KEĎ SLOBODA PRIŠLA ZO ZÁPADU

Považujem za veľké zadosťučinenie, že čoraz viac slovenských politikov si osvojuje náš národný výklad vzniku Česko-slovenskej republiky. Sú za tým roky úsilia, vysvetľovania, písania článkov aj listov každému jednému poslancovi NR SR. Nie je to nijaká účelová interpretácia, ale principiálny postoj opierajúci sa o historické fakty. Veď ani samotný zakladateľ štátu T. G. Masaryk neoslavoval 28. október, ale vznik republiky si spolu s Eduardom Benešom každoročne pripomínal na Pražskom hrade v úzkom kruhu priateľov o dva týždne skôr, lebo vedel, že keď vydal svoju Washingtonskú deklaráciu o nezávislosti a štáty Dohody uznali jeho dočasnú vládu, bolo rozhodnuté. https://www.facebook.com/photo?fbid=962225872616302&set=a.475941001244794 Osobitne ma teší, že tohto roku konečne aj prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini vyzdvihol Martinskú deklaráciu ako samostatný štátny akt, ktorý má pre Slovákov prvoradý význam. Je to veľmi dôležité pre pochopenie toho, prečo naši predkovia konali tak ako konali a ako sme sa do tohto bodu dostali. No tým sa náprava nášho zdeformovaného historického vedomia nekončí.
Vo väčšine slovenskej spoločnosti pretrváva pocit, že v slávnych októbrových dňoch roku 1918 Česko-slovenská republika jednoducho „vznikla“. V skutočnosti bola len vyhlásená, no to najhoršie nás ešte len čakalo. Maďari sa totiž územia Slovenska nemienili vzdať, a tak kým svetový konflikt sa chýlil ku koncu, na Slovensku sa vojna ešte len začala a tento boj trval osem mesiacov a vyžiadal si tisíce mŕtvych.

V prvom rade si treba uvedomiť, že Rakúsko-Uhorsko nezaniklo vyhlásením Česko-Slovenska, ale až odtrhnutím Uhorského kráľovstva od Rakúskeho cisárstva 31. októbra 1918. Admirál Horthy neskôr tento krok Károlyiho vlády označil za strategickú chybu, v dôsledku ktorej Maďarsko prišlo o väčšie územia ako sa pôvodne plánovalo. Rovnako si treba uvedomiť, že prvá svetová vojna sa 11. novembra 1918 de iure neskončila – len sa dosiahlo prímerie, ktoré trvalo ďalších dvadsať rokov. Preto dnes historici už nehovoria o prvej a druhej svetovej vojne, ale prikláňajú sa k tomu, že išlo o jeden globálny konflikt (ktorý sa podľa niektorých nedoriešil dodnes).

Maďarsko reagovalo na politický vývoj na Slovensku po Martinskej deklarácii spočiatku priateľsky. Ponúklo Slovákom právo národa na sebaurčenie vrátane autonómie. Odpoveď predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu na telegram predsedu novovytvorenej Maďarskej národnej rady grófa Mihálya Károlyiho bola síce rovnako úctivá, ale jednoznačná: „slobodný česko-slovenský národ chce už byť iba dobrým susedom a bratom maďarského národa“. Tu si treba všimnúť, že Maďari ponúkali Slovákom viac než Česi. A to bol aj hlavný dôvod, prečo sklamaný Andrej Hlinka (presnejšie: urazený za to, že ho pre jeho výbušnú povahu nikto nechcel zobrať do vlády) odišiel tajne do Paríža, kde „v mene slovenského národa“ (hoci na to nemal žiadne poverenie) žiadal referendum o tom, kam chce Slovensko patriť. Čiže to isté, čo žiadali vo Versailles Maďari, lebo vedeli, že väčšina Slovákov by sa v tom čase rozhodla pre zotrvanie v Uhorsku. Je pochopiteľné, že vznikajúci česko-slovenský štát to v tomto zraniteľnom období považoval za vlastizradu a uvrhol Hlinku do väzenia. Z ružomberského farára sa však okamžite stal symbol boja za slovenskú autonómiu, hoci ešte pred niekoľkými mesiacmi nechal zhromaždený dav na stanici prisahať na „jednotný československý národ“.

Samotné oslobodzovanie územia Slovenska sa však dialo nesmierne chaoticky. Česko-slovenská republika už síce medzinárodnoprávne existovala, ale ani politicky, ani vojensky, ani diplomaticky ešte nemala Slovensko vo svojich rukách. Niekedy sa hovorí, že ako prví prekročili hranice Slovenska vojaci náhradného práporu 25. streleckého pluku, a to už 1. novembra 1918 o druhej hodine ráno. To však bol ešte stále pozostatok rakúsko-uhorskej armády, ktorý sa vracal zo St. Pöltenu do Kroměříža, a pri zastávke v Hodoníne ho nejakí členovia miestneho národného výboru požiadali, či by neodskočili do neďalekého Holíča, ktorý sa v mocenskom vákuu podobne ako väčšina slovenských miest zmietal v rabovačkách a výtržnostiach. Tak tam urobili poriadok a vrátili sa. No už 2. novembra 1918 vstúpili na Slovensko prvé skutočné česko-slovenské jednotky. Obsadili Gbely a tamojšie naftové polia, ktoré boli v tom čase strategickým územím – jediným miestom na území bývalej habsburskej monarchie, kde sa ťažila ropa (okrem Haliče, ale tá bola vtedy obsadená ruským vojskom).

Prvé kroky česko-slovenských vojakov na oslobodenom území boli až nad očakávanie hladké a úspešné. Pod heslom „kto naň položí prvý ruku, toho bude“ vpochodovali na niektorých úsekoch do miest bez boja. Keď Vavro Šrobár na čele dočasnej slovenskej vlády a stotiny Slovákov lučeneckého 25. pešieho pluku slávnostne vstúpil do Skalice a na zhromaždení v centre mesta jeho jednotka zložila prísahu novému česko-slovenskému štátu, zdalo sa, že sme vyhrali. 7. novembra obsadili Trnavu, 10. novembra Trenčín a 12. novembra slávnostne privítal česko-slovenské vojsko aj predseda Slovenskej národnej rady Matúš Dula v Martine. Lenže situácia sa veľmi rýchlo zvrtla.

13. novembra 1918 došlo v Belehrade k rokovaniu francúzskej delegácie na čele s generálom Franchetom d’Esperey a maďarskej delegácie na čele s grófom Mihályom Károlyim. Výsledok tohto stretnutia vošiel do dejín ako Belehradské prímerie, ktoré takmer spôsobilo katastrofu. 17. článok tejto zmluvy hovorí, že štáty Dohody nebudú zasahovať do vnútorných záležitostí Uhorska. Károlyi však výsledok interpretoval tak, že na Slovensku má aj naďalej právo pôsobiť maďarská správa. Takmer okamžite sa začala mohutná maďarská protiofenzíva, ktorá v krátkom čase vytlačila slabé a takmer symbolické česko-slovenské jednotky zo svojich pozícií. Maďarské vojsko už 15. novembra (teda tri dni po príchode našich vojakov) obsadilo aj Martin, odzbrojilo slovenské národné gardy a uväznilo predsedu SNR Matúša Dulu. Týmto symbolickým aktom sa maďarská vláda Slovenskej národnej rade doslova vysmiala a demonštrovala tým, kto má na Slovensku naozajstnú moc.
Slovensko sa stalo vyslovene opusteným územím vydané napospas vyčíňaniu maďarskej svojvôle a brachiálnej moci. Česko-slovenský premiér Karel Kramář informoval šéfa diplomacie Eduarda Beneša (toho času na mierových rokovaniach v Paríži), že naša pozícia na Slovensku je veľmi zlá a môžeme ho aj stratiť. Na mnohých miestach sa vytvárajú miestne maďarské národné rady a gardy hlásiace sa ku Károlyiho vláde a mnohí Slováci s nimi spolupracujú. V niektorých slovenských mestách sa vytvorili dokonca zmiešané slovensko-maďarské národné rady. Maďarská moc však postupuje tvrdo, na mnohých miestach sa strieľa a popravuje, pribúda mŕtvych. Kramář k tomu sarkasticky podotkol, že noví slovenskí páni sa nechali trochu uniesť, keď si mysleli, že s hŕstkou vojakov a žandárov obsadia opustené kraje. Nemusia sa však vraj báť, lebo už čoskoro prídu vojská zo zahraničia. Lenže už o pár dní sa Kramář dozvedel, že žiadne vojsko nepríde, že Francúzi sa dohodli s Maďarmi. Beneš zúril. Vo Versailles vmietol svojmu francúzskemu kolegovi do tváre, že za jeho záujmy bojuje na Sibíri stotisíc česko-slovenských legionárov, no on nedokáže poslať na Slovensko ani 2 – 3 divízie, aby sme mohli voľnejšie dýchať.

V každom prípade, Slovenská národná rada rýchlo stratila svoj vplyv. Nemožno prehliadnuť, že sa tak stalo aj preto, že pražské centrum od začiatku odmietalo podporovať ašpirácie SNR na prevzatie moci na Slovensku. Praha nemala záujem, aby sa SNR pretvorila na samostatný mocenský orgán s vlastnou koncepciou. Za slovenskú politickú reprezentáciu považovala malú skupinku s Vavrom Šrobárom, ktorú sama dosadila. Šrobár svojvoľne a bez vedomia Slovenskej národnej rady rozhodol aj o zložení Klubu slovenských poslancov revolučného Národného zhromaždenia. Výraznú prevahu v ňom získali centralisti a čechoslovakisti, dokonca tam umiestnili aj niekoľko českých politikov.

Šrobár však napriek svojmu celoživotnému oportunizmu, ktorý ho previedol od konzervatívcov cez liberálov až do tábora komunistov, vykonal v tomto období aj veľa dobrého. V prvom rade získal pre Slovensko Bratislavu, aj jej dnešný názov. Keď si v nej 4. februára 1919 zriadil ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska (v budove dnešnej Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici), vyzdvihol tým jej nové postavenie a štatút. Druhýkrát zachránil Bratislavu koncom júna 1919, keď sa na ňu v smere od Nových Zámkov valilo maďarské vojsko podporované obrneným vlakom. Francúzsky generál Eugène Mittelhauser navštívil Šrobára neskoro večer v jeho byte a vysvetlil mu situáciu. „Maďari dorazia k Bratislave okolo ôsmej hodiny ráno. Naši vojaci sú extrémne vyčerpaní a každý z nich už má iba štyri náboje. V meste zostalo udržiavať poriadok len 150 nie veľmi spoľahlivých žandárov… Ani sa nevyzliekajte, budeme nútení rýchlo opustiť mesto.“ Lenže Vavro Šrobár v tejto kritickej chvíli urobil zásadné rozhodnutie. Odvolávajúc sa na to, že Praha mu dala právomoci slovenského diktátora, rozkázal zatknúť a internovať po jednom členovi z významných bratislavských rodín (približne tisíc rukojemníkov). Do rána bol v Bratislave pokoj…

Prvá fáza bojov o oslobodzovanie Slovenska trvala do 20. januára. Vtedy sa podarilo dostať pod kontrolu česko-slovenskej vlády celé územie Slovenska a v ten istý deň sa podarilo presvedčiť francúzsku vládu, aby vyslala na pomoc mladej Česko-slovenskej republike svoje ozbrojené sily. Cena za to bola, že naše vojsko prešlo až do 31. decembra 1925 pod francúzske velenie. Po občasných ozbrojených stretoch došlo 9. mája 1919 k vpádu maďarských boľševických vojsk, ktorý zastihol česko-slovenskú armádu v zlom stave. V obrane nášho územia vynikol najmä armádny generál Josef Šnejdárek a vtedajší podplukovník Augustín Malár (bývalý legionár z Talianska a neskorší generál popravený nacistami za podiel na prípravách SNP).

Až 1. júla 1919 sa podpísaním česko-slovensko-maďarskej dohody skončil vojenský konflikt s Maďarskom. Posledné maďarské jednotky sa z územia Slovenska stiahli 4. júla 1919. Pri ústupe po sebe zanechali zámerne obrovské materiálne škody vo výške viac ako 100 miliónov korún a tisíce ľudských životov… Stále sme dostatočne nedocenili význam a hrdinstvo týchto obetí pre budúcnosť Slovenska. 1. júl by sme si mali pripomínať ako výročie víťazstva v existenčnej vojne za našu slobodu. Dodnes nemáme spoločný pomník obetí vojny o Slovensko z rokov 1918 – 1919. Padlí prevažne českí vojaci neboli pochovávaní na spoločnom mieste tak ako padlí v prvej svetovej vojne, ale ich hroby sú roztrúsené po celom území Slovenska. Štát by sa mal postarať o dôstojné uctenie si týchto obetí. Veď nám vybojovali slobodu, vlasť i budúcnosť. Patrí im úcta a vďaka všetkých generácií.

(Na snímke je zobrazený príchod Vavra Šrobára do oslobodenej Bratislavy 4. februára 1919, kde sa usídlilo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Na tribúne pred historickou budovou Slovenského národného divadla stoja zľava minister spravodlivosti František Soukup, veliteľ talianskej vojenskej misie generál Luigi Giuseppe Piccione, minister verejných prác František Staněk a minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár.)

Eduard Chmelár