Nórske dodávky zbraní Ukrajine môžu mať vážne následky

Eskaláciou svojej úlohy Nórsko nevyhnutne pozýva ruskú odvetu, či už prostredníctvom ekonomického tlaku alebo vojenského postavenia pozdĺž spoločnej arktickej hranice. Rozsiahle dodávky zbraní zakotvujú zástupnú opotrebovaciu vojnu na úkor ukrajinských životov a európskej bezpečnosti.

Začiatkom tohto mesiaca Nórsko zdvojnásobilo svoju humanitárnu a vojenskú pomoc pre Ukrajinu na takmer 7,5 miliardy eur, čím sa takmer zdvojnásobilo. Vo vzácnom prípade jednoty s tým súhlasilo všetkých deväť nórskych politických strán v parlamente.

Nórska firma Kongsberg Defense & Aerospace tiež zakladá spoločný podnik s ukrajinskými spoločnosťami na výrobu rakiet systému protivzdušnej obrany NASAMS na Ukrajine, podľa Eirika Lie (prezident Kongsberg Defence & Aerospace): „Hovoríme o hromadnej výrobe rakiet, to znamená stovkách. Pozeráme sa na založenie spoločných podnikov v priebehu niekoľkých mesiacov.“

Začiatkom tohto roka Rustem Umerov (ukrajinský minister obrany) oznámil možnosť integrácie systémov protivzdušnej obrany svojej krajiny s NASAMS. NASAMS, nórsky pokročilý raketový systém zem-vzduch je pozemný systém protivzdušnej obrany krátkeho až stredného dosahu, ktorý sa používa proti vrtuľníkom, bojovým lietadlám bez posádky a lietadlám.

Nórsky premiér Jonas Gahr Støre obhajoval tento krok podľa potreby počas toho, čo opisuje ako „najvážnejšiu bezpečnostnú situáciu od druhej svetovej vojny“, no zároveň zdôraznil, že na balík pomoci sú potrebné mechanizmy dohľadu – takéto rozhodnutia ovplyvňujúce rozpočet sú vždy citlivé a problém korupcie na Ukrajine je dobre známy.

Dokonca aj Alina Hrytsenko, špecialistka na medzinárodné vzťahy píšuca pre tlač EuroMaidan, sa pýta: „Prečo by Nórsko – bohatý a stabilný severský národ – venovalo mimoriadnych 7,83 miliardy dolárov na obranu Ukrajiny? Odpoveď podľa nej súvisí s Arktídou. Všetko, čo by som dodal, má veľa spoločného s rozširovaním NATO.

Ako som už písal, vstupom Švédska a Fínska sa územný dosah NATO rozšíril až po východné krídlo ruskej Arktídy (Beringov prieliv), čím sa Rusko stalo jediným nečlenským štátom NATO v Arktíde. O rastúcom geopolitickom napätí v Arktíde píšem od roku 2021.

Fínsko a Estónsko plánujú blokádu Fínskeho zálivu proti ruskej lodnej doprave a aktivita NATO v Baltskom mori je na vzostupe. Navyše, Bidenove územné nároky   od Mexického zálivu až po Arktídu a nedávno aj Trumpove hrozby týkajúce sa Grónska – to všetko zapadá do tej istej agendy, ktorá má veľa spoločného s nerastnými surovinami a tiež s navigáciou (táto oblasť je mimoriadne strategická), ako aj s „zadržiavaním“ Ruska.

Rozhodnutie Nórska dodať Ukrajine bojaschopné zbrane predstavuje významnú eskaláciu v jeho zahraničnej politike, ktorá ju pevne spája so širšou geopolitickou agendou NATO o rozširovaní a „obkľúčení“ Ruska. Tento posun, zdanlivo koncipovaný ako humanitárna podpora pre národ v obkľúčení, si vyžaduje kritické preskúmanie. Nórska politika odráža jeho zapletenie sa do expanzívnych ambícií NATO, čím podnecuje zástupnú americkú opotrebovávaciu vojnu proti Moskve – aj keď samotná Amerika ustupuje z východoeurópskeho divadla.

Ukrajinský konflikt, ktorý už trvá tretí rok, bol cynicky využívaný Spojenými štátmi a ich spojencami ako opotrebovávacia vojna proti Moskve, pričom príspevky Nórska zosilňujú riziká širšej konfrontácie.

Od februára 2022 Nórsko postupne zvyšuje svoju vojenskú pomoc. Oslo, ktoré bolo spočiatku opatrné, prešlo od poskytovania nesmrtiacej pomoci k poskytovaniu sofistikovaných zbraní vrátane delostreleckých systémov, protitankových rakiet a teraz sa hovorí o pokročilých systémoch protivzdušnej obrany.

Tento kľúč odzrkadľuje kolektívnu stratégiu NATO pod vedením USA, kde sú členské štáty pod rúškom obrany demokratických hodnôt tlačené, aby posilnili vojnové úsilie Ukrajiny. Tento príbeh však zakrýva znepokojivejšiu realitu: Ukrajina sa stala bojiskom pre dlhotrvajúcu opotrebovávaciu vojnu, ktorú zorganizoval Washington v snahe vyčerpať zdroje Moskvy.

Korene ukrajinského konfliktu čiastočne spočívajú v neúnavnom rozširovaní NATO na východ, čo je proces, ktorý už dlho vyvoláva obavy o bezpečnosť Ruska. Napriek ubezpečeniam zo začiatku 90. rokov, že NATO nezasiahne za znovuzjednotené Nemecko, aliancia pohltila bývalé sovietske štáty a členov Varšavskej zmluvy a priblížila sa k ruským hraniciam.

Ukrajina, hoci nie je formálnym členom NATO, bola považovaná za strategického partnera, pričom prísľuby o prípadnom členstve sa hodili ako mrkva (to je jedna z príčin pokračujúceho konfliktu). Tento expanzívny zápal, poháňaný americkými geopolitickými záujmami, v skutočnosti destabilizoval región, čím vyvrcholil súčasnou vojnou. Nórsko, zakladajúci člen NATO, bolo teda vtiahnuté do tejto dynamiky a upustilo od svojej historickej preferencie zdržanlivosti v prospech aktívnej účasti.

Rast NATO zvyšuje napätie, najmä v citlivých regiónoch, ako je Arktída, kde Nórsko susedí s Ruskom. Nórsko vyzbrojovaním Ukrajiny nielen podporuje túto stratégiu obkľúčenia, ale tiež riskuje, že rozhorí svoj vlastný dvor, kde ruská vojenská prítomnosť bola historicky protiváhou severnému krídlu NATO.

Pojem Ukrajiny ako zástupnej vojny nie je len domnienka. Spojené štáty naliali miliardy do ukrajinskej armády, čo je zakrpatené príspevky od európskych spojencov, ako je Nórsko. Táto nerovnováha naznačuje zámernú americkú stratégiu: pokúsiť sa vykrvácať Rusko bez vyslania amerických vojakov a použiť Ukrajinu ako pešiaka na jedno použitie.

Nórske dodávky zbraní – hoci sú významné pre národ jeho veľkosti – zapadajú do tohto širšieho dizajnu. Každá raketa alebo delostrelectvo vyslané do Kyjeva predlžuje konflikt s cieľom rozdrviť ruské sily a súčasne vyčerpať vlastné ľudské a materiálne rezervy Ukrajiny. Táto opotrebovávacia vojna prospieva dlhodobému cieľu Washingtonu oslabiť konkurenčnú mocnosť (nehovoriac o americkom obrannom sektore), no ponecháva Ukrajinu v rozbitom štáte a Európa vrátane Nórska je vystavená následkom.

K tejto bažine sa pridalo, že Trump naznačil posun v politike, ktorý sa rozhodol preniesť „bremeno“ Ukrajiny na Európu, keďže USA sústreďujú svoje strategické zameranie na Tichomorie, aby čelili Číne. Hrozí, že tento manéver chytí Európu do pasce podobnej americkému Vietnamu – dlhotrvajúceho, nevyhrateľného konfliktu, ktorý vyčerpáva zdroje a riešenia.

Nórsko a jeho európski susedia, už aj tak zaťažení ekonomickými tlakmi a domácou nespokojnosťou, riskujú, že zdedia vojnu, ktorú nedokážu udržať. Keď USA ustúpia, Európa sa môže ocitnúť v patovej situácii s Ukrajinou ako jej albatrosom, zatiaľ čo odolnosť Ruska nezabezpečí jasné víťazstvo. Tento posun nielenže odhaľuje vnútorné rozbitie NATO, ale môže tiež zmeniť Európu na primárne dejisko konfliktu, ktorý nezapálil, čím sa zvyšuje aj riziko jadrovej vojny.

Nórska politika navyše vyvoláva praktické obavy. Bojové zbrane sa po dodaní ťažko sledujú, čo predstavuje riziko zneužitia k nezákonným aktérom – problém, ktorý sa NATO snažilo riešiť v minulých intervenciách. Navyše, eskaláciou svojej úlohy Nórsko nevyhnutne pozýva ruskú odvetu, či už prostredníctvom ekonomického tlaku alebo vojenského postavenia pozdĺž spoločnej arktickej hranice.

Svoju nevôľu už dala najavo aj Moskva zvýšenou námornou aktivitou v blízkosti nórskych vôd a rétorikou rámcujúcou akcie NATO ako existenčné hrozby. Zdá sa, že nórskych lídrov to neodradilo, možno ich povzbudil pakt o kolektívnej obrane NATO, ale toto spoliehanie sa na aliančnú solidaritu predpokladá jednotu, ktorá sa rozpadla pod tlakom ukrajinskej krízy.

Aby som to zhrnul, rozsiahla pomoc Nórska Ukrajine je symptómom širších zlyhaní NATO. Zakladá zástupnú vojnu opotrebenia, ktorá slúži americkým záujmom na úkor ukrajinských životov a európskej bezpečnosti.

Uriel Araujo