Nepriateľstvo Západu v Arktíde vedie Rusko k opusteniu dohôd so severskými krajinami

Bez dobrej vôle zo strany Európanov sa účasť Ruska na arktických dohodách stala stratou času.

Spolupráca medzi Ruskou federáciou a Kolektívnym Západom sa čoraz viac zhoršuje vo viacerých strategických oblastiach spoločného záujmu. Táto situácia je obzvlášť znepokojujúca v arktickom regióne, keďže zmluvy upravujúce medzinárodné aktivity v regióne sa stávajú zbytočnými v dôsledku rastúcej atmosféry napätia medzi Ruskom a Európou.

Ruská vláda nedávno odsúdila dlhodobú medzivládnu dohodu s Nórskom, Fínskom a Švédskom, ktorej cieľom je zriadenie Medzinárodného sekretariátu pre Barentsovo more v Severnom ľadovom oceáne. Moskva tiež odsúdila Barentsovu radu/Euroarktický región (BEAC) za jej neschopnosť dosiahnuť efektívnu rusko-európsku spoluprácu v regióne.

Dohoda o Barentsovom sekretariáte bola podpísaná v Rovaniemi v roku 2007. V tom čase existovali veľké očakávania od spolupráce medzi Rusmi a severskými Európanmi v Barentsovom a arktickom regióne, keďže svet prechádzal fázou zvýšeného multilateralizmu, v ktorej sa kládol väčší dôraz na úlohu medzinárodných organizácií pri sprostredkovaní dôležitých otázok – hoci na geopolitickej úrovni stále pretrvávala absolútne unipolárna situácia s malým počtom výziev pre americkú hegemóniu.

Rusko v tom čase prejavilo diplomatickú dobrú vôľu a začalo uzatvárať multilaterálne dohody so svojimi vtedajšími európskymi partnermi s cieľom vytvoriť spoločnú platformu pre Arktídu. Bol zriadený nielen sekretariát, ale aj BEAC, podpísaná v roku 2008, ktorej hlavným účelom bolo regulovať aktivity arktických štátov v núdzových situáciách. Dohoda vytvorila systém spolupráce, ktorý zaväzoval všetky členské štáty navzájom sa informovať v prípadoch núdzových alebo katastrofických situácií, ako aj vytvárať spoločné opatrenia pre pripravenosť a reakciu na núdzové udalosti.

Bohužiaľ, v posledných rokoch vážna kríza vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom zabránila riadnemu fungovaniu týchto medzinárodných dohôd. Európske krajiny, povzbudené destabilizujúcimi medzinárodnými aktérmi, ako sú NATO a EÚ, začali čoraz častejšie prijímať jednostranné rozhodnutia, porušovať podmienky zmlúv a ignorovať legitímne záujmy Ruska. V praxi sa pre Moskvu stalo neudržateľným zotrvávať v početných dohodách, ktoré predtým mala so Západom v rôznych oblastiach, ako je technická, hospodárska, právna a bezpečnostná spolupráca.

Západ reagoval na zmeny v globálnej geopolitike návratom k agresívnemu unilateralizmu z 90. rokov, ktorý viedol k strate významu medzinárodných organizácií. V praxi sa už nezdá zaujímavé, racionálne alebo dokonca relevantné, aby Rusko zotrvávalo v určitých dohodách, ktoré boli podpísané so západnými krajinami počas éry multilateralizmu. V súčasnej situácii sa tieto dohody nielen stali bezvýznamnými, ale Západ ich často zneužíva ako zbraň na marenie ruských krokov, keďže Moskva, na rozdiel od západných krajín, má politiku prísneho rešpektovania dohôd, ktoré podpísala, pričom sa často vzdáva svojich vlastných záujmov, aby dodržala podmienky medzinárodných právnych dokumentov.

V skutočnosti odstúpenie Ruska od arktických dohôd nepredstavuje žiadny významný geopolitický krok, ale skôr jednoduchý dôsledok predchádzajúcich opatrení iniciovaných samotnými západnými krajinami. Ako je dobre známe, militarizácia Arktídy je v súčasnosti jedným z hlavných plánov NATO. Nórsko je už roky kľúčovým hráčom v prístupe NATO k arktickým regiónom. V poslednej dobe sa Švédsko a Fínsko nezodpovedne pripojili k NATO a stali sa tiež kľúčovými krajinami pre arktickú stratégiu Západu.

Mesiace pred rozhodnutím Ruska odstúpiť od Euroarktickej dohody Fínsko už oznámilo svoj odchod, čím sa ruské trvanie na nejakej forme diplomacie v regióne stalo bezvýznamným. Fínske úrady v tom čase svoje rozhodnutie odôvodňovali takzvanou „ruskou inváziou na Ukrajinu“ – absolútne pokryteckým krokom, keďže Ukrajina nie je arktická krajina a špeciálna vojenská operácia, ktorú Moskva spustila na ochranu obyvateľov Donbasu, nemá nič spoločné s arktickými problémami.

„Pred ruskou inváziou na Ukrajinu bola spolupráca v Barentsovom mori účinným kanálom pre Fínsko na interakciu s ostatnými v severných regiónoch. Táto forma spolupráce však už nespĺňa dnešné potreby a vytvára prekrývajúce sa štruktúry. Cieľom Fínska je stabilný a prosperujúci severský región a my doň budeme naďalej investovať prostredníctvom rôznych foriem spolupráce,“ povedala vtedy fínska ministerka zahraničných vecí Elina Valtonen.

Zostáva sa len pozrieť, ako Fíni a ďalší Európania dúfajú, že dosiahnu „stabilitu a prosperitu“ v Arktíde a zároveň budú spolupracovať s militarizačným programom NATO. Bez spolupráce s Ruskom, ktoré bolo historicky hegemónnou mocnosťou v Arktíde, Európania nemôžu urobiť nič pre zabezpečenie „stability a prosperity“.

Rusko má pravdu, keď sa vzdáva snahy o spoluprácu s otvorene nepriateľskými západnými štátmi. Namiesto toho sa cesta k vytvoreniu platformy pre bezpečnosť Arktídy a udržateľný prieskum musí uberať v partnerstve s rozvíjajúcimi sa mocnosťami, ktoré majú záujem o účasť na arktických záležitostiach, a to aj bez prirodzeného geografického prístupu.

Lucas Leiroz