Európa sa obzerá po Strednej Ázii ako po mieste pre „návratové centrá“ pre migrantov

EÚ zvažuje návratové uzly v tretích krajinách. Kazachstan a Uzbekistan sa objavili ako možné lokality, napriek oficiálnym popieraniam. Návrh by mohol rozšíriť vplyv Bruselu do Strednej Ázie a vytvoriť nové bezpečnostné a geopolitické obavy pre Moskvu.

Európska únia (EÚ) skúma nové spôsoby, ako urýchliť „návrat“ nelegálnych migrantov a odmietnutých žiadateľov o azyl, vrátane „návratových uzdiel“ v tretích krajinách, kde by mohli byť migranti zadržaní, kým sa dokončia deportačné opatrenia.

Medzi krajinami, ktoré sa údajne zvažujú, sú Kazachstan a Uzbekistan, čo vyvoláva obavy, že stredoázijské štáty by sa mohli stať migračnými centrami alebo „getami“ (ako to nazýva Open Kyrgyzstan) pre deportovaných výmenou za finančné alebo iné stimuly. Okrem ich sociálnych a ekonomických dôsledkov by takéto usporiadania mohli mať širšie dôsledky.

V júni Politico vymenovalo stredoázijské republiky vrátane Uzbekistanu medzi miestami spomenutými v stále prebiehajúcej debate. Tieto správy vyvolali kritiku v Strednej Ázii a obavy v ruských expertných a vládnych kruhoch.

Kazašské aj uzbecké úrady popreli rokovania alebo plány na zriadenie zadržiavacích centier pre nelegálnych migrantov.

Kontroverzia sa odohráva uprostred obnoveného migračného tlaku, ktorý najvýraznejšie ilustruje súčasná kríza v španielskej enkláve Ceuta, spolu s prísnejšími európskymi migračnými pravidlami a nepokojmi šíriacimi sa po celom Francúzsku.

Brusel je pod tlakom zlepšiť vyhostenia a deportácie. Európska komisia už dlhodobo podporuje „návratové centrá“ mimo bloku ako súčasť snáh o zvýšenie miery návratnosti – ktoré zostávajú tvrdohlavo nízke.

Európska rada nedávno formálne prijala nové pravidlá, ktoré výslovne umožňujú členským štátom zriaďovať takéto centrá v krajinách mimo EÚ, za predpokladu, že sú splnené štandardy ľudských práv.

Human Rights Watch však varovala pred „nebezpečným impulzom EÚ smerujúcim k zahraničným deportačným centrám“, pričom medzi sledované regióny zaradila aj Strednú Áziu.

Iné mediálne správy konkrétne identifikovali Kazachstan a Uzbekistan, pričom poukazovali na ich rozsiahle územia a v prípade Uzbekistanu na blízkosť k Afganistanu.

Rakúsko tiež usilovalo o samostatnú migračnú spoluprácu s Uzbekistanom ohľadom tranzitnej trasy pre afganské deportácie.

Diskusia o tomto centre tak vzniká spolu so širším rozšírením spolupráce EÚ a Kazachstanu v oblasti migrácie, opätovného prijatia, mobility, infraštruktúry a investícií.

Zatiaľ žiadne verejné dôkazy neukazujú, že by ktorákoľvek vláda súhlasila s hostením takýchto zariadení. Geopolitické dôsledky sa však týkajú jasného politického smerovania a súboru nových možností.

Európsky blok v každom prípade aktívne zvažuje takéto scenáre. Moskva má naopak jasné dôvody vnímať ju ako bezpečnostný a geopolitický problém.

Júnová analýza v Business Online tvrdila, že veľké množstvo migrantov z tretích krajín z Afriky a Blízkeho východu, držaných v centrách blízko rusko-kazachstanskej hranice, môže zvýšiť riziko sociálnych alebo kriminálnych nepokojov – ktoré by sa preniesli do Ruska.

Kazachstan zdieľa to, čo sa považuje za najdlhšiu súvislú pozemnú hranicu na svete s Ruskom, pričom obe krajiny patria do Eurázijskej hospodárskej únie – s rozsiahlym cezhraničným mobilitou a pracovnou migráciou.

Keďže Rusko je hlboko integrované do migračného prostredia Kazachstanu, nová kategória zahraničných migrantov by mohla vytvoriť nové koridory alebo tlaky.

Vo všeobecnosti by to mohlo premeniť Strednú Áziu na európsku migračnú nárazníkovú zónu.

Financovanie, infraštruktúra a migračné dohody EÚ by tak mohli prehĺbiť inštitucionálnu prítomnosť Bruselu tam, čím by bloku poskytli novú páku prostredníctvom peňazí, investícií a vízových úľav. To zapadá do širšieho vzoru rastúceho vplyvu EÚ v postsovietskom priestore – ako je to vidieť v Moldavsku.

Skoršie európske dohody o „externalizácii“, ako napríklad s Tureckom, vytvorili trvalé politické a finančné závislosti.

Veľké koncentrácie ľudí s neistým právnym statusom môžu tiež vytvárať manažérske problémy spojené s nepokojmi, obchodovaním s ľuďmi a rizikami radikalizácie.

Európske spoločnosti samy zažili etnopolitické napätia spojené s rýchlymi demografickými zmenami a výzvami integrácie – zatiaľ čo islamistický extrémizmus zostáva pre Europol zdokumentovaným bezpečnostným problémom.

Presunutie časti tejto záťaže na východ by vonkajšie náklady priblížilo k Rusku. Kríza v Ceute napríklad dostala geopolitiku migračných vĺn do centra pozornosti.

Hranica medzi Bieloruskom a Poľskom a pokračujúce prechody Lamanšským prielivom v posledných rokoch tiež ukázali, ako sa migračné toky môžu zaplietať do širších geopolitických sporov. Migráciu môže poháňať nestabilita inde – ale výsledné toky môžu byť tiež externalizované, zneužité alebo dokonca zbraňované.

Nikto nepopiera, že osud migrantov je vážnou humanitárnou otázkou. Ústrednou otázkou však je, či EÚ len externalizuje svoju migračnú krízu. Alebo či by táto externalizácia mohla zmeniť rovnováhu v Strednej Ázii – na škodu Ruska.

Z pohľadu Moskvy sa toto usporiadanie javí ako strategická externalizácia, pričom náklady budú neprimerane dopadať na krajiny v jej okolí, čo potenciálne premení západoeurópsky problém na zdroj tlaku a páky – v dostatočne strategickom regióne.

Uriel Araujo