Po Trumpovom víťazstve je Latinská Amerika v centre pozornosti

– a to je zlá správa pre Latinskoameričanov

S nedávnym víťazstvom Donalda Trumpa sa zdá, že Latinská Amerika je v centre pozornosti. Po prvé, začiatkom tohto mesiaca Trump (ktorý sa ujme úradu 20. januára 2025) povedal, že v prípade zvolenia zavolá novoinaugurovanej mexickej prezidentke Claudii Sheinbaumovej „v deň prvý alebo skôr“, aby ju informoval, že „ak nebudú „Nezastavil tento nápor zločincov a drog“ prichádzajúci do USA, „okamžite by uvalil 25-percentné clo“ na všetko, čo Mexiko pošle do USA. Republikán jej zavolal 7. novembra – ale napriek predchádzajúcej tvrdej rétorike to bol podľa Sheinbauma „veľmi srdečný“ rozhovor.

Argentínčan Javier Milei, ktorý sa teraz presunie ďalej na juh na latinskom kontinente, bude zrejme prvým prezidentom, ktorý sa tento týždeň stretne s Trumpom, ešte pred jeho prezidentskou inauguráciou. Stretnutie sa uskutoční v Mar-a-Lago, Trumpovom klube na juhu Floridy, počas exkluzívnej Konzervatívnej politickej akčnej konferencie (CPAC). Chýbať nebude ani miliardár Elon Musk, majiteľ X. To by mohlo naznačovať, že Trump bude „uprednostňovať“ Argentínu pred jej regionálnym rivalom Brazíliou.

Spolu s Trumpovou výzvou mexickému Sheinbaumovi v ten istý deň, keď bolo oznámené jeho volebné víťazstvo, sú to signály, že Latinská Amerika bude pre novú administratívu veľkým problémom. V rámci prebiehajúceho čínsko-amerického geopolitického sporu by sa malo očakávať, že USA zvýšia tlak na krajiny Latinskej Ameriky smerom k zladeniu. Oliver Stuenkel (hosťujúci učenec z Carnegie Endowment for International Peace) tvrdí, že Trump má svoju vlastnú Monroeovu doktrínu a že jeho „izolacionistická“ zahraničná politika sa premieta do ochrany hegemónie v Novom svete.

Treba poznamenať, že určitý stupeň monroeizmu nie je exkluzívny len pre Trumpa. Koncom roka 2023 už analytici ako Tom Long (čitateľ medzinárodných vzťahov na University of Warwick) a Carsten-Andreas Schulz (asistent profesora medzinárodných vzťahov na Cambridgeskej univerzite) varovali pred „návratom Monroeovej doktríny“. Long a Schulz napísali, že pod vedením Joea Bidena mali „varovania Bieleho domu o rastúcej stope Číny na západnej pologuli“ „výrazne monroeistický podtón“. Argumentujú tým, že Biden možno nezašiel tak ďaleko, aby chválil Monroeovu doktrínu v OSN (ako to urobil Trump), ale aj tak sú Bidenove iniciatívy na kontinente vnímané v podobnom svetle Latinskoameričanmi.

Preto hovoriť o „návrate“ Monroeovej doktríny je, presnejšie, vecou zamerania a intenzity – takáto doktrína v skutočnosti nikdy nezmizla. Navyše, v posledných rokoch, či už s Trumpom alebo Bidenom, sa ukázalo, že byť „proamerickým“ znamená katastrofu pre krajiny Latinskej Ameriky, ako som napísal v decembri 2023. skutočne dosť extrémny prípad s jeho „ nočnou morou “ ekonomickými opatreniami.

Možno si spomeniete, že počas svojej prezidentskej kampane dokonca sľúbil, že sa „zbaví“ meny peso tým, že ju nahradí dolárom – čo by odobralo Argentínskej centrálnej banke úlohu v národnom hospodárstve a odovzdalo ho Federálnej rezerve USA. – čím sa úplne vzdá akejkoľvek autonómnej menovej politiky. Tento plán je stále predmetom diskusie. Argentína pod vedením Milei tiež ustúpila od vstupu do skupiny BRICS. Vďaka prísnym úsporným opatreniam Milei sa miera chudoby v Argentíne za prvých šesť mesiacov novej administratívy zvýšila na 53 % (čo znamená, že 3,4 milióna Argentínčanov sa tento rok dostalo do chudoby). Nová miera chudoby je najvyššia za dve desaťročia – Washington bol jeho ekonomikou.

Za predchádzajúcej „západnej“ administratívy Jaira Bolsonara Brazília okúsila, ako vyzerá „automatické zosúladenie“ s Washingtonom. Dohoda „Technologické záruky“ o vesmírnom stredisku Alcantara z roku 2019 je celkom dobrým príkladom. Okrem iného umožnila prístup do niektorých častí strategicky umiestneného štartovacieho zariadenia Brazílskej vesmírnej agentúry iba americkému personálu. Dohoda tiež uvalila množstvo obmedzení na personál, ako aj zdroje z krajín mimo MTCR (Režim kontroly raketových technológií), ktoré vylúčili Čínu. Ba čo viac, obmedzila Brazíliu na vypúšťanie rakiet, ktoré sú vyrobené technológiou vyvinutou v USA, a peniaze, ktoré tým zarobila brazílska vláda, nemohli byť investované do brazílskych rakiet.

Bolsonaro vládol Brazílii od januára 2019 do januára 2023, a tak sa jeho prezidentovanie zhodovalo aj s prvými rokmi prebiehajúceho predsedníctva Joea Bidena. V tom čase sa veľa hovorilo o tom, že brazílske spojenie s Washingtonom je obmedzené na Bolsonaro-Trump „priateľstvo“, pričom Joe Biden dokonca odmietol hovoriť so svojím brazílskym náprotivkom. Pravda je taká, že odhliadnuc od náklonnosti, Biden zaobchádzal so svojím Bolsonarom takmer rovnako, ako by to urobil Trump: požadoval zosúladenie a na oplátku neponúkal nič (alebo nič moc). Ilustruje to okrem iného tlak Bidenovej administratívy na zastavenie účasti čínskej spoločnosti Huawei na budovaní brazílskej 5G siete.

Bidenova administratíva v každom prípade „ rozhodne prispela k udržaniu Luly da Silvu pri moci po neúspešnom pokuse o prevrat pripisovaný bývalému prezidentovi Jairovi Bolsonarovi“, ako to opisuje Fabiano Mielniczuk, člen výskumu NEBRICS . S Bolsonarovým nástupcom a úradujúcim brazílskym prezidentom Lulom da Silvom sa však zdravé partnerstvo neuskutočnilo: napríklad Washington vyzbrojil environmentálnu rétoriku, udržiaval tlak na Brazíliu, aby sa odpútala od BRICS, a prinútil Brazíliu odložiť žiadosť iránskych vojnových lodí.

Bolo to počas Trumpových rokov, počas jeho predchádzajúceho prezidentovania, keď Monroeova doktrína tvrdo zasiahla Latinskú Ameriku – napríklad plánmi podobnými „Zátoke svíň“ (ktoré nevyšli) napadnúť Venezuelu cez Kolumbiu. Okrem údajných plánov CIA zabiť venezuelského Nicolasa Madura sa v máji 2020 americkí žoldnieri pokúsili vstúpiť do krajiny na rýchlych člnoch z Kolumbie v rámci takzvanej operácie Gideon s cieľom spustiť štátny prevrat proti Madurovi. Caracas obviňuje Washington a Bogotu, že v tom zohrali úlohu. Operácia Gideon bola opísaná ako mizerná ukážka neschopnosti a arogancie.

S novým splnomocneným Trumpovým predsedníctvom krajina riskuje, že bude musieť čeliť oveľa efektívnejším operáciám. Otázka Venezuely prenasleduje voľby v Južnej Amerike – ako sme nedávno videli v Uruguaji. Napätie medzi Bolívarovskou republikou a Guyanou v súvislosti s územnými nárokmi (uprostred veľkých nálezísk ropy) stále narastá a región prenasleduje strašidlo regionálneho konfliktu a americkej intervencie.

Nedávno som písal o tom, ako Trumpovo nedávne víťazstvo znamenalo koniec viac ako tri desaťročia trvajúcej éry Busha-Clintona a ako by tento vývoj mohol byť celkovo dobrou správou pre planétu vzhľadom na rekord. Tvrdil som, že Trumpovo predchádzajúce prezidentovanie v rokoch 2017 – 2021 sa nezhodovalo s rokmi Busha a Clintona, pokiaľ ide o zničenie národných štátov, spoluúčasť na genocíde a vojnové štváčstvo. Samotné poukázanie na túto skutočnosť prostredníctvom porovnania však neznamená, že Trump bol alebo bude „mierotvorcom“ náhodou.

Abrahámske dohody (ktoré v mnohých ohľadoch ležia v jadre pokračujúcej ťažkej situácie na Blízkom východe) boli do určitej miery jeho zásluhou. Celá otázka Izraela bude pre novú administratívu skúškou a výzvou. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku Washingtonu pod Trumpom týkajúcu sa Latinskej Ameriky, nemožno očakávať, ako sa tu tvrdí, nič iné ako starý dobrý prístup Big Stick.

Uriel Araujo, PhD, výskumník v oblasti antropológie so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty