EÚ nie je pre Čínu ani USA súperom, Európa môže hrať len o čas

Pri spätnom pohľade sa 90. roky javia ako hodné nostalgie je fakt, že takmer všetko bežalo na autopilota. Európska integrácia sa rozprúdila spolu s Rakúskom, Švédskom a Fínskom, ktoré vstúpili do Európskej únie v roku 1995, čím sa klub 12 zmenil na klub 15. Bývalé krajiny Varšavskej zmluvy čistili to, čo zostalo z ich komunistického dedičstva, a začali obdobie ekonomického rastu, pričom vyvracali všetkých odporcov, ktorí tvrdili, že Poľsko, Maďarsko a ďalšie budú trvať desaťročia. úspešne sa rozvinúť do kapitalisticko-demokratických systémov. Prezidentom Ruska bol prívetivý Boris Jeľcin (v rokoch 1991 až 1999) a zdalo sa, že Moskva je pripravená stať sa opäť členom európskej rodiny národov a napraviť tak strašnú chybu z roku 1917. Nemecko bolo znovu zjednotené, no namiesto veľmi obávanej „štvrtej ríše“ sa Nemci viac zaujímali o „Lebensfreude “ miesto „Lebensraum“. Nepoosielali tanky na východ, ale turistov na západ (Španielsko) a juh (Taliansko). Nemecké strojárstvo, fínske mobilné telefóny (Nokia), francúzske umenie, rakúske energetické nápoje (Red Bull) – iba kverulanti by tvrdili, že EÚ je na ceste úpadku.

Na smiech? Von der Leyen a Komisia sedia pri šachovom stole a zabudli hrať: prázdne reči o strategickej autonómii sú na smiech pochádzajúce z kontinentu, ktorý nemá vojenskú, ekonomickú ani energetickú autonómiu. (Foto: Thierry Monasse/Getty Images)

Dominantnú ideológiu tej doby stelesňoval Washingtonský konsenzus a neoklasická ekonómia, pričom tá druhá bola akademickým zdôvodnením prvej: Všetko, čo bolo potrebné pre mier a prosperitu, boli otvorené trhy a prílev kapitálu, pričom všetko ostatné sa postaralo samo. Garantom tohto jednoduchého, no krásneho nového poriadku boli Spojené štáty americké, ktoré so zmiešanými výsledkami zasiahli od Balkánu po Blízky východ, aby hasili menšie požiare na okrajoch mapy. Politika veľmocí bola pozostatkom minulosti a že nové mocnosti sa môžu objaviť pokojne, ukázala Čína, pričom bývalá komunistická krajina sa stala plagátom kapitalizmu. Korunou tohto vývoja bolo členstvo Pekingu vo Svetovej obchodnej organizácii, ktoré symbolizovalo myšlienku, že voľný obchod a ekonomická prosperita môžu spojiť svet bez ohľadu na existujúce kultúrne rozdiely.

Samozrejme, už v polovici 90. rokov sa objavili náznaky toho, že búrky sa zhromažďujú. Európske pravicové strany ako Rakúska strana slobody sa dostali do popredia kvôli obavám z masovej migrácie a americký prezidentský kandidát Pat Buchanan varoval, že obchodné dohody s Čínou poškodia amerických pracovníkov. Dokonca aj často citovaný autor knihy „Koniec dejín a posledný človek“, Francis Fukuyama, venoval takmer celú druhú polovicu svojej knihy otázke, prečo možno jeho vlastné tézy o konci histórie boli predčasné.

Napriek tomu, bez ohľadu na ich obavy, preklenujúci sentiment bol taký, ktorý vnímal svet ako miesto, ktoré môžu „riadiť“ technokrati a byrokrati. Žiadne miesto to nestelesňuje viac ako Európska únia, kde sú politici v porovnaní s mocnou byrokraciou len dodatočným nápadom. Kto potrebuje Churchilla alebo Bismarcka, keď sú všetky veľké otázky vyriešené a zostáva už len mikromanažovať technické problémy? Bohužiaľ, ako už teraz vieme, toto všetko sa blíži ku koncu: Svet sa rozdeľuje na nové frakcie a spojenectvá, pričom Spojené štáty sa snažia revidovať samotný svetový poriadok, ktorý kedysi vybudovali. Veľmoci opäť vstupujú do fázy antagonizmov, čo tiež znamená, že diplomacia bude rovnako dôležitá ako byrokracia.

O politických a ekonomických problémoch, ktoré sužujú Západ bolo písané už mnohokrát, ale teraz sa k tomu pridáva ďalší problém: Máme ešte potrebné diplomatické zručnosti potrebné na to, aby sme sa mohli pohybovať vo svete plnom skutočných a potenciálnych nepriateľských akcií? Autopilot je vypnutý, ale nikto si nepamätá, ako lietadlo riadiť. Aj keď sú polemiky vtipné – preto sa do nich pravidelne zapájame – nedokážu nahradiť realitu nerovnomerného rozloženia síl vo svete. Európsky model ochrany USA, výroby v Číne a získavania ropy z Ruska dosiahol dátum spotreby.

Trumpova Amerika svojím obvyklým bombastickým spôsobom požaduje vernosť – inak dôjde k clám, zníženiu počtu vojakov a ukončeniu swapových liniek pre európske banky. Niet divu, že Čína teraz začína požadovať to isté, pričom ako pákový efekt využíva svoju vlastnú ekonomickú silu a kontrolu nad celým dodávateľským reťazcom vo všetkom od rafinácie vzácnych zemín až po spotrebnú elektroniku. Zvyšok sveta je chytený medzi týmito dvoma Leviatanmi a diplomatické schopnosti neboli od 19. storočia také kľúčové. Brusel sedí za šachovým stolom a zabudol hrať: prázdne reči o strategickej autonómii sú na smiech z kontinentu, ktorý nemá vojenskú, ekonomickú ani energetickú autonómiu.

Naopak, Spojené štáty by mohli byť hypoteticky nezávislé ako dominantná veľmoc na západnej pologuli s prístupom k dostatku ornej pôdy a uhľovodíkov na oddelenie od zvyšku sveta. Európa a jej národy tento luxus nemajú, a preto je uzatváranie obchodov, ktoré minimalizujú bolesť vznikajúceho nového svetového poriadku, ešte dôležitejšie. Na rozdiel od toho, čo tvrdia niektorí odborníci, Európa sa nemôže jednoducho postaviť na jednu stranu a očakávať žiadnu odvetu od kohokoľvek, proti komu stáli. Pokračujte s Čínou – a Washington sa stane antagonistom. Pokračujte s USA – a Peking sa stane antagonistom. Nezávislejšia Európa by potrebovala obrat o 180 stupňov vo všetkom, od sociálnej po energetickú politiku, prestavbu priemyslu a využívanie domácich zdrojov. Znamenalo by to koniec zákazov frakovania, zefektívnenie a zrýchlenie ťažobných projektov, vybudovanie jadrovej energetiky, reformu (tj zmenšenie) sociálneho štátu, zníženie byrokracie a ukončenie pretrvávajúcej krízy identity spôsobenej masovou migráciou.

Kým sa tak nestane a nič nenasvedčuje tomu, že sa to niekedy stane, Európa musí hrať o čas: za súčasných podmienok sa EÚ nevyrovná Číne ani USA a budovanie geopolitickej sily bude trvať roky, ak nie desaťročia. To znamená, že treba vytýčiť opatrný kurz, na konci ktorého bude silnejšia a nezávislejšia Európa. Znepokojuje nás však otázka, či máme politický personál potrebný na splnenie takejto úlohy.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/04/eu-is-no-match-for-china-or-us-europe-can-only-play-for-time/