SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE

Slovenské národné povstanie je vždy tak trochu festivalom vzletných slov. Aj pokusov politikov všetkých zafarbení nalakovať túto historickú udalosť náterom svojich ideologických predstáv. Pri príležitosti osemdesiateho výročia sme sa tomu tiež nevyhli.

Nejdem na nikoho ukazovať prstom, pretože nechcem nikomu ani nič vyčítať, ani vzpierať sa politickej realite. Politici takmer vždy hovoria to, čo sa od nich očakáva, a iné to nikdy nebude.

Napriek tomu poviem, čo mi počas každých osláv a spomienok na SNP chýba najviac: geopolitický realizmus. Pokúsim sa vyjadriť len v niekoľkých bodoch, čo tým mám na mysli. Na širšiu analýzu, žiaľ, v týchto dňoch nemám kapacitu.

Slovensko sa v rokoch 1938 – 1939 ocitlo v nemožnej situácii a v dôsledku toho sa stalo satelitným štátom nacistického Nemecka. Keď Sovietsky zväz začal tlačiť Nemcov naspäť tam, odkiaľ prišli, Slovensko bolo opäť v nemožnej situácii, pretože bolo na najlepšej ceste ocitnúť sa po vojne v tábore porazených spojencov Hitlera. To by bola absolútna katastrofa tak z medzinárodného hľadiska aj z pohľadu usporiadania vzťahov vnútri obnoveného Československa.

Slovenské národné povstanie, aj keď jeho vojenský význam nebol z pohľadu celkového vývoja strategickej situácie v Európe veľký, malo obrovskú politickú cenu. Viaceré znesvárené prúdy slovenskej politiky sa dokázali dohodnúť na tom, že je potrebné povstať a vyhnúť sa tým kolektívnej národnej vine kolaborantov s nacizmom. SNP bolo potlačené, Slovensko sa zo satelitného štátu stalo okupovaným územím. Práve táto zmena statusu paradoxne znamenala, že v roku 1945 sme sa ocitli vo víťaznom tábore.

Výsledkom druhej svetovej vojny bolo aj veľké geopolitické upratovanie v Európe a jeho výsledkom bol nový bezpečnostný systém. Nebol ideálny, Európa bola rozdelená na dva ideologicky aj mocensky znepriatelené tábory, ale fungoval. Prinajmenšom do tej miery, že až donedávna v Európe nebola žiadna väčšia vojna.

Keď sa v roku 1991 rozpadol Sovietsky zväz, oficiálne sa skončila aj takzvaná studená vojna. Niektorí to pochopili tak, akoby výsledky druhej svetovej vojny a z nich prameniaci bezpečnostný systém v Európe prestali platiť. Tento omyl bol založený na dvoch falošných predpokladoch. Po prvé, Washington a viacerí európski spojenci si mysleli, že americký unipolárny moment potrvá večne. Po druhé, západné mocnosti sa mylne domnievali, že rozpadom Sovietskeho zväzu sa vytratili aj tristo rokov staré geopolitické imperatívy Ruska.

Ak majú mať oslavy SNP nielen dôležitý emocionálny zmysel, ale aj strategický význam, je potrebné hovoriť o tom, ako veľmi sa mnohí mýlili, keď si mysleli, že rokom 1991 stratilo opodstatnenie politické dorozumenie o rovnováhe síl v Európe. V roku 1945 sa zrodil model spolužitia, ktorý rozhodne nebol bezchybný a mal mnohé úskalia, ale fungoval. To, čo máme v Európe teraz, zjavne nefunguje. Ešte horšie je, že tí, čo majú v Európe najviac moci, nemajú dostatok rozumu na to, aby pochopili, že opakovaním tých istých chýb rovnaký problém nevyriešia, iba prehĺbia.

Peter Tóth