OPÄŤ ČELÍME TLAKU NA NAŠU SUVERENITU

Gratulujem našim južným susedom k najvýznamnejšiemu štátnemu sviatku Maďarskej republiky, vypuknutiu Uhorskej revolúcie 15. marca 1848. Tento historický míľnik sa priamo dotýka aj nás a mali by sme si ho pripomínať aj na Slovensku, ale o pár dní neskôr. Revolučné udalosti z marca 1848 totiž priniesli všetkým obyvateľom Uhorska zrušenie poddanstva, občianske slobody a rovnosť pred zákonom.

Maďari oslavujú 15. marec, lebo vtedy na zhromaždení ľudu v Pešti predniesol mladučký básnik so slovenskými koreňmi Sándor Petőfi 12 revolučných požiadaviek. Tie však boli schválené až o tri dni neskôr 18. marca 1848 v podobe slávnych marcových zákonov na zasadnutí oboch komôr Uhorského snemu v budove dnešnej Univerzitnej knižnice v Bratislave. Marcové zákony podporili aj dvaja slovenskí poslanci Ľudovít Štúr a Štefan Moyses (ten tam však zastupoval Záhreb, a teda Chorvátov).

O dva dni neskôr 20. marca 1848 schválil Uhorský snem aj prvý zákon o slobode tlače. Ten však zavádzal také vysoké kaucie (pre denníky 20 000, pre ostatnú tlač 10 000 zlatých), že rozhnevaná radikálna mládež zákon verejne spálila. Vzápätí pragmatický Ľudovít Štúr navrhol kompromis – zníženie kaucie o polovicu. Jeho pozmeňovací návrh snem schválil 22. marca. Štúrovci boli síce principiálne proti inštitútu kaucie, zvolili však radšej zmiernenie dopadu zákona ako riziko neúspechu.

Slováci a Maďari postupovali v prvých dňoch revolúcie koordinovane. Mali spoločný záujem na nastolení demokracie a politických práv. Keďže najvýznamnejšia časť revolúcie sa odohrala v Bratislave, pre zachovanie historickej pamäte by sme si mali pripomínať prijatie marcových zákonov 18. marca 1848 ako významný deň našich dejín. V ďalšom období sa však naše cesty rozišli, lebo Maďari agresívne presadzovali nezávislosť Uhorska s jediným národom – maďarským – čo nebolo v záujme ostatných národností. Náš prvý politický program – Žiadosti slovenského národa – bol až do zániku monarchie považovaný za najdemokratickejší politický manifest.

Slávny balkón na dnešnom hoteli Carlton, z ktorého Lajos Kossuth slávnostne vyhlásil marcové zákony, bol pre Maďarov takou vzácnou relikviou, že ho neskôr rozobrali a previezli do Budapešti. Štúrovci, ktorí pri presadzovaní tých istých emancipačných požiadaviek narazili na záujmy Maďarov, boli napokon nútení viesť povstanie proti tým, s ktorými túto revolúciu začali. Nie všetci s tým súhlasili. Janko Kráľ, ktorý predstavoval radikálne ľavicové krídlo vnútorne veľmi rozmanitého štúrovského hnutia, presadzoval spoluprácu s Maďarmi. Štefan Moyses nepodporil slovenské povstanie vôbec. Ján Kollár sa správal oportunisticky. V prvých dňoch nosil na klope kabáta maďarskú kokardu, aby mu na jeho peštianskej fare zasa niekto nevybil okná (ako v čase, keď vydal Rozpravu o slovanskej vzájomnosti). Neskôr ušiel do Viedne, a tam sa pridal na stranu cisára, ktorý ho vymenoval za poradcu rakúskej vlády. Z tejto pozície presadzoval štúrovskú požiadavku samostatnej korunnej krajiny.

Aj Maďari, aj Slováci svoje povstania napokon prehrali. Ale ako neskôr pripomenul Alexander Dubček (mysliac nielen na potlačenie Pražskej jari v roku 1968, SNP v roku 1944, ale aj štúrovské povstanie v rokoch 1848 – 1849), aj z politických prehier môžu vzísť morálne víťazstvá. A to platí pre oba naše národy aj dnes, keď opäť čelíme tlaku veľmocí na našu suverenitu. Zachovajme sa v súlade s odkazom našich predkov.

Eduard Chmelár