PRED 180 ROKMI SA ZAČALA TVORIŤ SPISOVNÁ SLOVENČINA

V tejto miestnosti na evanjelickej fare v Liptovskom Mikuláši bol pred 180 rokmi, v dňoch 26. – 28. augusta 1844, založený spolok Tatrín, ktorý predstavuje vyvrcholenie organizačných snáh štúrovcov pred revolúciou. V našich školách sa doteraz učí o tomto historickom medzníku trochu skreslene. Celým generáciám našich detí sa vštepuje nesprávny výklad, že v roku 1843 bola na fare v Hlbokom kodifikovaná spisovná slovenčina a o rok neskôr vznikol spolok na vydávanie kníh Tatrín, akýsi predchodca Matice slovenskej. Celé zle.

Viete, že svojich študentov učím (a aj vás som hádam niečo naučil), že vznik spisovného slovenského jazyka nebola udalosť, ale proces. Na fare v Hlbokom v júli 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža na ničom konkrétnom nedohodli, resp. dohodli sa iba na tom, že sa dohodnú. Najmä Michal Miloslav Hodža mal výhrady k novému pravopisu, a preto si dali rok na rozmyslenie a prípravu, pričom sa dohodli, že ich nezhody sa vyriešia v širšom kruhu spolku Tatrín, ktorého založenie navrhol Ľudovít Štúr. Sám sa však na jeho čelo prezieravo nepostavil, lebo v tom čase mal už plné ruky práce s prípravou na vydávanie Slovenských národných novín a predovšetkým: bol v hľadáčiku polície, čo by sa mohlo zneužiť na nepovolenie spolku. Napriek tomu Tatrín aj tak nedostal povolenie (dôvodov sa v čase nastupujúcej maďarizácie našlo viac než dosť), takže bol vlastne skôr občianskou iniciatívou ako formálnym združením.

Samotný názov Tatrín bol odvodený z toho, že spolok vznikol v meste obklopenom Tatrami (Nízkymi, Západnými i Vysokými). Predsedom Tatrína sa stal Michal Miloslav Hodža, ktorý účastníkov na svojej fare prichýlil. Nebolo ich veľa. Prítomných bolo len 23 národovcov, zo známejších štúrovcov Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Francisci, Janko Kráľ či Janko Matúška. Úvodnú reč mal Ľudovít Štúr. Burcoval Slovákov k zmyslu pre vyšší cieľ ako je rodina, k budovaniu spoločenstva. Bol si vedomý toho, že jadro národa pre službu pospolitosti bude potrebné ešte len získať, ale práve to mal byť cieľ Tatrína. Apeloval na prítomných, aby zveľaďovali duchovný život Slovákov zo všetkých síl a tvrdil, že štátny minister Kolovrat je ich snahám naklonený.

Problémom prvej schôdzky nebol ani tak nízky počet účastníkov, ako fakt, že z katolíkov tam nebol nikto. Na prekonaní konfesionálneho rozkolu záležalo najmä Hodžovi, ktorý si uvedomoval, že bez katolíckych vzdelancov skončí ich iniciatíva podobne ako bernolákovské hnutie. Tieto rozpory sa podarilo prekonať až na štvrtom zasadnutí Tatrína na fare katolíckeho kňaza Jozefa Urbanovského v Čachticiach v dňoch 9. – 10. augusta 1847. Tam už prišlo 61 účastníkov, z toho 15 katolíkov. Bol to historický medzník na ceste k všeobecnému uznaniu spisovnej slovenčiny. Až tu sa popredné osobnosti slovenského národného hnutia neformálne dohodli na základných kontúrach pravopisu spisovného slovenského jazyka. Na schôdzke bol prítomný aj vtedy ešte len študent viedenskej univerzity a neskorší jazykový reformátor Martin Hattala. Detaily doriešili na stretnutí v októbri 1851 v budove dnešnej teologickej fakulty na Primaciálnom námestí v Bratislave. Možno tadiaľ denno-denne prechádzate a netušíte, že práve tam sa dovŕšila tvorba modenej slovenčiny, pretože tam nie je ani len pamätná tabuľa. Účastníci schôdzky poverili Martina Hattalu, aby vypracoval gramatiku slovenského jazyka, ktorá o rok neskôr aj skutočne vyšla pod názvom Krátka mluvnica slovenská (1852). Až toto zavŕšenie úsilia celej generácie možno považovať za kodifikáciu spisovnej slovenčiny.

Nechcem teraz zaťažovať čitateľa detailami o priebehu jednotlivých zasadnutí. Podrobnejšie tieto diskusie zachytím a zrekonštruujem na základe pôvodných zápisníc vo svojej pripravovanej knihe o najdôležitejších príbehoch moderných slovenských dejín. Poviem len, že sa účastníci zdĺhavo hádali a sporili o každý detail, nielen o ypsilon, ale aj dvojhlásky, či dlhé ĺ (stĺp, mĺkvy, vĺčik, pĺznuť, kĺby), ktoré nemá vo svojej abecede nikto. Teda to vôbec nebolo tak, že Štúr niečo zázračným vnuknutím vymyslel a zrazu bác, bolo to (ako znie doteraz dosť rozšírená predstava laikov). Štúr nebol jazykovedec, skôr politik a jeho základnú myšlienku rozpracovávali v rokoch 1843 – 1852 do odbornej podoby desiatky ľudí. Ani jazyk Slovenských národných novín nebol ešte ustálenou formou spisovnej slovenčiny, ale len individuálne upraveným liptovským nárečím.

Na prvom zasadnutí v auguste 1844 vznikla proti Štúrovi aj prvá opozícia. Liberálnejšie naladeným účastníkom na čele s Jánom Franciscim sa nepáčilo autoritatívne riadenie spolku. Štúr navrhol, aby sa hlasovalo len v mimoriadnych prípadoch, aby o všetkých sporných otázkach rozhodoval výbor a aby základom rokovania bol princíp dôvery. Proti tomu protestoval Francisci, ktorý navrhol, aby o všetkom rozhodovala väčšina hlasov. Vznikla „dlhá a prudká debata“, ktorú ukončilo hlasovanie v prospech Štúra v pomere 14 : 6. Problémy s autoritatívnym správaním Ľudovíta Štúra poznačili celé štúrovské hnutie, pre jeho povahu ho neprijali už do tajného spolku Vzájomnosť v júni 1837.

V každom prípade je historický význam spolku Tatrín nesmierny. Bola to nielen základná organizačná štruktúra pre prijatie, tvorbu a schválenie spisovného slovenského jazyka. Bol to prvý pokus o zjednotenie Slovákov. Nesmieme ho preceňovať, lebo väčšina národa bola stále etnicky indiferentná, ale ani podceňovať, pretože prekonanie jazykových rozporov evanjelikov a katolíkov bolo prvým krokom k zjednoteniu a vytvoreniu moderného národa. A len poznanie našich koreňov nám môže pomôcť lepšie pochopiť súčasnosť a ovládnuť budúcnosť.

Eduard Chmelár