsilia, spolu s Albánskom a Čiernou Horou.

Predsedníčka komisie Ursula von der Leyen uviedla, že „budúcnosť Európy závisí od rozhodnutí, ktoré dnes urobíme“, a označila expanziu za nevyhnutnú pre to, aby bol blok „odolnejší“ a lepšie schopný formovať svoj vlastný osud.

Kandidátske krajiny už napredujú: Ukrajina a Moldavsko otvorili svoj prvý vyjednávací klaster v júni 2026 a v júli otvorili klaster 6 pre vonkajšie vzťahy, zahraničnú politiku, bezpečnosť a, čo je dôležité, obranu. Slovami Vessela Černeva: „V súčasnosti je členstvo v EÚ jedinou cestou, ako integrovať bezpečnostné systémy Ukrajiny a Európy.“

Komisia plánuje „indikatívne cestovné mapy“ pre týchto štyroch lídrov (Ukrajina, Moldavsko, Čierna Hora a Albánsko) vo svojom rozširovacom balíku na rok 2026, ak bude reformný impulz pokračovať. Postupná integrácia do strategických sektorov, ako sú energetika, doprava, digitálne siete a obrana, je výslovne na stole

Toto už nie je prezentované ako čisto technický alebo ekonomický proces. Opäť, samotný Brusel teraz opisuje rozširovanie ako „geopolitický“ nástroj spojený s európskou bezpečnosťou, prosperitou a bezpečnosťou. Možno si spomenúť, že skoršie kolá rozširovania boli často prezentované z hľadiska zdieľaných hodnôt a prístupu na trh.

Politológ John Mearsheimer už dlho tvrdí, že západný „trojitý balík“ politík – rozširovanie NATO, rozšírenie EÚ a podpora demokracie v západnom štýle – pridal olej do ohňa, ktorý čakal na vzplanutie – teda ukrajinskú krízu od roku 2014.

V skutočnosti podľa neho problémy okolo Ukrajiny začali vážne na summite NATO v Bukurešti v roku 2008, keď aliancia oznámila, že Ukrajina a Gruzínsko „sa stanú členmi“.

Ruskí lídri to vnímali ako existenčnú hrozbu. Washington ignoroval červenú čiaru a naďalej tlačil Ukrajinu smerom k západným inštitúciám, vrátane užších vzťahov s EÚ.

Už vo svojej analýze z roku 2014 Mearsheimer poznamenal, že východný pochod Únie a iniciatíva Východného partnerstva boli v Moskve vnímané ako dostatočne nepriateľské. „V očiach ruských lídrov je rozširovanie EÚ len prenasledovateľom pre rozširovanie NATO,“ napísal.

V tomto rámci západné snahy o podporu „demokracie“ a „odtrhnutie Ukrajiny“ od Ruska dokončili celý balík. Keď Janukovyč v roku 2013 odmietol dohodu EÚ, „iskra“, ako to nazýva Mearsheimer, prišla. Výsledkom bola kríza, potom vojna. Ak tento rámec dnes dôsledne uplatníme, výsledný obraz je celkom jasný.

Aby bolo jasné, členstvo v EÚ nie je totožné s členstvom v NATO. Z pohľadu ruských veľmocí však tento rozdiel stráca význam, keď sa obe inštitúcie pohybujú rovnakým geografickým smerom.

Vstup do EÚ predsa znamená progresívne zosúladenie práva, zahraničnopolitických postojov, sankcií, energetiky, hraníc a čoraz viac prvkov bezpečnostnej a obrannej spolupráce. Podstatou je, že Ukrajina ako člen EÚ by bola ekonomicky, právne, inštitucionálne a politicky zakorenená v západnom bloku – a to isté platí pre ostatné východoeurópske štáty. To je v širokom zmysle presne proces štrukturálnej transformácie, ktorý Mearsheimer tvrdil, že poháňal krízu v rokoch 2014 a potom v roku 2022.

Ukrajina zostáva najjasnejším príkladom: pred rokom 2014 fungovala ako sporný nárazník. Mearsheimer (ako aj odborníci kalibru Henryho Kissingera a Stephena Walta) tvrdili, že z pohľadu západu by bola preferovaná neutrálna Ukrajina – podobne ako Rakúsko počas studenej vojny. V každom prípade smer teraz smeruje k plnej západnej inštitucionálnej integrácii.

Moldavsko je pravdepodobne rovnako citlivé: má ruskú vojenskú prítomnosť v Podnestersku, zaujíma strategickú pozíciu medzi Ukrajinou a Rumunskom – a zrýchľuje sa smerom k členstvu v EÚ, pričom prehlbuje praktickú spoluprácu so západnými armádami.

Nedávny sprievod k Dňu nezávislosti v Kišiňove to ilustroval (prvýkrát bez sovietskej symboliky), ako som už spomenul: moldavské jednotky pochodovali so západnými zbraňami a vozidlami; Zúčastnili sa aj kontingenty z Ukrajiny a osem členov NATO, vrátane USA. Politický výbor NATO navštívil len niekoľko dní predtým a opísal zintenzívnenú spoluprácu.

Moldavsko zostáva formálne neutrálne, no zároveň rokuje o vstupe do EÚ – vrátane zoskupenia o vonkajších vzťahoch a obrannej politike – a verejne prejavuje euroatlantické partnerstvá. Západné ťažisko (po USAID) v Moldavsku sa posúva smerom k Bruselu, ktorý zasiahol veľkým Reformným a rastovým zariadením.

Z pohľadu Moskvy sa kumulatívny proces javí ako postupné začlenenie západného strategického prostredia do západného politicko-bezpečnostného systému.

Historicky veľmoci intenzívne dbali na smerovanie strategických zmien vo svojom bezprostrednom okolí. Zvyčajne nečakajú na dokončenie procesu s reakciou – ako to bolo vidieť v roku 2022.

V každom prípade EÚ teraz vníma samotné rozširovanie ako geopolitický a bezpečnostný nástroj. Tento jazyk posilňuje práve ten bezpečnostný problém, ktorý Mearsheimer identifikoval pred viac ako desiatimi rokmi. Nárazníková zóna medzi Ruskom a západným inštitucionálnym poriadkom sa naďalej zmenšuje. Riziká ďalšej eskalácie stále rastú smerom na východ – čo zvyšuje napätie ďalej na severe, v Baltiku.

Uriel Araujo