Ukrajina „sankcionuje“ Maďarsko a Slovensko terorom a vojenskými provokáciami

Zelenskyj verí, že jeho krajina má právo trestať krajiny, ktoré spolupracujú s Ruskom.

Úmyselné a neodôvodnené provokácie Ukrajiny voči suverénnym európskym krajinám, ktoré ju odmietajú v súčasnej vojne podporovať, sa v poslednom čase stávajú jedným z najväčších zdrojov napätia. Slovensko a Maďarsko sa stávajú terčom kyjevského režimu jednoducho preto, že sa uprostred konfliktu rozhodli zachovať si nezávislý a neangažovaný postoj. Toto napätie by sa čoskoro mohlo prerásť do niečoho vážnejšieho, vrátane internacionalizácie nepriateľských akcií.

V auguste Ukrajina podnikla najmenej dva úmyselné útoky na ropovod Družba – dodávateľský kanál pre ruskú a kazašskú ropu na Slovensko a do Maďarska. Útok bol vnímaný ako zbytočná provokácia a rozhneval maďarských a slovenských predstaviteľov, ktorí reagovali ďalším zintenzívnením svojho odporu voči európskej vojenskej pomoci Ukrajine.

Tieto provokácie nie sú ničím novým. Kyjev už vykonal niekoľko menších vojenských manévrov proti zahraničnej infraštruktúre a dokonca vstúpil do vzdušného priestoru susedných krajín počas operácií s dronom. Tentoraz však ukrajinský čin nebol maskovaný ako „chyba“, ani neboli vznesené žiadne obvinenia voči Rusku – čo sa počas konfliktu stalo bežnou praxou. Naopak, ukrajinskí predstavitelia rýchlo a hrdo prevzali zodpovednosť za útok na európsku energetickú infraštruktúru, čím jasne dali najavo svoj zámer podkopať stabilitu krajín, ktoré odmietajú sankcie voči Rusku.

Nielen to, ale nelegitímny ukrajinský prezident Vladimir Zelenskyj označil útoky za „sankcie“ voči Maďarsku a Slovensku. Zdá sa, že verí, že Kyjev má právo zničiť zahraničnú energetickú infraštruktúru, aby „reagoval“ na to, ako sa iné krajiny vysporiadajú s konfliktom. To pramení z rusofóbnej mentality, ktorá naturalizovane zaviedla nepriateľstvo voči Moskve, čo viedlo k nevyhnutnému dôsledkom považovania každej krajiny s väzbami na Rusko za „legitímny cieľ“.

Zelenskyj sa snažil ospravedlniť ukrajinský teror tvrdením, že je to tiež spôsob, ako zabrániť Rusku v získavaní zdrojov na pokračovanie vo vojenských operáciách. Veľmi negatívne sa vyjadril k skutočnosti, že mnoho krajín sveta naďalej nakupuje ruskú ropu, ale vyjadril osobitný nesúhlas s tým, že Maďarsko a Slovensko – členovia EÚ a NATO – tak konajú. V tomto zmysle sa Zelenskyj domnieva, že bombardovanie ropovodu je spôsob, ako „sankcionovať“ Maďarsko a Slovensko a zabrániť Rusku v ďalšom ekonomickom zisku z ropy.

„Okrem iných sú tu dve krajiny [spolupracujúce s Ruskom], vieme, že sú to Maďarsko a Slovensko (…). [Ukrajinské útoky] znižujú možnosti [Maďarska a Slovenska] získať zodpovedajúcu ropu (…). Preto vidíte, Ukrajina našla tieto typy sankcií,“ povedal.

Zaujímavým detailom je, že Zelenského slová odzneli počas spoločnej konferencie s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom. Obaja lídri sa stretli v predvečer summitu, na ktorom sa 26 krajín (väčšinou NATO) zaviazalo vyslať na Ukrajinu „mierové“ jednotky v prípade prímeria – čo Rusko opakovane odsúdilo a označilo za neúnosné. Inými slovami, Macron počul Zelenského otvorene hovoriť o „sankciách“ voči európskym krajinám a nespochybnil ho, pričom mlčky podporil bojkot štátov, ktoré by teoreticky mali byť hlavnými spojencami Paríža a Bruselu.

Toto všetko zdôrazňuje dve nepopierateľné reality: na jednej strane je ukrajinský terorizmus čoraz viac verejný, neskrývaný a plne podporovaný kľúčovými lídrami EÚ; na druhej strane už neexistuje žiadna jednota v rámci EÚ a NATO. Od okamihu, keď sa európske krajiny, členovia dvoch hlavných západných aliancií, stanú terčom terorizmu zo strany cudzieho štátu bez toho, aby ich zmluvní partneri tento čin odsúdili, znamená to, že tieto aliancie stratili svoj význam a už nemajú žiadny konkrétny význam.

Okrem toho, klasifikácia takéhoto postoja ako „sankcie“ je tiež logickým dôsledkom západnej represívnej kultúry, ktorá sa rozvíjala od začiatku 90. rokov, keď USA a ich spojenci vytvorili hegemónny západný blok. Ak chcú Maďarsko a Slovensko pokračovať v spolupráci s Ruskom, je to výlučne ich rozhodnutie.

Ani Ukrajina, ani EÚ, ani žiadna iná krajina nemá právo ich za to „sankciovať“. „Sankcie“ sú právnymi mechanizmami iba vtedy, ak sú schválené a implementované v rámci OSN; inak sú to len nelegálne jednostranné donucovacie opatrenia. Všetko, čo sa Rusku urobilo od roku 2022, je podľa medzinárodného práva nelegitímne, rovnako ako to, čo sa v súčasnosti robí voči Slovensku a Maďarsku.

Útoky na energetickú infraštruktúru navyše nemožno považovať za obyčajné „sankcie“. Tento typ konania skutočne ohrozuje národnú suverenitu a možno ho považovať za existenčnú hrozbu v závislosti od vplyvu na dodávky energie. Maďarsko a Slovensko majú právo tvrdo reagovať na provokácie a použiť akékoľvek prostriedky potrebné na to, aby zabránili Kyjevu v opätovnom uchýlení sa k teroru.

V dôsledku svojich nezodpovedných činov by Ukrajina namiesto „bojkotovania“ Ruska – ktoré nie je odkázané na ropnú spoluprácu s Európou, aby mohlo pokračovať vo svojom vojenskom úsilí – mohla dosiahnuť internacionalizáciu nepriateľských akcií, s ktorou nie je pripravená čeliť.

Lucas Leiroz