ODMIETAM GLORIFIKOVANIE SÚČASNÝCH ŠTUDENTOV A NEKRITICKÝ OBDIV SPOLOČNOSTI K NIM.
Tento týždeň sa niesol v znamení znepokojivých správ o počínaní troch študentov, príslušníkov mladej generácie, čiže takzvanej „budúcnosti nášho národa“. Jedného, ktorý odmietol podať ruku prezidentovi, druhého – jeho brata, ktorého polícia naháňala autom zdrogovaného cez tri mestá na Záhorí – a tretieho, ktorý vzal nôž a zabil bezbrannú učiteľku a spolužiačku priamo v priestoroch školy. Rázne odmietam prispôsobovať sa súčasnej generácii študentov, rešpektovať jej právo na akékoľvek správanie a konanie, vrátane hodnotového rebríčka značnej časti pubertiakov a adolescentov, ich myslenia a neprimeraného presadzovania svojich názorov v postoji a komunikácii s dospelými, či dokonca akéhosi nepísaného práva na bezhranične zhovievavé a submisívne zaobchádzanie dospelých s nimi. Hovorím to ako človek, ktorý má pedagogické vzdelanie a pozitívny postoj k mladosti ako takej.
Aby bolo hneď na začiatku jasné. Toto nie je slávna generácia obetavej, vzdelanej, nesmierne pracovitej a skromnej štúrovskej mládeže z bratislavského Lýcea devätnásteho storočia, ani generácia mladých o sto rokov neskôr, ktorá pomáhala partizánom v SNP a po druhej svetovej vojne stavala nezištne, s obrovským elánom a nadšením priehrady na Váhu a trať mládeže v Banskej Štiavnici. Toto je generácia, o ktorej bohužiaľ viem priamo zo situácie na stredných školách, ako tam mnohí študenti, ak nie dokonca všetci, drogujú a neraz aj šikanujú s použitím fyzického násilia jeden druhého tak, ako sa to napríklad dialo pred pár rokmi v Miloslavove. To bol iba vrchol ľadovca.
Hovorím to zároveň ako človek, ktorý donedávna, kým neprišiel kovid, chodil na besedy so žiakmi ôsmeho a deviateho ročníka základných škôl na nepolitické témy a v minulosti sa ako vysokoškolák venoval deťom ako pioniersky vedúci a turistický nadšenec s gitarou, obklopený zverenými deťmi. Hovorím to zároveň aj ako človek, ktorý sa plne obetoval 15-ročným študentom na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici (VG SNP) v rokoch 1976 a 1977, kedy som bol veliteľom a vychovávateľom triedy tridsiatich-piatich prvákov a venoval som im aj všetok svoj voľný čas. Päť študentov mi tam smútilo za rodičmi a plakalo po kútoch za mamou, preto som sa v čase môjho osobného voľna vykašľal na vychádzky a venoval som sa osobitne všetkým piatim chlapcom. Brával som ich ako ich kamarát do cukrárne, hral s nimi futbal a chodil s nimi na individuálne prechádzky po meste, aby som im pomohol prekonať clivotu za rodičmi a domovom. Priznám sa, že som mal tak trochu aj obavu, aby si niektorý z nich niečo neurobil. Ako by som mohol spokojne sedieť niekde v krčme na pive ak som vedel, že mi malí 15-roční študentíci, dokonca niektorí boli iba strnásťroční z ôsmej triedy ZDŠ, plačú na izbe za rodičmi? Nielen vysokoškolské pedagogické vzdelanie, ale aj obyčajný ľudský cit mi diktoval venovať sa plne svojim žiakom. Keď som ich išiel z izby do izby večer skontrolovať či sú už v posteli, či majú poriadok a čakajú na večierku, chodil som k nim s gitarou….. Pekné spomienky na pekné časy.
Nech mi nikto nerozpráva, že som už starý a mládeži nerozumiem! Práve preto, že rozumiem, a rozumiem všetkému veľmi dobre, dvíham ako senior varovný prst a hovorím zastavme sa v tom nekonečnom tolerovaní akéhokoľvek správania a excesov revoltujúcich žiakov a študentov, lebo nám to celé spadne s rachotom na hlavu a vypomstí sa nám to tak, ako sa to názorne ukázalo tento týždeň.
Švédski psychológovia pred časom uskutočnili veľký celoplošný výskum mládeže a zistili, že vo Švédsku už deti rozhodujú v rodine prakticky o všetkom – kam sa pôjde v lete na dovolenku, čo sa bude robiť cez víkend, aké auto si rodina kúpi, čo sa bude variť a podobne. Obávam sa, že u nás je to už tak isto. Nerozhoduje rodič, ale dieťa….. Skončí to potom tak, že sa matka študenta obráti na trénera karate s prosbou o pomoc s výchovou, lebo jej syn sa k rodičom správa hrubo a agresívne…. k rodičom s vysokoškolským vzdelaním a rešpektovaným povolaním.
Neprekvapí preto, ak taký študent nepodá prezidentovi ruku a chorá polovica spoločnosti sa nad tým ani nepozastaví a dokonca ho chváli a ešte ho aj hecuje pokračovať v takom správaní ďalej.
Občas si my, komentátori z takzvanej alternatívy, kladieme otázku, či sme sa už ako spoločnosť náhodou komplet nezbláznili. Podľa mňa áno, veruže sme sa zbláznili. Nie som ministrom školstva a je mi ľúto, že ním nie je Juraj Draxler. Lenže ani to by už bohužiaľ nestačilo, lebo to už u nás s nekritickým napodobňovaním Ameriky zašlo priďaleko. Spoločnosť je v hlbokej kríze a najvypuklejšie sa to prejavuje na našej mládeži.
Napriek tomu prajem peknú zimnú nedeľu.
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.