ŠTEFÁNIK A TOLSTOJ

K dnešnému štefánikovskému výročiu (146 rokov od jeho narodenia) pripájam ešte jednu menej známu príhodu. Milan Rastislav Štefánik si od študentských čias mimoriadne ctil Leva Nikolajeviča Tolstého. Pričinil sa o to najmä Dušan Makovický, ktorý vniesol diskusie o literárnom diele a filozofických postojoch tohto ruského velikána do činnosti pražského spolku slovenských študentov Detvan. Mladý Štefánik neskôr prevzal od Makovického aj funkciu predsedu tohto spolku.

Keď sa koncom novembra 1906 vybral Štefánik už ako astronóm do Ura-Tjuby (dnešný Tadžikistan) pozorovať zatmenie Slnka, zatúžil na spiatočnej ceste navštíviť Tolstého v Jasnej Poľane. Túto návštevu mu sprostredkoval práve jeho starý kamarát Dušan Makovický, ktorý bol osobným lekárom Leva Nikolajeviča Tolstého.

Jasná Poľana bola v tom čase doslova pútnickým miestom (Masaryk ju nazval novým Jeruzalemom), čo bolo spôsobené tým, že Tolstoj bol nielen najväčším svetovým spisovateľom tej doby, ale aj filozofom, mystikom, prorokom, duchovným vodcom učenia o neprotivení sa zlu násilím. Tolstojizmus sa od osemdesiatych rokov 19. storočia rýchlo rozvinul na medzinárodné sociálne hnutie, ktoré sa rozširovalo po celej Európe, severnej Amerike i Afrike, najmä však na Slovensku, v Maďarsku, Rakúsku, Anglicku, Holandsku a USA. Všade tam sa zakladali tolstojovské kolónie, ktorých členovia odmietali násilie akéhokoľvek druhu, teda nielen vojny a bitky, ale aj trest smrti a zabíjanie zvierat, žili asketickým spôsobom života, pomáhali chudobným, odmietali štát ako organizované násilie, neuznávali Starý zákon, ani cirkevné dogmy a za základ svojej viery považovali etiku Ježišovej Reči na hore. Preto Tolstoj odmietal samotný pojem tolstojizmus – tolstojovci, tvrdil, že nevynašiel žiadne nové učenie, iba začal brať vážne radikálne Ježišovo posolstvo (nečudo, že ho pravoslávna cirkev za tento kresťanský anarchizmus exkomunikovala).

Štefánik pricestoval do Jasnej Poľany 20. januára 1907 ráno v sprievode ruského astronóma A. P. Ganského. Na statku grófa Tolstého ich privítal Dušan Makovický. Samotný Lev Nikolajevič Tolstoj ich prijal až v podvečer, lebo v tom čase písal a neskôr, ako mal vo zvyku, pracoval s mužíkmi na poli. V ten deň sa rozprávali najmä o astronómii. Ruský spisovateľ sa živo zaujímal o ich pozorovania. Na druhý deň ráno pozval gróf Tolstoj svojho slovenského hosťa do kaštieľa na partičku šachu. Pri čaji mu Štefánik nadšene rozprával o tom, že pozná všetky jeho diela v slovenčine, že naposledy čítal aj jeho román Vzkriesenie, ktorého necenzurovanú verziu z prepašovaného rukopisu ako prvý na svete preložil ďalší slovenský tolstojovec Albert Škarvan a ktorého slovenský preklad vyšiel v roku 1899 dokonca o pol roka skôr ako ruský originál.

Milan Rastislav Štefánik začal hovoriť v ruštine, no od vzrušenia neskôr podvedome prešiel do slovenského jazyka. Lev Nikolajevič Tolstoj k tomu poznamenal, že „korene slovanských slov sú jedno, iba koncepty sú rôzne“. Len v jednej veci sa nezhodli. Štefánik sa usiloval upriamiť pozornosť Tolstého na stav utláčaných národov v Uhorsku, najmä Slovákov. Tolstoj národnostnú otázku prehliadal a proti vlastenectvu staval kresťanstvo. „V Uhorsku sa bijú národy oháňajúc sa patriotizmom. To je detinské. Patriotizmus treba nahradiť všeobecnejším záujmom. U vás vtedy nastane zmena, keď proti patriotizmu nebudete brojiť iným patriotiznom, ale kresťanstvom. Vo Francúzsku patriotizmus dosiahol, že vládne buržoázia, v Nemecku, že polovica mládeže sú vojaci a u vás v Uhorsku, že 7 miliónov Maďarov utláča 10 miliónov Slovanov a iných národností. Jediný liek je kresťanstvo.“

Keď Štefánik odišiel, Tolstoj sa obrátil k Makovickému a povedal: „Úžasne dobromyseľný, roztomilý človek.“ Takéto slová chvály bolo počuť od spisovateľa len zriedkakedy. Lev Nikolajevič Tolstoj bol veľmi otvorený človek, ktorý dal každému najavo, čo si o ňom myslí. Milan Rastislav Štefánik na neho urobil mimoriadny dojem… O týždeň neskôr, 28. januára ráno, priniesol Makovický Tolstému český časopis Slovanský Přehled. Spisovateľ sa do neho začítal a po čase sa spýtal: „Čo teraz robí Masaryk?“ – „Je zaneprázdnený rozširovaním volebného práva v Rakúsku,“ odvetil pohotovo Makovický. Tolstoj sa zamyslel a po chvíli povedal: „Je to taký politik… úzkoprsý človek. Nikdy som mu nepripisoval žiadny význam.“ Z tohto úryvku nemožno robiť všeobecné závery, lebo s profesorom Masarykom sa stihol stretnúť niekoľkokrát, ale o momentálnych sympatiách to hovorí veľa.

V čom ovplyvnil Tolstoj Štefánika? Mal na vývoj jeho svetonázoru oveľa väčší vplyv než doterajšia historiografia pripúšťala. V prvom rade, mladý prchký Štefánik pod vplyvom pražského liberálneho prostredia a po konflikte s otcom (pri ktorom popieral božskosť Ježiša Krista) inklinoval až k ateizmu. Stretnutie s Tolstým ho čiastočne zmenilo a začal sa hlásiť k agnosticizmu. Po druhé, zoznámenie sa s Tolstým vzbudilo u Štefánika hlboké sympatie k Rusku. Presvedčil sa, že je to mocné prosperujúce impérium s vysokou úrovňou vedy a kultúry, s ktorým treba pri oslobodení jeho národa a vlasti rátať. No a po tretie, zo Štefánika sa nikdy nestal pacifista, ale myšlienky Tolstého ho zasiahli hlbšie ako Masaryka, ktorý nimi občas až pohŕdal. Práve on presadil do Washingtonskej deklarácie (česko-slovenskej obdoby Deklarácie nezávislosti USA) vetu o nahradení stáleho vojska milíciami. Idealistická myšlienka, ktorú Masaryk s Benešom po Štefánikovej smrti rezolútne zamietli…

A na záver: správu o návšteve Milana Rastislava Štefánika zaznamenal Dušan Makovický vo svojich rozsiahlych Jasnopolianskych zápiskoch. Je to najdôležitejšie dielo pre poznanie posledných rokov života Leva Nikolajeviča Tolstého. Doteraz vyšlo v mnohých jazykoch, dokonca aj v maďarčine, iba nie v rodnom jazyku jeho autora – v slovenčine. Už túto jeseň, pri príležitosti 155. výročia narodenia Dušana Makovického, splatíme aj tento kultúrny dlh a vyjde na môj podnet a s mojím doslovom konečne aj v slovenskom jazyku. Tolstojizmus bol v našich podmienkach predchodcom hlasizmu ako modernizačného hnutia. Ako povedal Martin Kukučín (sám silno ovplyvnený týmto ruským velikánom, najmä v románe Mať volá), Tolstoj nás učil pravdivo a kriticky myslieť. Jeden Slovák (Dušan Makovický) mu bol najbližším priateľom až do posledných chvíľ života. Druhý Slovák (Albert Škarvan) ho svojím hrdinským odmietnutím vojenskej služby (ktoré si odtrpel vo väzení) inšpiroval k napísaniu divadelnej hry A svetlo v tme svieti. A tretí Slovák (Milan Rastislav Štefánik) ho dojal svojou láskavosťou. Na konci života Tolstoj dokonca uvažoval, že sa presťahuje na Slovensko a Makovický mu hľadal vhodné sídlo na Liptove. To je dosť na to, aby sme na neho aj my spomínali s úctou.

Eduard Chmelár