Prečo dnes svetu vládnu boháči?

Svet ovládla plutokracia, na úkor iných sociálnych vrstiev. Dá sa to ukázať na dvoch veľmi jednoduchých príkladoch.

Po prvé: prudký nárast miliardárov. V roku 2000 bolo na celom svete okolo 350 miliardárov, dnes ich je cez 3000 (Forbes). V roku 2000 mal najbohatší muž na planéte majetok v hodnote 60 miliárd a len zopár ľudí malo majetok v desiatkach miliárd.
Dnes má najbohatší muž planéty, Elon Musk, hodnotu 800 miliárd a ďalších 20 ľudí má majetky v hodnote stoviek miliárd USD. Len za posledný rok pribudlo na svete 5 ľudí s majetkom presahujúcim 100 mld (Forbes).
Miliardárov je nielen veľa, ale stále prudko bohatnú. Len od roku 2020 vzrástol majetok svetových miliardárov o 80 percent a za samotný rok 2025 to bolo o 16 percent (Oxfam).

Po druhé: kým ultrabohatí bohatnú, príjmy stredných a nižších vrstiev v celom rade západných krajín stagnujú.
V USA či Británii už dlhé roky reálne príjmy strednej vrstvy stagnujú. Naopak, zvyšujú sa jej výdavky (preto ekonómovia aj scoiológovia používajú termín „middle-class squeeze“).
Dá sa to povedať aj inak: keď ste mali v 50.-80. rokoch nejaký typický stredostavovský džob (učiteľ, architekt, vyšší úradník…) mohli ste si v USA či UK v pohode zobrať 10-ročnú hypotéku, alebo si prenajať pomerne pohodlný metský byt.
Dnes si aj ľudia z nižšieho stredného manažmentu, nehovoric o vedcoch a podobne, vo väčších amerických mestách, musia prenajať buď veľmi malý byť alebo zdieľané bývanie. V úzkom centre New Yorku či Londýna si dnes už bežný človek niečo kúpiť či prenajať nemôže.
A takí učitelia v USA majú často mimo školy ešte minimálne jeden doplnkový džob, inak by nevyžili. Vysokoškolskí lektori v Británii na začiatku kariéry musia bývať spolu so študentmi na najlacnejších internátoch alebo v zdieľanom bývaní s inými ľuďmi a pracovať dlhé hodiny.

Ľudia v korporátorch pracujú dlhé hodiny a nemajú čas na rodinu. Respektíve, nie vždy skutočne pracujú, ale minimálne sú nútení hrať hru, že áno – ako o tom majstrovsky napísal antropológ David Graeber v pamflete Bullshit Jobs, ktorý neskôr prepísal do knižnej podoby.

Vyššie uvedené sa týka najmä anglosaských krajín, ale v menšej. no nepríjemnej miere, aj iných krajín Západu.

Pendantom uvedeného je to, že ľudia, ktorí chcú mať dobré príjmy, sa často snažia dostať do špecifickej ekonomickej zóny: do okolia bohatých ľudí. Nejde len o eskortky v Dubaji, ale aj hocijaký človek, ktorý sa zdržiava v Marbelle, Dubaji (aspoň donedávna), New Yorku, na Riviére a votrie sa do priazne nejakého multimilionára či miliardára a robí mu marketing, asistenta či finančného poradcu zrazu zarába výrazne viac, ako keby bol niekde v korporáte.
Poznám osobne také prípady – ľudí, čo a namiesto posielania CV do korporátov sústredili na chodenie po baroch, tenisových kluboch, exkluzívnych party, kde sa mohli zoznámiť s nejakými ultra boháčmi a dnes sa smejú z úbožiakov, čo si zarábajú v bežnej ekonomike. Sú akýmisi modernými dvoranmi na dvoroch modernej aristokracie.

Ako sme k tomuto stavu dospeli?

Prvé povojnové dekády boli predsa charakteristické tým, že sa aj západné spoločnosti prudko znivelizovali. Iste, boháči boli, mali aj zámky aj Rolls Royce, ale len málokto mal 6 či 10 domov naraz, vrátane v lokalitách ako Riviéra a Karibik, a Boeing ako private jet, popri ďalších lietadlách a flotile Ferrari, Bugatti a spol.

Pozadie nárastu majetku ale najmä ekonomickej a politickej moci plutokracie možno zhrnúť do troch kategórií: nástup Novej pravice (80. roky), globalizácie (90. roky) a „konzervatívna revolúcia (dnešok).

1. Na scénu prichádza Nová pravica
70. roky boli na Západe dekádou stagnácie, vysokej inflácie a nekonečných štrajkov.
NIektorí ľudia z priemyselných a finančných kruhov v tom uvideli príležitosť, ako zastaviť procesy, ktoré po vojne viedli k budovaniu sociálneho štátu a k väčšej demokratizácii. Až do nástupu spomínanej stagflácie v 70. rokoch.
Časť plutokracie začala dôrazne financovať akademikov, analytikov, intelelktuálov, ktoré hlásali nový manažment ekonomiky (monetarizmus), rozsiahlu privatizáciu a outsourcing štátnych služieb. Dávali do popredia ľudí ako Friedrich von Hayek či Milton Friedman. Postupne začali, v USA, dotovať katedry ekonómie, aby študentov Friedmana hlásali a podporovali ako jedinú správnu, štandardnú ekonómiu.
Financovali „think-tanky“, ktoré začali produkovať brožúrky s receptami, ako privatizovať, outsourcovať, a vôbec po novom riadiť štát.
Začali sa dôsledne zameriavať na ovládnutie a prácu s médiami, najmä cez vynovené bulvárne formáty (typickým predstaviteľom bol a je Rupert Murdoch).
No a silno podporili špecifických politikov: Margaret Thatcherovú a Ronalda Reagana. Ktorí potom viedli skutočnú „pravicovú revolúciu“ vo vládnutí.
Thatcherovej v skutočnosti výrazne pomohlo to, že tesne pred jej nástupom sa objavili bohaté náleziská ropy v Severnom mori, ktoré výrazne britskej ekonomike pomohli. Ale dalo sa tváriť, že to vlastne bol následok jej ekonomickej politiky.
Reaganovi pomohlo, že práve na začiatku jeho vládnutia Fed (Volcker) tvrdo zatočil s infláciou, čo viedlo k recesii, ale tým pádom už ďalšie Reaganove roky vyzerali ako zázračný vzostup.

Navyše, médiá vtedy naučili obyvateľstvo, že to hlavné, na čom záleží, je pozitívny vývoj burzových indexov. Ak tie idú hore, média unisono kričia, že všetko je fantastické, aj keď ľudia reálne robia dlhšie hodiny za rovnakú reálnu plácu.

Metódy Novej pravice fungujú doteraz. Vrátane pôsobenia bulváru na spoločnosť, vrátane všadeprítomných poučiek o tom, že nižšie dane či rovné dane sú vždy lepšie ako alternatíva, že penzie by mali byť súkromné a investované na burze a že štát je zlý vlastník.
K tomu poslednéhmu: keď som bol v Británii na strednej škole, prekvapovalo ma, ako som neustále okolo seba počul, že britské železnice sú trápne, slabé a podobne. Ja som sa vlakmi občas zviezol a nemal som ten dojem. Iste, Francúzsi mali TGV a Nemci hustejšiu sieť ale tie služby neboli zlé. Až neskôr som pochopil, že tú obrovský vplyv malo proste to, že o údajne neskutočne zlom stave železníc a hocičoho, čo bolo v štátnych rukách, neustále kričali médiá. Vlády železnice, autobusy, vodárne sprivatizovali a dnes Briti nariekajú na vysoké ceny, preplnené vlaky, drzé vypúšťanie splaškov do morí a jazier a podobne.

V 90. rokoch sa potom prudko zintenzívnili procesy globalizácie. A tým, ako korporáty začali pôsobiť v mnohých krajinách naraz, mohli tlačiť na pracovnú silu: nie, platy vám nezdvihneme, ak nebudete spokojní, výrobu presunieme do Rumunska. Ale zároveň sa stalo jednoduchým pre manažmenty zdvíhať svoje platy: lebo už proti nim nestála nejaká lokalizovaná kontrola, napríklad miestne odbory. Takisto, tým, že sa rozširovala a rozdrobovala akcionárska štruktúra, manažmenty už neboli pod takou kontrolou menšieho množstva malých akcionárov.
Súčasťou globalizačných procesov bol aj nárast biznisu daňových rajov aj proste, širšie, offshore praktík. Fiannčné toky sa stávali pre malých akcionárov či proste občanov ťažko sledovateľné a ovplyvniteľné, a majetok ľudí, ktorí chceli bohatnúť na kadečom menej spoločensky pozitívnom, sa ľahšie schovával a prelieval.

V neposlednom rade, otváranie hraníc viedlo k zvýšenej imigrácii. V protiklade s konšpi príbehmi imigrácia nie je komplot „kultúrnych marxistov“ či temných síl snažiacich sa o zničenie bielej kultúry, ale je to jednoducho dôsledok tlaku firiem na uľahčovanie tohto prílevu lacnej a odborovo neorganizovanej pracovnej sily.
K rozpusteniu moci odborov potom prispela aj deindustrializácia, zmizli veľké, tradične zoskupenie pracovnej sily, na ich miesto prišli koporátni úradníci a armády ľudí v „ekonomike služieb“ – títo ľudia šoférujú dodávky, balia tovar, vykladajú tovar do políc v supermarketoch, strihajú vlasy, upravujú nechty. Nemajú spoločný vyjednávací hlas voči zamestnávateľom. Ale nemajú ani prístup k sociálnym a osvetovým funkciám odborov – tie v minulosti organizovali aj spoločenské, kultúrne, osvetové a vzdelávacie akcie. Robotníci chodili do divadla, čítali si, mali prednášky. To dnes nie je a aj tento vývoj, mimoriadne prehliadaný, prispieva k tvorbe ľudí, ktorí nielen, že si nie sú vedomí mocenských vzťahov v spoločnosti a svojho triedneho umiestnenia v nich (Marx) ale aj kultúrne a mentálne sa stávajú typickým lumpenproletariátom (tiež Marx, a Engels).
Pracujú za subzistenčné mzdy a na „osvetu“ im slúži listovanie bulárnymi časopismi a sledovanie reality šou.
Opäť sme pri pákach Novej pravice.

Samozrejme, ľudia stále cítia, že niečo nie je, z ich pohľadu, v spoločnosti v poriadku. Majú pocit, že napriek rečiam o demokracii sa väčšina vecí rozhoduje niekde mimo parlamentov. A nejde im do hlavy, prečo napriek rastu okázalých sklenených budov a nárastu drahých áut v uliciach či faktu, že mladučká susedka, ktorá sa na pár mesiacov presťahovala do Dubaja si po návrate vie kabelky Chanel dať do novo kúpeného bytu, prečo sa nejako výrazne lepšie nemajú práve oni, bežní ľudia v bežných džoboch.

No a teraz kľúčová otázka: prečo si to tí ľudia nevyriešia cez nejakú politickú revoltu, podobne, ako si ich predkovia volili ľavicových politikov, aby sa zaviedli plošné dôchodkové schémy, poistenie proti nezamestnanosti, sociálne dávky a podobne?

Odpoveď je zložitá a do určitej miery súvisí aj s tým, ako sa vyčerpali niektoré „ľahké“ ekonomické riešenia. Ale ak sa zameriame na základný politický kontext, tak je to takto:

– po prvé, ľavica ako politická trieda je do značnej miery vyčerpaná tým, že moderná mestská ľavica si ťažko hľadá spojenie práve s tými fragmentovanými masami ľudí v ekonomike služieb a tiež je mentálne vzdialená od problémov bežných ľudí – z ekonomickej sily sa z nej stala politická trieda bojujúca za „práva“, ale teraz už práva menšín (imigranti, sexuálne menšiny). Je to proste generačný problém vývoja politických aktivistov., ktorí nemôžu vyrásť z más ľudí vykladajúcich police, na rozdiel od toho, ako kedysi, naopak, mohli z predákov v priemyselných podnikov vyrásť ľavicoví politici. A tak rastú z intelektuálov, ktorí ale vyrástli skôr na knihách preštudovanách v snahe získavať dobré známky ako v reálnom živote, a v snahe za niečo pekné bojovať bojujú za práva, ktoré sa im zdajú z ich pohľadu najviac nabité nejakým ľahko identifikovateľným morálnym nábojom. To je jeden problém: ľavica je do značnej miery mŕtva.

– po druhé: plutokracia úspešne masy presvedčila, že ľudia majp právo byť nahnevaní a že ich problém je, že ich ovládajú práve tie mestské elity, intelektuáli, ktorí si stále vymýšľajú nejaké schémy, obrany práv a prírody a sú nadradení. A okrem toho, vlastne to všetko riadi z pozadia niekto mocný.
Plutokracia jednoducho úspešne do svojich služieb kooptovala jeden z fenoménov modernej spoločnosti: rasť konšpi vedomia.
Keďže ľudia nemajú veľa času nad svetom rozmýšľať, často hľadajú tie najjednoduchšie vysvetľovacie schémy. Tam vždy platí, že niekto, mocný a zlý, môže za tento svet a moju zlú situáciu v ňom.
Tieto konšpi naratívy sčasti ponáňa proste marketing: v USA sú ľudia zvyknutí zarábať na všetkom možnom, v spoločnosti je pomerne veľa marketingového know-how, a tak zvlášť v digitálnej dobe veľa ľudí začalo zarábať práve na tejto potrebe ľudí, aby mali prísun jednoduchých príbehov o tom, ako je svet riadený.

To je to prvé štádium. Potom prichádza ale nuansa: toto šírenie sa nikto mocný v podstate nesnaží zastaviť. Pretože to vyhovuje. Algoritmy soc sietí sa dajú upraviť tak, aby niektoré druhy informácií potláčali (napríklad kritiku malého štátiku) a aj sa to robí. Ale veľké košpirácie potláčané nie sú.
Naopak, za ostatné roky začínajú chodiť peniaze plutokracie práve k politickým predstaviteľom fungujúcim v zásade tak, že ponúkajú nejaký druh naratívu: kto zlý vám škodí. Brusel, grindil, liberáli.
Títo ľudia, od Tommyho Robinsona či Nigela Faregea, cez Eric Zemmoura a Giorgiu Meloniovu, až po Viktora Orbána či rumunskú pravicu, všetci majú napojenie na časť finančnej plutokracie (zvlášť tú, ktorá cíti, že ich predkov si vyvolil najvyšší). Kritizujú veci, ktoré ľuďom prirodzene prekážajú. A zároveň im ponúkajú ako náplasť na hlboké spoločenské problémy najmä veľa ďalšej kritiky a príbehov.

Ešte raz: plutokracia si úspešne kooptovala istý druh nespokojnosti do svojich služieb.

No a absolútne dokonalým príkladom tohto vývoja je príbeh Donalda Trumpa.
O ňom som v minulosti písal veľa, vrátane toho, ako bol presne podporený časťou triedy ultrabohatých pre to, aby na pozadí nekonečnej rétoriky o podpore pravých Američanov urobil veci, ktoré presne potrebujú oni.

No a to je vzorec, ktorý sa globálna plutokracia snaží zopakovať aj inde.

A má nakročené na to, že uspeje. Sme v bode, keď sa svet stáva úplne iným ako v minulosti, vďaka prudkému rozvoju nových technológií, najmä AI. A je dosť možné, že ten, kto bude v nasledujúcich rokoch pri pákach moci, sa potom v pozícii supertriedy zabetónouje na dlho.

Osobne by ma to na jednej strane trápilo z čisto humanistického hľadiska. Predsa len, na tej rozsiahlej demokratizácii 20. storočia bolo niečo veľkolepé.
Na druhej strane ma to trápiť až tak nemusí, keďže mi je ľahko byť blízko práve k tej triede bohatých.

Ale je tu ešte jeden rozmer, aby sme mali naozaj tri: ten civilizačný.
Nemyslím si, že moc plutokracie je niečo, čo prospieva budovaniu, alebo dokonca zachovaniu, toho, čo je najdôležitejšie. Civilizácie – všetkého toho, čo predstavuje vývoja napríklad nášho európskeho vedomia, od Sumerov, cez antiku a stredovek až po moderný román, film a chápanie fyziky.

Lebo veľká časť tých plutokratov sú v zásade dosť plytkí ľudia, mašiny na zarábanie peňazí. Česť výnimkám.

A toto poznanie by malo byť tým základným, čo by malo poháňať nejaký druh sofistikovanej alternatívy voči dnešnej politike.

Nejde už ani tak o ľavicu, pravicu, mestských intelektuálov, konšpi scénu.

Ide o civilizáciu ako takú.

Juraj Draxler – facebook