DÔVODOVÁ SPRÁVA k novele TRESTNÉHO ZÁKONA, k jeho rozšíreniu o trestný čin „POKRYTECTVA“

Zasielané touto cestou na verejné pripomienkové konanie.

POKRYTECTVO, morálne i právne najničivejší spoločenský fenomén dneška. Produkt doby.  

Na HORÁCH nerastie, na POLI nesejú, a predsa je ním Slovensko prerastené skrz naskrz..

Najtrieštivejšia dobová sila, ktorá má spôsobilosť rozleptať spoločnosť od základov. Porovnateľná bez silných slov s rakovinou. Len s tým rozdielom, že pokrytectvo je adresnejšie, nebezpečnejšie tým, že ono cielene napáda tie najdôležitejšie „orgány“ spoločnosti, ktoré jej umožňujú žiť život v harmónii, v rovnováhe a vo vzájomnej súdržnosti. A prežiť ako celok. Lebo napáda Achillovu pätu spoločnosti, morálku a jej 2 kľúčové biologické deti – právne vedomie a kultúru slova a jeho prejavu na verejnosti. Aby tým rozobrala spoločnosť držiacu pokope na súčiastky. A rozdelila spôsobom známym zo starého Ríma, rozdeľuj a panuj..

A že nejde o silné slová, o tom svedčí obraz Slovenska v teórií i v praxi. Slovom, písmom, aj skutkom. Rozdelený obraz doby, obraz dvoch myšlienkových svetov, odrážajúci dnešný reálny orwelovský, na ruby obrátený svet, v ktorom bol počatý na Slovensku dvojaký meter. Nosný chrbtový stavec pokrytectva, ktorý zmenil po roku 2020 naše životy na nepoznanie. Na všetkých úrovniach bytia a žitia.

S každým vypovedaným aj písaným slovom menej súdnosti a viac farizejstva. Flagrantne od roku 2020, od času, kedy sa začal rozpadať štát v jeho ústavných základoch. Od jeho daných nosných životodarných pilierov. Morálky, práva, politickej kultúry, a na ne nadväzujúcich nadstavbových, dnes už zdevalvovaných hodnôt slobody a demokracie, ktoré opozícia v novom rozložení politických síl používa už neskrývane ako verbálnu „zbraň“, ako baranidlo na búranie postavenia a povesti vládnej koalície. Hodnôt, s ktorými už premyslene narába na verejnosti, na ulici zvlášť, ako s obchodovateľnou, dobre predajnou, komoditou.

Akurát to má jednu chybu. Kardinálnu. A síce, že po voľbách sa na Slovensku nezačalo stavať nanovo, na zelenej lúke. Ani kalendár sa nezačal písať rokom 2023..

A tu sme pri východiskovej podstate veci. 

LEBO po voľbách, sa nevybehlo na trať z nultej štartovnej čiary, ale vo fáze, v ktorej sa (už)  dovtedy právo znásilňovalo vo veľkom, verejne, pred očami ľudí, ako nikdy predtým. Kedy sa začal vytrácať z verejného priestoru kľúčový mravný étos, rešpekt a úcta k človeku bez ohľadu na jeho svetonázorové videnie sveta. Kedy sa začala navidomoči rozpadať dôvera v štát, v štátne orgány, kedy sa verejne legitimizovala nová „železná opona“ vo vnútri samotného štátu, v jeho politickom prostredí, v straníckom rozhraní, vo verejnom živote, ktorá sa následne preniesla až do tej najdôležitejšej a najintímnejšej bunky spoločnosti, do rodín.

A bolo to POKRYTECTVO, ktoré zrodilo novú „železnú oponu“ na Slovensku

Železnú oponu, ktorá priniesla na Slovensko príšerné, bezprecedentné rozdelenie spoločnosti na 2 nezmieriteľné tábory, rozdelenia ľudí na uvedomelých a spiatočníkov, ba až tmárov, na tie už ikonické 2 brehy, na ten demonštrovaný správny a nesprávny breh. Priestor kde sa v nekončiacej sile propagandy, bezhraničnej cenzúry pripustil iba jeden „správny“ názor – a násilne sa umlčal každý iný. Kde sa so základného kameňa štátu, ochrany a obrany ľudí – Ústavy – stal trhací kalendár.

A vrátiac sa na začiatok –  kde sa v tomto demontážnom rámci následne rozpadol aj spomínaný, väzobný reťazec práva, morálky a politickej kultúry.

A že nejde už iba o verbálnu symboliku, iba o slová,, iba o teoretickú úvahu, akokoľvek idúcu po probléme, a objasňujúcu jeho podstatu, o tom najpresvedčivejšie môže svedčiť iba bilančná „spoločenská“ súvaha. FAKTOGRAFICKÁ, vo význame povestných „skutkov, ktoré sa stali“. A ktoré svojím preukazným charakterom môžu, vedia dokumentovať expressis verbis túto najzákernejšiu zlobu dneška – pokrytectva, nosnú podstatu dvojakého metra

• kľúč, ktorý od roku 2020 viedol k uzamknutiu celej občianskej spoločnosti na jeden „západ“. Ktorý zo spoločnosti urobil dnešnú arénu, v ktorej sa už útočí bez elementárnych pravidiel, kde prebieha zápas o dorazenie súpera „za každú cenu“; aj za cenu najvyššiu, za cenu likvidácie vnútorného pokoja a dobra ľudí a vonkajšieho rozvratu tradičných, ešte včera samozrejmých, prirodzených hodnôt..
• Aby sme boli na druhej strane nemými svedkami nekoordinovaných zásahov „vládnych hasičov“ o likvidovanie každodenných „lokálnych požiarov“,majúc na mysli požiarov, zakladaných úmyselne dnešnými dobovými podpaľačmi; a čo horšie, vedome šírených mediálnym vetrom.

Aby sa dnes spoločnosť dostala z týchto príčin do stavu morálneho a právneho bezvedomia, kde stratili svoj pôvodný význam slová, kľúčový dorozumievací prostriedok na možný a potrebný dialóg. Na jediný možný spôsob ako z tejto patovej spoločenskej situácie vyjsť von. Ako vrátiť vrcholiacemu zápasu o evidentnú zmenu charakteru štátu, o neprehliadnuteľnú snahu o preformátovanie Slovenska, jeho priorít, založených na uprednostňovaní národných a štátnych záujmov – poctivé a čestné parametre politickej súťaže, ktorú už dávno nemá.

A to na začiatok nejde dosiahnuť bez „súvahy“ skutkov, ktorá tým najefektívnejším spôsobom môže diagnostikovať pokrytectvo v jeho príčinných dôsledkoch. A na dôkaz toho už „teória“ nestačí. Na vážnosť povedaného už nie je možné, hoci potrebné, o pokrytectve iba hovoriť z pozície „advokáta“ tej či onej strany– ale byť pravdovravný cez realitu, ktorú sme prežili, len sme si ju nevzali „so sebou“ ako nosný zdroj poučenia.

KRITÉRIOM PRAVDY je PRAX, tak nás učí teória pravdy

Pravdy, vyjavenej na spôsob známeho výroku Marka Aurélia, upraveného príznačne na tento účel. Podľa neho je všetko čo počujeme, je len názor, nie fakt. Všetko, čo vidíme je len pohľad na vec. Pravdou je len zaznamenaný skutok, ktorý sa stal..

V tomto chápaní nám dnes musí ísť o pravdu, ktorú nejde inak preukázať na verejnosti ako FAKTAMI, „skutkami, ktoré sa stali“ v danom čase a v danom priestore. Konkrétnym konaním, spáreným s jeho nositeľom. Neprecikateľným. Nie všeobecným vajataním o potrebe dodržiavania „západných hodnôt“, zahranično-politického kurzu štátu, ochrany právneho štátu, uplatňovania politickej kultúry, či (náhlych) útlocitných výlevov o potrebe ochrany rodiny. A už vôbec nie osobnými útokmi prakticky jediného typu. Na spôsob „lebo Fico..“

Komparatívnym spôsobom, vo vzťahu vo vzťahu k praktickému uplatňovaniu pokrytectva, ako príznačného symbolu doby. Porovnaním do očí bijúcich rozdielov medzi slovami a činmi hlavných hráčov na politickej šachovnici. A rovnako tak, či najmä – medzi „včerajšou“ bezprecedentnou nečinnosťou politického hráča a jeho „dnešným“ neprehliadnuteľne akčným konaním. Cynicky nevyvážene.  Dnes  extrémne hlasným a kritickým oproti včerajšiemu, mlčiacemu, servilne pasívnemu správaniu sa voči vtedajším zlo-činom vtedajšej vládnucej garnitúry.

A toto je cesta aj cieľ, akú zrejme mali a majú na mysli východné filozofie. A západný filozof, Deckartes by iste ešte dodal. Na to je však treba „byť“..

Laco Kopál