Od atentátu na premiéra na námestí v Handlovej uplynulo už viac ako sedem mesiacov. Juraj Cintula čaká vo väzbe, ale akosi záhadne sa o jeho zločine prestalo verejne hovoriť a písať. Malo by sa, lebo tá správa vtedy obletela celý svet, ale posledné medializované informácie o tomto prípade na internete sú zo septembra, aj to len o tom, ako sa levický atentátnik v base má, že číta knihy, pravidelne telefonuje s manželkou a svoj čin už neľutuje.
Racionálne uvažujúci človek (v tomto prípade ja) by si myslel, že od atentátu už uplynulo dosť času, potrebného na dôkladné komplexné a vyčerpávajúce vyšetrenie všetkých okolnosti ťažkého zločinu vraždy premiéra v štádiu pokusu a že prípad je dávno na súde a stojíme už minimálne pred záverečným vynesením rozsudku. Komplet aj s odvolaním obvineného k vyššiemu súdu. A nič…. ticho. Mne je v podstate jedno či to bol teroristický čin alebo „len“ obyčajný pokus o vraždu, Cintula by už nemal sedieť vo vyšetrovacej väzbe ale vo výkone trestu.
To sa má tá kauza škandalózne natiahnuť do budúceho roka, trebárs až do mája? Alebo ešte dlhšie, ako prípad vraždy Cervanovej? Zbláznili sme sa? Prečo? Málokedy sa stane, že k pokusu o vraždu dôjde za bieleho dňa na námestí pred zrakom stoviek ľudí, v prítomnosti tuctov očitých svedkov aj so zábermi kamier, kde niet najmenších pochýb kto je páchateľom, lebo páchateľ je okamžite pritlačený k zemi, odzbrojený a zneškodnený. Na čo sa tu pre boha živého ešte čaká, pán Šutaj Eštok? Na nejaké „vzkriesené“ dáta z Cintulovej zmazanej facebookovej stránky od vedenia Meta? Nedajte sa vysmiať. Čo sa tu ešte hľadá? Nejakí ďalší korunní svedkovia činu, nejaké ďalšie podrobnosti okolo osoby atentátnika?
Toto nebol prípad streľby do tela prezidenta Kennedyho v Dallase, kde v podstate nik nevidel vraha strieľať z okna vzdialenej budovy. Toto je jasný prípad…. tak jasný, že jasnejší už nemôže ani byť. Ale my ako keby sme z nejakého záhadného dôvodu už zabúdali, ako keby nás už postihla kolektívna strata pamäte a namiesto vyšetrenia a odsúdenia páchateľa atentátu na premiéra sa zaoberáme samými absurditami okolo štrajku lekárov, okolo toho kto a prečo nám tu riadi záhadný cirkus štyroch poslancov Hlasu, ktorí už nechodia ani na zasadnutia vlastného poslaneckého klubu a mimoriadne neistým a trasľavým hlasom rozprávajú do médií tie svoje nezmysly o tom, ako majú výhrady k počínaniu ministerky kultúry a že oni predsa, predstavte si, neprišli do parlamentu ako jediní len tak stláčať hlasovacie gombíky. Lebo oni majú svoje poslanecké svedomie, na ktoré skladali s rukou na Ústave sľub…. Takto nehorázne sa tu systematicky prekrýva to podstatné – atentát na premiéra štátu. Lebo na námestí SNP protestuje pár hlučných opozičníkov proti správnym a potrebným krokom Šimkovičovej a Machalu.
Isteže, všetko je dôležité a medzi tie dôležité veci rozhodne patrí aj to, ako sa tu bašovalo v období hrôzovlády Matoviča a Hegera, ako sa tu financovali MOMky, ktoré sa topili v peniazoch od vlády ale pri tom vyberali v okienku unimobuniek s úsmevom ešte aj od ľudí eurá za vykonané testy, lebo bez testu si bol občan tretej kategórie a smel si akurát tak sedieť doma a preklínať osud.
Riešime aj Huliaka a jeho ságu troch poslaneckých kamarátov, ktorí sa spoločne pustili už aj do Šramovej, hoci im bola dlho dobrá na zviditeľňovanie, kým nezačali vydierať koalíciu. Riešime všetko možné, len nie to podstatné – a tým je atentát na predsedu vlády a spravodlivý súd s páchateľom.
Premiér sa predvčerom vyjadril, že pokiaľ ide o problém s Visolajského štrajkujúcimi odborármi, on sa do toho nemieša lebo sa cíti byť v konflikte záujmov po tom, ako lekári zachránili v Bystrici jeho život. Isteže, zachránili, to je chvalabohu pravda. Lenže kopa ľudí by bola v tejto veci tiež v konflikte záujmov lebo trúfam si odhadnúť, že sú u nás desiatky tisíc ľudí, ktorým lekári zachránili život, neraz za dramatických okolností a v časovom tlaku, ale to neznamená, že tí zachránení teraz nemajú právo kritizovať počínanie LOZ.
Napríklad ja, lebo aj mne lekári zachránili život – dokonca mne až tri razy – a pritom dva razy išlo nie o dni, ako v prvom prípade v roku 1981, ale o sekundy a minúty v roku 1987. Nebola to dopravná nehoda, ani úraz či infarkt, išlo o zastavené astmatické dýchanie…..Na rozdiel od premiéra som dokonca viac ako 6 rokov v zdravotníctve aj pracoval, ale to neznamená, že by som sa dnes cítil byť v konflikte záujmov ak verejne kritizujem vedenie LOZ.
To podstatné, čo by sa malo udiať čo najskôr lebo včera už bolo neskoro, je súd s atentátnikom Cintulom. A potom aj tie ostatné veci, pekne jedna za druhou, čo sa týka obdobia Kovidu, Hamranovej skupinky Apači a „naši chlapci“, až po štedré darovanie celej našej protiraketovej techniky Ukrajine.
Nemajme sklerózu, ani Alzheimera, ešte je na to priskoro!
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.