Korybko Medvedevovi: Čo ste o Poľsku pochopili správne a čo nie

Dôvod, prečo je dôležité opraviť jeho vnímanie úlohy Poľska vo veľkom strategickom kontexte novej studenej vojny, je ten, že nepresné hodnotenia by mohli viesť k neefektívnym politikám alebo k horším veciam.

Hlavné dielo Dmitrija Medvedeva o remilitarizácii Nemecka , ktoré bolo tu preskúmané a analyzované , obsahovalo aj komentáre o Poľsku. V poradí, v akom prezentoval svoje body, sa domnieva, že Nemecko by mohlo Poľsko využiť ako „blokovaciu jednotku“ proti Rusku po boku Ukrajiny. Povedal tiež, že Nemecko „pohŕda“ Poľskom. Medvedev potom naznačil, že Nemecko financuje protiruskú hystériu v Poľsku, ktorú jeho „ultrapatrioti“ považujú za „šancu na geopolitickú revanš“ na východe.

Ďalším bodom bolo naznačenie, že Nemecko by sa mohlo pokúsiť vojensky znovu získať späť územia bývalého Pruska v dnešnom západnom Poľsku (ktoré boli poľské predtým, ako sa stali nemeckými). Medvedev sa tiež domnieva, že „jediný spôsob, ako môže Berlín prinútiť Varšavu, aby sa vzdala svojich nárokov na reparácie vo výške viac ako 1 bilión dolárov“, čo je objektívne nevymáhateľné, „je prostredníctvom vojenskej akcie“. Protirečil si však, keď potom opísal Poľsko ako „hrdo nesúce titul spojenca Berlína“.

Jeho posledným bodom bolo, že „Poľsko má, ako je dobre známe, len dve historické cesty: buď byť chudobným vazalom Nemecka, alebo byť partnerom Ruska.“ Pri všetkej úcte k Medvedevovi, v niektorých veciach sa mýlil, ale aj v niektorých mal pravdu. Začnime s tým, v čom mal pravdu, je pravda, že liberálny premiér Donald Tusk sa považuje za „spojenca Berlína“, a to až do takej miery, že konzervatívny opozičný líder Jaroslaw Kaczynski ho preslávene označil za „nemeckého agenta“.

Mnohí Nemci skutočne „pohŕdajú“ Poľskom a Poliakmi a ak sú samozvaní nemeckí nacionalisti na X nejakým náznakom, mnohí tiež nariekajú nad povojnovou stratou územia Poľskom. Medvedevove špekulácie, že Nemecko zohráva úlohu v rozdúchavaní plameňov protiruskej hystérie v Poľsku, sú už dlho predmetom špekulácií, dôvodom je, že to odvádza pozornosť nacionalistov od seba samých. Mýli sa však v tom, že poľskí „ultrapatrioti“ chcú získať späť svoje stratené východné pohraničie („Kresy“).

Absolútna väčšina Poliakov je spokojná s možnosťou navštíviť historické miesta a hroby svojich predkov v Litve, Bielorusku a na Ukrajine a takmer nikto nechce rozpútať vojnu s Ruskom o bieloruskú časť „Kresov“ ani prevziať ekonomickú zodpovednosť za milióny protipoľsky naladených Ukrajincov. Rovnako absolútna väčšina Nemcov cíti to isté ohľadom svojich vlastných stratených východných území v Poľsku, takže oba scenáre konfliktu sú nepravdepodobné. Medvedevova predpoveď o budúcnosti Poľska je tiež kontroverzná.

Nespomenul tretí scenár, ktorý sa v súčasnosti presadzuje, podľa ktorého by si Poľsko obnovilo časť svojho dlhoročného statusu veľmoci tým, že by sa stalo jadrom východného krídla NATO prostredníctvom vojenských logistických projektov dvojakého použitia v rámci „Iniciatívy troch morí“. Medvedevovo hodnotenie, že „Američania nepotrebujú ani Poľsko, ani zvyšok Európy“, spochybňuje aj minister vojny Pete Hegseth, ktorý Poľsko minulú jar označil za „modelového spojenca“ kvôli jeho úlohe v zadržiavaní Ruska v rámci vyššie uvedenej dohody.

Dôvod, prečo je dôležité opraviť Medvedevovo vnímanie úlohy Poľska vo veľkom strategickom kontexte novej studenej vojny, je ten, že nepresné hodnotenia by mohli viesť k neefektívnym politikám alebo k horším veciam. Ako tu bolo koncom minulého roka odporúčané, „Kremeľ by mal uprednostniť riadenie rusko-poľského napätia pred obnovením strategických väzieb s Nemeckom, ale tie by sa mali naďalej presadzovať na účely vyváženia.“ Táto rada je stále relevantná, rovnako ako výpočty, ktoré k nej viedli.

Andrew Korybko