SVÄTÝ OTEC MIERU A BRATSTVA

Bol mojím najobľúbenejším pápežom, hoci nie som katolík, bol mojou najväčšou duchovnou autoritou, hoci nie som kresťan, bol pre mňa stelesnením viery, hoci nie som veriaci. Dnes ráno, a opäť ako jeho veľký predchodca Ján Pavol II. vo veľkonočnom období, opustil tento svet zmietaný v kritickom napätí, najväčší apoštol mieru, nenásilia, porozumenia a bratstva medzi ľuďmi, Jorge Mario Bergoglio, 266. hlava katolíckej cirkvi, rímsky biskup a panovník štátu Vatikán, pápež František.

Od rána počujete a ešte budete počuť množstvo politických fráz, ktoré spomínajú všetko možné, len nie to najdôležitejšie, o čo sa zaslúžil najviac, na čo kládol najväčší dôraz: na úsilie o mier, odzbrojenie a bratstvo medzi ľuďmi a národmi. Bol to pápež, ktorý mal pochopenie pre všetkých – aj pre tých, ktorých katolícka cirkev oficiálne neakceptovala, aj pre tých, ktorými iní opovrhovali, aj pre tých, ktorým veriaci nerozumeli. Hovoril o nich mimoriadne empatickým jazykom, ktorý poľudšťoval. V týchto extrémne napätých časoch burcoval za mier, zvyšovanie zbrojenia vykričal mocným tohto sveta ako škandál, rozhodnutie štátov NATO investovať do armády 2 percentá HDP označil za šialené. „Skutočná odpoveď nespočíva v ďalších zbraniach, ďalších sankciách, ďalších politicko-vojenských spojenectvách, ale v odlišnom nastavení, v inom spôsobe riadenia súčasného globalizovaného sveta – bez súčasného cerenia zubov – v inom spôsobe nastavenia medzinárodných vzťahov… Výdavky na zbrojenie sú škandalózne. Je strašné, aké čiastky sa míňajú na zbrane! Musíme vytvoriť povedomie o tom, že míňanie na zbrane špiní dušu, špiní srdce, špiní celé ľudstvo. Na čo je dobré, že sa na medzinárodnej úrovni všetci spoločne slávnostne zaviažeme ku kampaniam proti chudobe, hladu a zhoršovaniu stavu planéty, ak potom opäť prepadneme starému zlozvyku vedenia vojen, starej stratégii zbrojnej sily, ktorá vracia všetko a všetkých naspäť? Vojna nás vždy vracia späť. Kráčame naspäť. A zasa budeme musieť znova začínať.“

Hoci sa František vyjadroval proti vojne veľmi jasne a jednoznačne, nikto z mocných ho nepočúval, jeho slová brali najvážnejšie prostí, bežní a chudobní ľudia. „Prestaňte!“ kričal. „Vojna je svätokrádež! Vo vojne o všetko prichádzame – o všetko! Vo vojne sa nedá zvíťaziť, všetko je porazené. Žiadne spravodlivé vojny neexistujú: žiadne!“ Keď si Zuzana Čaputová vymohla naposledy návštevu u pápeža Františka, pontifik jej okrem iného daroval výtlačok svojich prejavov proti vojne na Ukrajine. Prezidentka o tomto dare nikdy nehovorila, nikdy z tej knihy necitovala, nikdy sa neodvolávala na jej myšlienky. Ani v našich médiách nič z tejto publikácie nezaznelo, dokonca nebola ani preložená do slovenčiny. A dnes… počúvajte to farizejstvo politikov. Kedy sa postavili na stranu slabších? Keď podporili bombardovanie Juhoslávie letectvom NATO? Keď podporili vpád USA do Iraku? Keď mlčali o vojne v Jemene, ktorá spôsobila hladomor? Keď ignorujú genocídu v Gaze, ktorú označilo Medzinárodné hnutie Červeného kríža a Červeného polmesiaca za „najväčšie peklo na Zemi“? Aký to rozdiel oproti pápežovi Františkovi – ten sa 25. mája 2014 demonštratívne postavil pred múr v Betleheme, ktorý postavil Izrael, aby separoval Palestínčanov, položil naň ruku a modlil sa za utláčaných, za solidaritu a za mier. Nie je náhodné, že ani Čaputová, ani Šimečka, ani Korčok, ani nikto im podobný nespomenul vo svojich rozlúčkových vyjadreniach slovo MIER, ktoré ho najviac charakterizovalo.

Pre mňa bolo zarážajúce, až doslova šokujúce, že nijaký slovenský politik, ktorý sa rád prihrieval na popularite pápeža Františka, ani raz nespomenul jeho výzvu, ktorú predniesol 13. septembra 2021 v záhrade Prezidentského paláca v Bratislave: aby bolo Slovensko posolstvom mieru v srdci Európy. Vášnivo nás k tomu nabádal, tvrdil, že nás k tomu pozývajú naše vlastné dejiny, keď sme sa „uprostred nemalého počtu skúšok dokázali pokojamilovným spôsobom integrovať a odlíšiť“. Túto cestu, ktorú sme si vytýčili v našom hnutí Zjednotení za mier, si neosvojil nijaký politik, ani z koalície, ani z opozície, kompletne sme ju odignorovali. Pritom sme si nevšimli, že nám vytýčil víziu, veľkolepú víziu mierového štátu uprostred dejín, uprostred Európy – to slovo obzvlášť zdôrazňoval: „naozaj sa nachádzam v ´strednej zemi´, cez ktorú už toľkí prešli, bolo to miesto vzájomného pôsobenia západu a východu“… Niečo fantastické, čo opakujem stále, že táto geopolitická, kultúrna i duchovná križovatka je našou komparatívnou výhodou, ktorú by sme mali využiť na maximum, nie spochybňovať ju alebo ju dokonca násilne popierať. A bol to opäť pápež František, ktorý deň predtým večer na apoštolskej nunciatúre v Bratislave zacitoval verše kultovej slovenskej poézie: „Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je, či je on zblíza, či zďaleka: vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“ Musel prísť svätec až z Argentíny, musel k nám zavítať pútnik až z druhého konca Zeme, aby nám pripomenul, že okrem militantného výkriku „Mor ho!“, ktorý dnes zneužívajú všetci extrémisti, má táto báseň hlboké humanistické posolstvo lásky, vľúdneho prijatia a podelenia sa s blížnym. Bolo to také šokujúce a zahanbujúce, že ani moderátor verejnoprávnej televízie, ani cirkevní hodnostári, ani predstavitelia štátu v tej chvíli netušili, že šibal František recituje zabudnuté verše z ikonickej básne Sama Chalupku.

Nečudo, že to bol práve tento pápež, ktorý 4. februára 2019 inicioval podpis prelomového Dokumentu o ľudskom bratstve pre mier a porozumenie vo svete. Práve tento deň vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN o rok neskôr za Medzinárodný deň ľudského bratstva. Tento sviatok je podporou medzináboženského a medzikultúrneho dialógu. Význam hodnoty bratstva však ďaleko prekračuje jeho kresťanské ponímanie, ale aj chápanie zo strany niektorých mimovládnych organizácií. Iste je príjemné pri tejto príležitosti ochutnať rôzne kuchyne sveta, vypočuť si rôzne hudobné motívy rozličných kultúr či poučiť sa o vzájomnom obohacovaní. Ale v tom nespočíva podstata bratstva. Francúzska revolúcia z roku 1789 vytýčila tri základné hodnoty modernej európskej civilizácie – slobodu, rovnosť a bratstvo. V praxi to však dopadlo tak, že kým neoliberáli pre slobodu ničili rovnosť, komunisti pre rovnosť potláčali slobodu. A bratstvo? Na to sa zabudlo. Ako však pripomína pápež František v encyklike Fratelli tutti, bez vedome pestovaného bratstva sloboda zmizne a rovnosť sa nedosiahne. Bratstvo je aj jednou z najsilnejších štúrovských cností, bolo vyšité na revolučnej zástave pod heslom „Bratstvo a svornosť“. To neznamenalo, že nás tieto vlastnosti charakterizujú, ale že nám najviac chýbajú a naše úsilie o sebazdokonaľovanie by malo smerovať práve sem. Za jeden z najdôležitejších odkazov pápeža Františka považujem jeho výkrik, ktorý mimoriadne často opakuje: „Sami sa nezachránime!“ Je to mimoriadne silné posolstvo. Buď budeme bratia alebo sa všetko zrúti. Sami nedosiahneme ani odzbrojenie, ani ukončenie vojen, ani odstránenie chudoby, ani vyriešenie klimatickej krízy, ani nič, čo si vyžaduje zapojenie celého ľudstva. Ideme však presne opačným smerom.

Mám obavu o osud sveta po ére pápeža Františka. Mám obavu o budúcnosť mieru na tejto planéte. Mám obavu o smerovanie katolíckej cirkvi. A obávam sa, že bol na jej čele skôr výnimkou. Strácame veľkú povzbudzujúcu silu, ktorá ďaleko presahovala hranice svojho náboženstva, ktorá sa vzťahovala k všeľudským hodnotám, ktorá hľadala nové mravné princípy navzájom poprepájaného sveta. „Začnite tým, že urobíte to, čo je potrebné, potom to, čo je možné, a zrazu urobíte aj nemožné,“ hovorieval Františkov i môj obľúbený katolícky svätec František z Assisi. Inú možnosť nemáme. Len nezabudnúť, neupnúť sa k jeho nástupcovi ako k novej modle, pripomínať jeho odkaz a pokračovať v tom, čo začal. Teraz už patrí večnosti.

Eduard Chmelár