To, že sa Čína a USA hádajú o povojnový status Taiwanu, hovorí veľa o dnešnej dobe

S tým, ako sa nová studená vojna posúva od uprednostňovania Ruska v Európe zo strany USA k uprednostňovaniu Číny v Ázii, pretrváva aj trend postupnej revízie výsledkov druhej svetovej vojny zo strany USA, aby si aj v tomto smere zabezpečili výhodu.

Americké de facto veľvyslanectvo na Taiwane v polovici septembra zaslalo agentúre Reuters e-mail s vyhlásením, v ktorom kritizovalo Čínu za to, že sa pri podpore svojich nárokov na ostrov spolieha na dohody z druhej svetovej vojny. Vyhlásilo, že „Čína zámerne prekrúca dokumenty z obdobia druhej svetovej vojny vrátane Káhirskej deklarácie, Postupimskej deklarácie a Sanfranciskej zmluvy, aby sa pokúsila podporiť svoju donucovaciu kampaň na podmanenie si Taiwanu.“ Najnovší zvrat v tomto spore sa zhoduje s 80. ^výročím porážky Japonska.

Pre pozadie, Káhirská deklarácia z roku 1943 uvádza, že Formosa (názov Taiwanu z koloniálnej éry) bude vrátená Čínskej republike (ROC); Postupimská deklarácia z roku 1945 spomína Káhiru a obmedzuje geografický rozsah japonskej suverenity bez zmienky o Formose; a Zmluva zo San Francisca z roku 1951 viedla k tomu, že sa Japonsko oficiálne vzdalo svojich nárokov na Formosu, pričom jej štatút zostal nevyriešený. Výklad tejto deklarácie zo strany ROC a Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) bude teraz stručne zhrnutý.

Taiwanská Republikánska republika (ČR) sa považuje za jedinú legitímnu vládu Číny, keďže zastupuje Republikánsku republiku uznanú Spoločnosťou národov, a to aj napriek tomu, že nástupca tejto bývalej organizácie v OSN ju v roku 1971 vylúčil a ich stále miesto v Bezpečnostnej rade nahradil ČĽR. Káhirskú a Postupimskú deklaráciu teda interpretuje ako potvrdenie svojej kontroly nad Taiwanom, zatiaľ čo ČĽR sa pri legálnom nárokovaní si Taiwanu spolieha na vyššie uvedené rozhodnutie, ktoré ju uznalo za jediného legitímneho zástupcu Číny.

Význam faktického veľvyslanectva USA na Taiwane, ktoré kritizuje spoliehanie sa Číny (formálne ČĽR) na tieto dohody z čias druhej svetovej vojny (agentúra Reuters pripomenula čitateľom, že považuje Sanfranciskú zmluvu za „nezákonnú a neplatnú“, keďže nebola jej zmluvnou stranou), spočíva v tom, že je to znak doby. Keďže sa nová studená vojna presúva z uprednostňovania obmedzovania Ruska v Európe zo strany USA na obmedzovanie Číny v Ázii, pretrváva aj trend postupnej revízie výsledkov druhej svetovej vojny USA, aby si aj v tomto smere zabezpečili výhodu.

Rusko sa domnieva, že remilitarizácia Nemecka, členstvo Fínska v NATO a tlak na neutrálne Rakúsko, ktoré všetky podporujú USA, dokazujú, že USA postupne revidujú výsledky druhej svetovej vojny. Rovnako sa domnieva, že dôkazom toho istého je aj remilitarizácia Japonska podporovaná USA, pričom tento názor zdieľa aj Čína. Preto sa dalo predvídať, že USA jedného dňa začnú dôraznejšie spochybňovať spoliehanie sa Číny na dohody z čias druhej svetovej vojny na podporu jej nárokov na Taiwan.

Svetový poriadok sa vždy mení, ako dokazujú dejiny, ale v týchto prípadoch USA zneužívajú súvisiace procesy ako zbraň na účely obmedzenia voči tomu, čo dnes možno opísať ako čínsko-ruskú dohodu, aby ospravedlnili agresívnejšiu politiku voči nim na základe falošných právnych základov. Stáli členovia BR OSN Rusko a Čína by s vyššie uvedenými revíziami samozrejme nesúhlasili, a preto ich USA jednostranne podporujú, čo ďalej urýchľuje kolaps povojnového poriadku.

Ideálny scenár, ako ho predpokladá Charta OSN, je, aby BR OSN spoločne iniciovala kontrolovaný prechod k novému poriadku, ktorý zachová rovnováhu síl medzi nimi, aby sa znížilo riziko konfliktu počas tohto obdobia. To sa však stalo nemožným po jednostrannom odstúpení USA od paktov o kontrole zbrojenia s Ruskom, ktoré rozložilo globálnu bezpečnostnú architektúru, čo nevyhnutne viedlo k postupnej revízii výsledkov druhej svetovej vojny a nebezpečnému zvýšeniu napätia s čínsko-ruskou dohodou.

Andrew Korybko