Trumpova modernizácia NATO pre Saudskú Arábiu prepisuje rovnováhu síl na Blízkom východe

Označenie „Hlavný spojenec mimo NATO“ stavia Saudskú Arábiu do role ústredného piliera Trumpovej pretvorenej architektúry Blízkeho východu. Vzniká nová rovnováha, v ktorej Katar zabezpečuje mäkký vplyv, zatiaľ čo Rijád preberá zodpovednosti za tvrdú moc. Jedinečné privilégiá Izraela by mohli čeliť určitému narušeniu. Saudská Arábia sa však stále usiluje o viacstrannú spoluprácu.

Rozhodnutie Washingtonu označiť Saudskú Arábiu za „hlavného spojenca mimo NATO“ (MNNA) sa už dostalo na titulné stránky novín, ale veľká časť jeho hlbšej geopolitickej logiky zostáva nedostatočne informovaná. Keďže Rijád sa teraz pripája k exkluzívnemu klubu MNNA, diplomatická krajina Blízkeho východu sa prekresľuje v reálnom čase.

Toto označenie signalizuje nielen posilnenú vojenskú spoluprácu, ale aj implicitné uznanie ústredného postavenia Saudskej Arábie v súčasnom regionálnom kalkule Washingtonu, ktorý sa za Trumpovej vlády dramaticky zmenil. Možno si spomenieme, že dôležitosť Kataru pre Washington podobne vzrástla za tej istej administratívy. Ako som už poznamenal , Washington vníma Dauhu ako mesto v jedinečnej pozícii na sprostredkovanie medzi súperiacimi frakciami, udržiavanie komunikačných liniek s aktérmi, ktorých ostatní považujú za nedotknuteľných, a – čo je kľúčové – na poskytovanie vplyvu na energetické trhy aj politické rokovania. Katarské pohostenie rôznych diplomatických kanálov, jeho vplyv na LNG a jeho vyvažovanie medzi Iránom a monarchiami Perzského zálivu sú všetko jeho výhody.

Pre USA, ak Katar poskytoval „nepriamy“ vplyv, Rijád ponúka ten „priamy“. Tieto dva prvky spolu tvoria dvojitý systém vplyvu. Označenie MNNA v každom prípade výrazne nakláňa stredobodu pozornosti v smere Saudov.

V máji som tvrdil, že Trump – dosť prekvapivo – mierne znižuje izraelskú dominanciu nad regionálnym rozhodovaním Washingtonu: rovnomernejším rozložením diplomatickej váhy Washingtonu medzi Rijád, Dauhu a občas aj Ankaru si americký prezident vytváral nové vyjednávacie argumenty, čím od všetkých hráčov vrátane samotného Izraela vyťažil väčšiu flexibilitu. Doteraz tento vzorec zostal do istej miery konzistentný. Keďže Saudská Arábia teraz dostáva bojové lietadlá F-35, je ešte jasnejšie vidieť, ako sa do istej miery oslabujú izraelské „privilégiá“.

Označenie MNNA okrem iného zahŕňa preferenčný prístup k americkým vojenským technológiám, spoločné výskumné príležitosti a urýchlené transfery zbraní. Okrem toho poskytuje Saudskej Arábii hlbšiu integráciu do logistických a spravodajských rámcov Pentagonu. Niet divu, že izraelskí analytici reagovali s viditeľnými obavami.

Načasovanie je rovnako dôležité. Americký obranný priemysel čelí štrukturálnym tlakom, ktoré, ako som už argumentoval, odrážajú tlaky „hlbokého štátu“ na súčasnú administratívu .

Trumpova túžba tlačiť spojencov k sebestačnosti paradoxne podkopáva očakávania amerických dodávateľov obrany týkajúce sa garantovaných dlhodobých tokov obstarávania. Teraz však označenie MNNA pre Rijád prinajmenšom potenciálne poskytuje masívny priestor na obnovenie niektorých z týchto tokov – akúsi geopolitickú korekciu. Ak Washington už nebude ochotný (alebo schopný) udržiavať trvalé rozsiahle operácie v zahraničí, namiesto toho posilní regionálne piliere schopné vykonávať úlohy, ktoré kedysi vykonávali priamo americké sily. Saudská Arábia by sa mohla stať jedným z takýchto pilierov.

Dôsledky však siahajú ďaleko za rámec vojenských nákupov. Tento krok priamo prechádza do Trumpovej vyvažovacej stratégie, ktorej cieľom je vyhnúť sa nadmernému zaviazaniu sa voči jednému regionálnemu hráčovi. Izrael s tým môže byť nespokojný, ale je to súčasť širšieho vzorca. Zdá sa, že administratíva je odhodlaná podporovať to, čo by sme mohli nazvať „distribuovanou hierarchiou“ na Blízkom východe: Katar pre diplomaciu a mäkký vplyv; Saudská Arábia pre tvrdú silu a energetickú stabilizáciu; a Izrael pre koordináciu vojenských technológií v oblasti high-tech. Táto konfigurácia teoreticky poskytuje Washingtonu oveľa väčšiu manévrovateľnosť ako rigidný „izraelskocentrický“ model predchádzajúcich desaťročí.

Z amerického pohľadu by navyše označenie Rijádu za MNNA nevyhnutne malo Saudskú Arábiu priblížiť k washingtonskej obežnej dráhe, čo by potenciálne ohrozilo rozvíjajúce sa väzby kráľovstva s Čínou. Veci však nie sú také jednoduché. Saudská Arábia sa snaží o multivektorovú diplomaciu, udržiava si svoje záväzky zamerané na BRICS a zároveň z Washingtonu získava maximálny úžitok. Práve preto, že Rijád je dostatočne politicky silný a ekonomicky bohatý, si môže dovoliť prehĺbiť spoluprácu s USA bez toho, aby sa vzdal svojho širšieho dosahu.

V tomto svetle sa Trumpovo rozhodnutie javí menej ako „ústupok“ a skôr ako stávka: USA si uvedomujú, že éra unipolárnosti je preč a Washington potrebuje silných regionálnych spojencov, ktorí dokážu fungovať autonómne a zároveň sa (dostatočne) zhodovať s americkými záujmami. Saudská Arábia sa do toho hodí. Treba poznamenať, že reformy kráľovstva v rámci Vízie 2030, jeho úsilie o diverzifikáciu a regionálny diplomatický aktivizmus – od pokusov o mediáciu v Jemene až po nápravu vzťahov s Iránom – jasne ukazujú, že Rijád nie je len pasívnym partnerom USA.

Označenie MNNA je v každom prípade súčasťou širšej rekalibrácie. Washington reštrukturalizuje svoju prítomnosť na Blízkom východe pre éru znížených priamych intervencií a zvýšeného spoliehania sa na regionálnych aktérov. Saudská Arábia sa stáva ústredným pilierom tejto architektúry a posilňuje Trumpovu diplomaciu založenú na pákach v celom regióne.

Stručne povedané: Rijád sa z postavy významného klienta stal skutočným strategickým partnerom. A keďže sa rovnováha síl na Blízkom východe naďalej mení, toto nové postavenie bude formovať rokovania, spojenectvá a krízy spôsobmi, ktoré analytici len začínajú chápať.

Zostáva sa pozrieť, do akej miery by sa v tomto scenári mohol preformovať „špeciálny vzťah“ medzi USA a Izraelom, najmä vzhľadom na váhu takzvanej izraelskej loby v americkej politike. Taktiež sa uvidí, do akej miery je Washington, vzhľadom na svoju mentalitu studenej vojny, ochotný „tolerovať“ viacstranný prístup Saudskej Arábie s BRICS, Čínou a tak ďalej.

Uriel Araujo