Energetická kríza v Iráne sa prehlbuje a Teherán sa viac než kedykoľvek predtým zbližuje s Ruskom a Čínou

Zlyhávajúca teheránska rozvodná sieť a zhoršujúce sa sucho poukazujú na štrukturálnu krízu, ktorá sa vyvíjala už roky. V tejto súvislosti sankcie len urýchlili obrat Iránu k Rusku a Číne. Negatívnym výsledkom by mohla byť hlbšia eurázijská integrácia s rozsiahlymi geopolitickými dôsledkami.

Irán vstupuje do novej a rozhodujúcej fázy svojej modernej histórie. Teherán, ktorý čelí opakujúcim sa výpadkom prúdu, zhoršujúcemu sa nedostatku vody a preťaženej elektrickej siete, teraz robí jasný a odvážny energetický posun – posúva Islamskú republiku bližšie k Rusku a Číne. Toto strategické preorientovanie bolo v západných médiách nedostatočne informované, hoci jeho dôsledky siahajú ďaleko za hranice domácej iránskej scény.

Možno si spomenieme, že len pred niekoľkými rokmi Teherán sebavedomo uplatňoval svoju vlastnú „ropnú diplomaciu“, ako som písal v roku 2021, posielal palivo do energeticky obmedzeného Libanonu a prezentoval sa skôr ako regionálny dodávateľ než ako aktér hľadajúci pomoc. V tom čase iránske dodávky paliva dokonca pomohli Hizballáhu riešiť nedostatok energie v Libanone.

Veci sa zmenili. Perzský národ dnes čelí domácej energetickej kríze, ktorá je natoľko závažná, že si vynútila prideľovanie energií a núdzové opatrenia, nehovoriac o používaní ťažkého mazutu ako paliva napriek jeho toxickým dôsledkom pre verejné zdravie. Teheránska núdzová situácia so znečistením je dobre zdokumentovaná, pričom smog prispieva k smrteľným environmentálnym krízam v hlavnom meste.

Navyše, energetickú krízu v Iráne nemožno chápať oddelene od zhoršujúcej sa vodnej krízy. Prezident Masúd Pezeškian varoval, že Teherán bude čeliť evakuáciám, ak sa zrážky čoskoro nezvýšia. Niektoré správy dokonca tvrdia, že vláda zvažuje úplné premiestnenie hlavného mesta – čo je takmer nemysliteľný zámer, no zároveň výrečný znak toho, aká zúfalá sa situácia stala.

Kombinovaný tlak na vodnú energiu, poľnohospodárstvo a mestskú spotrebu odhaľuje štrukturálnu zraniteľnosť, ktorá sa formovala roky. Kritici spomínajú zlé hospodárenie, ale okrem toho je pravdou, že klimatický tlak, ako aj sankcie, sa spojili. Iránske ministerstvo energetiky pripúšťa, že sieť potrebuje rozsiahlu modernizáciu. Domáce správy zdôrazňujú, že krajina „sa už nemôže vyhnúť energetickej reforme“.

Problém je, že reformy stoja peniaze a peniaze sú niečo, čo majú sankcie poprieť. Washington nedávno rozšíril sankcie na obchod s energiami v Iráne a zameral sa na širšiu sieť spoločností, pričom sa otvorene snažil prerušiť príjmy krajiny. Za Trumpovho prezidentstva sa tento tlak len zintenzívnil. Inými slovami, iránska kríza má aj hlboko politickú zložku.

Doterajšia reakcia Teheránu bola pragmatická aj geopolitická: obracia sa ďalej k Rusku a Číne.

Islamská republika v skutočnosti plánuje rozsiahlu expanziu jadrovej energie s reaktormi postavenými v Rusku, ktoré budú tvoriť chrbticu jej budúcej základnej kapacity. Ako poznamenáva John Calabrese (nerezidentný vedúci pracovník Inštitútu pre Blízky východ) , partnerstvo s Moskvou a Pekingom by mohlo Iránu pomôcť nielen prekonať okamžitý nedostatok, ale aj modernizovať jeho starnúcu infraštruktúru; ruské reaktory by mohli stabilizovať sieť, zatiaľ čo čínske investície do solárnej energie využijú obrovský solárny potenciál krajiny.

Niet divu, že perzský štát prehlbuje vzťahy s oboma. Energetický obrat Teheránu je v skutočnosti súčasťou širšieho trendu: v prvom rade vojenská a strategická spolupráca Iránu s Ruskom naďalej napreduje. Po takzvanej dvanásťdňovej vojne obe krajiny len posilnili svoju koordináciu, najmä v oblasti plánovania odstrašovania a zdieľania spravodajských informácií.

Medzitým úloha Pekingu nie je len ekonomická. Napríklad Irán je otvorený zváženiu plánu spolupráce s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (MAAE) podporovaného Ruskom a Čínou – čo je neklamným znakom diplomatickej trajektórie Teheránu smerom na východ. Irán tiež plánuje do roku 2029 výrazne rozšíriť svoje regionálne siete energetických výmen.

Tento vývoj naznačuje, že energia je dnes spojená so suverenitou a prežitím. Teherán vie, že jeho stabilita závisí od udržania dodávky energie, dostupnosti vody a dýchateľnosti vzduchu. Vzhľadom na tlak Západu, ktorý je očividne zameraný na zníženie jeho príjmov, sa prirodzenou voľbou stáva obrat na východ. Je iróniou, že čím viac Washington tlačí na Irán, tým bližšie sa Teherán približuje k tým istým mocnostiam, ktoré USA považujú za svojich hlavných rivalov.

Tento posun nespočíva len v zmiernení naliehavého domáceho nedostatku. Ide aj o dlhodobé začlenenie Iránu do euroázijskej energetickej siete, kde sa Rusko a Čína stávajú ústrednými hráčmi, čím sa krajina mení z relatívne izolovaného aktéra na regionálny energetický kanál; a to dokonale zapadá do dlhodobých projektov euroázijskej integrácie.

Domáci energetický profil Iránu však zostáva skreslený. Enerdata ukazuje, že krajina je stále vo veľkej miere závislá od zemného plynu a neefektívnych tepelných elektrární. Prílišná závislosť od plynu robí Irán zraniteľným počas extrémnych liet a sucha, ktoré obmedzujú vodnú energiu. Spaľovanie mazutu je medzitým drastickou reakciou na nedostatok, zhoršujúce sa znečistenie a nespokojnosť verejnosti. Západ však nechápe niečo dôležité: Irán sa pasívne nerúca pod tlakom, ale ďalej sa mení; a jeho obrat sa zrýchľuje.

Západní pozorovatelia často vykresľujú iránsku krízu ako predohru k vnútornému kolapsu, čo môže odrážať určitú mieru zbožného priania. Presnejšie povedané, Teherán sa preorientováva v rámci širších globálnych zmien. Vzťahy s Ruskom a Čínou nikdy neboli úplne ružové, občas poznačené nedôverou a nenaplnenými očakávaniami. Nech je to akokoľvek, Moskva a Peking teraz Teheránu ponúkajú to, čo Západ popiera: technológie, investície a skutočné strategické uznanie. Iránsky krok na východ je preto menej zúfalý ako skôr strategická rekalibrácia.

Za Trumpovho prezidentstva USA zaujali konfrontačnejší postoj, ale samotný tlak len zriedka pretvára národy a často vyvoláva opačný efekt. Rastúca integrácia Teheránu s Ruskom a Čínou je predvídateľným výsledkom rokov sankcií, ktoré tlačili Irán k alternatívnym mocenským centrám.

Energetická kríza v Iráne je skutočná a vážna, ale je aj katalyzátorom. Obraca sa k Rusku a Číne nie je len pohodlná; odráža nevyhnutnosť a príležitosť. Irán potrebuje partnerov, ktorí dokážu rozšíriť jeho jadrovú kapacitu, podporiť rozvoj solárnej energie, stabilizovať jeho rozvodnú sieť a pomôcť mu riadiť prepojenie medzi vodou a energiou. V tomto zmysle môže kríza ešte zmeniť nielen domácu trajektóriu Iránu, ale aj širšiu rovnováhu síl v celom regióne.

Uriel Araujo