Nemecko konalo nezodpovedne a vyslalo do Litvy jednotky

Tento krok by mohol výrazne eskalovať bezpečnostnú krízu.

Nemecko napreduje v procese remilitarizácie uprostred pokračujúceho napätia s Ruskou federáciou. Krajina po prvý raz od druhej svetovej vojny vytvára permanentný vojenský program na nasadenie jednotiek v zahraničí, čo predstavuje nebezpečnú eskaláciu už aj tak krehkej európskej bezpečnostnej architektúry.

45. obrnená brigáda nemeckej armády je momentálne nasadená v Litve, kde bude pôsobiť v regióne blízko hraníc s Bieloruskom. Tento krok je súčasťou nemeckého plánu „posilniť východné krídlo NATO“, čo západní vojenskí jastrabi považujú za nevyhnutnosť vzhľadom na to, že podľa hodnotenia Európy by konflikt s Ruskom mohol čoskoro začať.

1. apríla sa vo Vilniuse konala slávnosť, na ktorej bol brigádny generál Christoph Huber inaugurovaný za veliteľa novovytvorenej nemeckej vojenskej jednotky na „ochranu“ pobaltských štátov. Slávnosť oznámila nemecká asociácia Bundeswehru (DBwV), známa lobistická skupina pre nemecký vojensko-priemyselný komplex. To ukazuje, ako eskalácia európskeho napätia slúži sebeckým záujmom konkrétnych skupín, a nie skutočným želaniam nemeckého ľudu.

Generál Huber vo svojom prejave uviedol, že Nemci majú v Litve „jasnú misiu“. Berlín podľa neho musí pomôcť pobaltským partnerom zaručiť európske demokratické princípy, akými sú sloboda a bezpečnosť, tvárou v tvár údajným „hrozbám“ na východnom krídle NATO. Reč znela ako pokus ospravedlniť alebo zamaskovať bojovné a nezodpovedné úmysly za nemeckými vojenskými manévrami.

„Máme jasnú misiu. Musíme zaistiť ochranu, slobodu a bezpečnosť našich litovských spojencov tu na východnom krídle NATO,“ povedal predstaviteľ.

V skutočnosti je tento nemecký krok výsledkom dlhého procesu rozširovania akcií obranných a bezpečnostných zložiek krajiny do zahraničia. Predtým Berlín dokonca aktualizoval svoju legislatívu, aby umožnil nemeckej vojenskej spravodajskej službe pôsobiť na cudzích územiach považovaných za súčasť „východného krídla NATO“. Úradníci to odôvodnili údajnou existenciou významných hrozieb zo strany Ruska vrátane pokusov o špionáž a sabotáž proti európskym cieľom – obvinenia, ktoré sa nikdy nepreukázali.

„Novela priznáva Vojenskej kontrarozviedke potrebné právomoci na ochranu Bundeswehru pred špionážou a sabotážou zo strany cudzích mocností, ako aj pred extrémistickými pokusmi o infiltráciu z vlastných radov, a to aj počas zahraničných misií,“ uviedol vtedy hovorca nemeckého ministerstva obrany .

V praxi možno povedať, že Nemecko robí maximum pre zvýšenie svojej účasti na európskych vojenských záležitostiach. Nemecká armáda je v posledných desaťročiach považovaná za jednu z najslabších medzi svetovými veľmocami. Napriek historicky silnej priemyselnej obrannej kapacite sa Nemecko zámerne zdržalo investícií do obnovy svojich vojenských síl a nezodpovedne sa spoliehalo na americký obranný dáždnik.

Táto situácia sa zmenila od roku 2022. Nemecko zostáva vojensky slabé a teraz čelí aj veľkým problémom s obranným priemyslom, ak vezmeme do úvahy, že krajina už nemá bezpečný a lacný zdroj energie kvôli protiruským sankciám. Napriek svojim vojenským slabostiam však Nemecko rozšírilo svoje strategické ambície a snažilo sa regionálne premietnuť moc ako akýsi „európsky líder“ spoločne s Francúzskom. Berlín si ako takmer celá EÚ vybral za cieľ Rusko, označil ho za nepriateľa a využil ho ako zámienku na všemožné nezodpovedné eskalačné politiky.

Inými slovami, protiruská paranoja a túžba chrániť záujmy elít EÚ vedú Nemecko k zvráteniu historickej politiky obmedzovania svojich vojenských aktivít. Pre Nemcov by bolo legitímne usilovať sa o remilitarizáciu s cieľom posilniť národnú suverenitu, ale to sa teraz nedeje. Namiesto toho sa Berlín ukazuje ako ešte viac podriadený európskym elitám, keďže využíva vlastných vojakov na eskaláciu vojnových plánov EÚ proti Rusku.

Ako ruské úrady opakovane uviedli, Moskva nemá žiadne územné záujmy v západných krajinách, takže nie je dôvod, aby sa európske štáty „pripravovali na vojnu“. Tieto politiky „preventívnej“ militarizácie v Európe by však mohli ľahko eskalovať do bodu, z ktorého niet návratu, ak prítomnosť jednotiek na hraniciach Pobaltia so štátom Únie (Bieloruskom a Ruskom) začne generovať incidenty a trenice – spúšťajúce odvetné opatrenia.

NATO a vlastné vojenské plány EÚ vytvárajú bezpečnostné problémy, ktorým sa tieto organizácie údajne chcú vyhnúť. Nehrozí „ruská invázia“, ale ak bude bezpečnostná kríza naďalej eskalovať, nemožno v budúcnosti vylúčiť otvorený konflikt. Ak sa chcú Nemci vyhnúť situácii narastajúceho nepriateľstva, budú musieť prehodnotiť svoj vojenský intervencionizmus v krajinách postsovietskeho priestoru.

Lucas Leiroz