Z TEJTO KRÍZY SA UŽ EURÓPSKA ÚNIA NESPAMÄTÁ

Pod videom s rozhovorom, v ktorom som varoval pred rozpadom Európskej únie, sa objavila záplava nadšených komentárov, ktoré sa vytešovali, že už aby táto situácia nastala. Takíto neprezieraví ľudia mi pripomínajú akváriové rybičky z rozprávky Hľadá sa Nemo, ktoré sa rozhodnú ujsť v igelitovom vrecúšku, a keď s nadšeným výskaním čľupnú do mora, zrazu si uvedomia svoju situáciu, a po chvíľke mrazivého ticha sa zarazene pýtajú: „A teraz čo?“

Rozpad Európskej únie vôbec nie je priaznivý geopolitický scenár, najmä ak si uvedomíme jeho ekonomické následky a nemáme pripravenú žiadnu alternatívu. Ale súčasný model je jednoducho neudržateľný a ak si to neuvedomujú mocenské špičky a donekonečna ako zaklínadlo opakujú, že náš jediný životný priestor je EÚ, správajú sa rovnako zaslepene ako tí, ktorí by nás najradšej hnali z Európskej únie preč čo najskôr bez ohľadu na následky. Musíme sa naučiť vnímať realitu bez ohľadu na naše ideologické predsudky.

Európska civilizácia sa v uplynulom roku ocitla v najkomplikovanejšej geopolitickej situácii od svojho sformovania v ranom stredoveku. Vlastnou hlúpou politikou si vypestovala až troch silných strategických rivalov, ktorí ju postupne zničia: Rusko, Spojené štáty a Čínu. Môžete snáď zápasiť s jedným z nich, ale nemôžete vyhrať nad všetkými troma naraz. Títo traja súperi ju likvidujú po všetkých stránkach: obchodnej, ekonomickej, technologickej, kultúrnej, sociálnej a v poslednom čase už aj environmentálnej.

Vôbec sme nepochopili svoju úlohu v ukrajinskom konflikte. Naším záujmom je stabilná hranica, a tú nedosiahnete tým, že budete podporovať antiruský banderovský projekt, ktorým sa stala Ukrajina po Majdane. Západné spravodajské služby vnímajú Ukrajinu len ako „Anti-Rusko“ a podľa toho k jej významu aj pristupujú. Európska bezpečnostná architektúra však nemôže fungovať bez Ruska.

Keď som sa v roku 2006 stretol v Moskve s jedným z najvplyvnejších ruských politológov, bývalým poradcom prezidentov Jeľcina a Putina profesorom Sergejom Karaganovom, bol to otvorený proeurópsky človek. Karaganov mal americké školy, prispel ku Gorbačovovej koncepcii spoločného európskeho domu, poradil Putinovi, aby požiadal o členstvo v NATO a prehĺbil spoluprácu s Európou. To bolo rok pred historickým prejavom Vladimíra Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, v ktorom varoval Západ, že ak nebude brať Rusko vážne, Moskva prehodnotí spoluprácu s ním. Dnes sa Karaganov výrazne zradikalizoval, hovorí, že Európska únia je mŕtva, že európski lídri sa správajú ako „šialené hyeny“, že Nemecko sa vrátilo k svojmu historickému cieľu zničiť ruský štát a že Kremeľ by za súčasnej situácie nemal vylúčiť jadrovú vojnu.

Podobné výroky nás rozhorčujú, pričom sme si nikdy nepoložili otázku, ako sme k tejto situácii prispeli my a čím sme tak rozdráždili ruského medveďa. Po prevrate na jar 2014 sa na Ukrajine všetci zbláznili. Začali sa správať, akoby nemali s Rusmi nič spoločné, páliť ruské knihy, ničiť pamiatky na Čajkovského, Bulgakova, dokonca zničili aj pomník Leva Nikolajeviča Tolstého – toho Tolstého, ktorý stál svojím radikálnym pacifizmom vždy proti ruskému impériu. Podobne aj naši opozičníci.

Zo začiatku sa ešte falošne tvárili, že oni nemajú nič proti ruským klasikom, len proti Putinovej politike. Dnes sú to už otvorení šovinisti, ktorí hanobia ruský národ a spochybňujú jeho právo na existenciu. Lenže je niečo úplne iné, keď nejaký nepríčetný a tragicky nevzdelaný aktivista PS Patrik Lenghart bľaboce, že Rusko vraj nikoho nezaujíma, že vraj nevyváža nijakú kultúru, nijakú hudbu, nijaké seriály (ach, radosť vládnuť v krajine, v ktorej sa práve takéto extrémne obmedzené hlúpučké tvory stávajú najperspektívnejšími politickými kádrami) – a keď sa takéto šovinistické vzorce správania stávajú oficiálnou štátnou politikou. A antiruský šovinizmus zaslepuje Európsku komisiu tak veľmi, že kvôli nemu spáchala energetickú samovraždu. Problémom však nie je len Rusko.

Odpor voči Green Dealu v Európe je úplne pochopiteľný. Lenže chybná a škodlivá politika Bruselu neznamená, že tým miznú dôvody čeliť klimatickej kríze, že tento fenomén sa dá ukončiť byrokratickým rozhodnutím, ako nedávno šaškoval český minister Petr Macinka, ktorý vyhlásil klimatickú krízu za skončenú. Nikto sa nezamyslel nad tým, prečo Čína, ktorá ešte pred niekoľkými rokmi odmietala závery Parížskej klimatickej konferencie, je dnes svetovou špičkou v úsilí o elektromobilitu a zelenú energiu. Je to z rýdzo bezpečnostných dôvodov. Peking sa viac nechce spoliehať na fosílne palivá, lebo väčšinu z nich musí dovážať.

Podobné rozhodnutie budeme musieť skôr či neskôr urobiť aj my, pričom pre Európu to bude ešte ťažšie a drahšie. V tejto súvislosti som úplne rozčarovaný zo Zelených, a to tak európskych, ako aj našich, zakuklených v Progresívnom Slovensku. Zvlášť podpredseda Európskeho parlamentu Martin Hojsík je na smiech, keď s falošným pátosom poúča ľudí, aké sú len tie hnusné ruské fosílne palivá škodlivé, no horlivo podporuje dovoz niekoľkonásobne drahšieho a hlavne environmentálne devastujúceho skvapalneného plynu z USA. V Česku presadili ukončenie ťažby uhlia, aby ho dnes museli dovážať až z Austrálie.

A napokon aj naša „najzelenejšia“ prezidentka Čaputová s pokrytectvom sebe vlastným vymenovala za svojho ekonomického poradcu Ivana Mikloša, ktorý je so svojou fanatickou neoliberálnou ideológiou nekonečného ekonomického rastu popretím všetkého, čo zelená filozofia hlása. Ale to nie je u nej nič výnimočné, je to podobné šaškovanie ako odviezť sa dve zastávky električkou (pre imidž všetko), a potom sa dať odviezť vládnym špeciálom do Prahy.

Najviac ma však dorazil návrh podpredsedu nemeckých Zelených rozmiestniť na Ukrajine rakety s jadrovými hlavicami. Kto pozná históriu a najmä vznik zeleného politického hnutia na Západe, ktoré sa sformovalo na princípoch prísneho pacifizmu a odporu voči rozmiestneniu amerických rakiet Pershing v západnom Nemecku, ten musí žasnúť, čo z týchto ideálov zostalo. Zeleným dnes prekážajú jadrové elektrárne, ale nie jadrové rakety.

EÚ sa však napriek silnejúcim tlakom z Washingtonu, Moskvy a Pekingu rozkladá najmä zvnútra. Európska komisia dlhodobo obchádza pravidlá transparentnosti, obchádza pravidlá konzultácií so zainteresovanými stranami a naopak uvoľnila opraty bezuzdnému biznisu a nadnárodným korporáciám, proti ktorým nás (ak sa ešte pamätáte na predvstupovú propagandu) mala pôvodne chrániť. Kritika sa neozýva už len z radov „alternatívy“ – jeden z najznámejších mainstreamových portálov Euractiv dostal zákaz zúčastňovať sa na dôverných brífingoch Európskej komisie – ako odplatu za kritiku chabého vedenia Ursuly von der Leyenovej.

Lenže tí, ktorí sa domnievajú, že problém by vyriešil odchod neschopnej Ursuly, Kaji a celého toho srandovného tímu, sa fatálne mýlia. EÚ má zakódované samozničenie už vo svojej samotnej štruktúre, minimálne od Maastrichtských dohôd, ktoré ju vykoľajili z pôvodného zámeru. Takže bezmyšlienkovite opakovať, že naša jediná voľba je EÚ a nepripravovať sa aspoň diskrétne na možné zlyhanie, ako to urobili už Nemci (a podľa mňa tajne aj iné štáty), je číre bláznovstvo alebo nezodpovedný hazard s budúcnosťou.

Spoliehanie sa na zastaralú V4, ako to robia ešte Fico s Babišom, je čistá ilúzia. Poľsko je úplne iná váhová kategória, cíti sa byť stredoeurópskou veľmocou, žiarlivo sa dožaduje vládnutia nad Európou spolu s Nemcami a Francúzmi, smeruje do zoskupenia G20 a jeho dominantné postavenie by nás mohlo skôr ohroziť. My sa musíme usilovať ochrániť malé štáty, spojiť sa s Českom, Maďarskom, Rakúskom a krajinami západného Balkánu. Prekonanie stredoeurópskej rozdrobenosti je naším spoločným záujmom. Za týmto účelom musíme prehlbovať všestrannú vzájomnú spoluprácu, aby nás nadchádzajúce turbulentné udalosti nezastihli nepripravených.

Tento systém kolabuje na všetkých frontoch. Nemám rád prirovnávanie Európskej únie k Sovietskemu zväzu, lebo je hlúpo demagogické. Ale spomeňte si, čo Západ vyčítal komunistickému režimu. Kritizoval, že nerešpektuje súkromné vlastníctvo, že je ekonomicky neefektívny, že dokáže fungovať iba na dlh a že v ňom vládne neschopná byrokracia obmedzujúca politickú súťaž… Ups, ešte stále nespoznávate znaky súčasného systému? Európska únia sa horlivo usiluje násilne a protiprávne zabaviť ruský majetok, stráca konkurencieschopnosť, je astronomicky zadĺžená a na rozdiel od bývalého režimu nedokáže udržať ani ťažký priemysel. A navyše neschopné bruselské politbyro potláča iné názory s horlivosťou komunistických aparátčikov.

Ak však cítite nutkanie nazvať toto všetko komunizmom, tak vás musím upozorniť, že oligarchická koncentrácia bohatstva, vzrastajúca moc nadnárodných korporácií, privatizácia verejných služieb a zväčšujúca sa majetková a sociálna nerovnosť nemajú nič spoločné so socialistickými ideálmi. Ale všetky tieto prejavy sú znakom, že systém sa rozkladá. A tí, ktorí napriek tomu spievajú ódy o našom bezpodmienečnom zakotvení v EÚ, pripomínajú orchester – na hornej palube potápajúceho sa Titanicu.

Eduard Chmelár