Prepustenie bývalého špeciálneho prokurátora je ukážková nehoráznosť. Je zvrátené a pre budúcnosť nebezpečné, ak si zvykneme, že do politickej kauzy môže vstúpiť politik, aby oslobodil jedného z „našich ľudí“.
Pri rozhodnutí ministra spravodlivosti nejde len o Dušana Kováčika. Ide o princíp. Niečo podobné by sa mohlo zopakovať pri ktoromkoľvek zločincovi.
Návod je jednoduchý a po formálnej stránke celkom legálny. Minister podá mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie na Najvyšší súd SR, aby preskúmal, či pri odsúdenom nebol porušený zákon. A následne využije svoju mimoriadnu právomoc a odsúdeného prepustí ešte pred rozhodnutím súdu. S vysvetlením, že opravuje justičné chyby.
Ak to pripustíme ako prijateľný postup, bude to možné použiť pri akejkoľvek trestnej kauze.
Iste, minister Boris Susko neporušil zákon ani pravidlá. Využil právomoci. Tento argument vlády však neobstojí. Pri politicky citlivých kauzách platí, že politici do nich nevstupujú.
Vlastne, malo by platiť…
Právomoc okamžite prepustiť odsúdeného v minulosti využil aj minister spravodlivosti Viliam Karas (dnes člen KDH). No nebolo to v prípadoch, na ktorých by záležalo Hegerovi alebo Matovičovi. Išlo o menšie justičné omyly, keď aj samotné súdy uznali, že urobili chybu, ktorú treba napraviť.
Pri Kováčikovi ide o výstavnú politickú kauzu, do ktorej sa vkladajú nielen Smer, ale aj oligarchovia.
Dokonca môžeme mať podozrenie, že na záchrane Kováčika mal – a má – najväčší záujem oligarcha Norbert Bödör. Viacerí svedkovia potvrdili, že Kováčik bol ako špeciálny prokurátor súčasťou skupiny bödörovcov. Chodil na ich utajené stretnutia, ktoré mali so šéfmi NAKA. A vykonával úlohy. Aj také, ktoré skupine bödörovcov zabezpečili čierne príjmy z prostredia organizovaného zločinu (takáčovcov).
Po roku 2020 vyšetrovatelia zistili, že Kováčik z úradu vynášal spisy – v prospech bödörovcov a ich klientely z mafiánskej skupiny takáčovcov. A nielen to. Za úplatok 50-tisíc eur mal Kováčik zariadiť, že Úrad špeciálnej prokuratúry prikývne na prepustenie jedného z bosov takáčovcov.
Kováčikova kauza – na rozdiel od mnohých iných – navyše nestála len na výpovedi jediného kajúcnika. Aj vynášanie spisov, aj korupciu potvrdilo viacero svedkov vrátane prokurátorky špeciálnej prokuratúry.
Blízke väzby Kováčika na bödörovov odkryli aj archívy z mobilu Mariana Kočnera a správy z aplikácie Threema. Bödör hovoril o Kováčikovi ako o „kamošovi“, ktorý pre neho pracuje. Napríklad zastavením trestných stíhaní tých, ktorí sa vykúpili…
Dokonca to v jednom prípade platilo aj naopak. Ide o menej známu, ale zato výživnú kauzu dvoch spoločníkov firmy Eset. V spore s podnikateľom Erikom Mikurčíkom o hotel Carlton si mali Rudolf Hrubý a Maroš Grund z Esetu zavolať na pomoc Zoroslava Kollára, ktorý mal v tom čase vplyv na viacerých súdoch.
Výsledok: po tom, čo spoločníci Esetu spojili sily s Kollárom, sa spor bleskovo vyriešil. Súdy v obchodných sporoch pozoruhodne rýchlo rozhodli, že hotel patrí spoločníkom Esetu. A špeciálny prokurátor Kováčik podal svoju historicky prvú obžalobu – proti Mikurčíkovi. Rivalovi oligarchov z Esetu.
O stíhanie Mikurčíka sa postarali Hrubý s Grundom z Esetu, obchodní partneri Zoroslava Kollára bödörovci, ktorí kontrolovali NAKA – a špeciálny prokurátor Kováčik, ktorý expresne spracoval a podal obžalobu. Svoju prvú…
Samozrejme, za túto kauzu Kováčik nikdy nebol stíhaný a zrejme ani nebude. Oligarchovia z Esetu – vlastníci Denníka N – sú chránený druh. Nedotknuteľní.
Dobre zdokumentované a dobre vyšetrené však boli staršie a mediálne známe kauzy Kováčika. Bol právoplatne odsúdený a od roku 2022 je vo výkone trestu za prijatie úplatku, vynášanie spisov a zneužívanie právomoci.
Od stredy je na slobode. Z rozhodnutia ministra spravodlivosti, ktoré nebolo justičné, ale politické.
Samozrejme, Robertovi Ficovi, Suskovi a ďalším ochrancom Kováčika môžeme uznať, že v jeho kauze sa postupovalo neprimerane tvrdo. Pôvodný trest bol prehnane prísny: 14 rokov a prepadnutie majetku.
Na stíhaní Kováčika sa podieľala takmer celá Lipšicova sieť – elitní vyšetrovatelia NAKA, elitní prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry, sudkyňa Pamela Záleská (Špecializovaný trestný súd SR), sudca Juraj Kliment (Najvyšší súd). Bola to politická kauza, ktorá sa riešila pod silným politickým a mediálnym tlakom „druhej strany“ (Matovičovi a Lipšicovi ľudia).
To však nič nemení na tom, že intervencia ministra spravodlivosti je neprijateľná. Ak bol Kováčik naozaj odsúdený protiprávne v „politickom procese“, ako to tvrdia premiér a jeho ľudia, potom by sa mal – po kolapse Obyčajných a zmene vládnej moci – očistiť právnou cestou.
Napokon, súdy už uznali, že pôvodný trest sudkyne Záleskej bol uletený, prepadnutie majetku sa zrušilo, Kliment bol vylúčený z rozhodovania…
Rovnako sa malo počkať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorý rieši dovolanie ministra Suska.
Politické rozhodnutie o prepustení Kováčika je faul, ktorý jeho ochrancov z vlády oberá o dôveryhodnosť. A ktorý krivú spravodlivosť z rokov 2020 – 2023 ženie do opačného extrému. Do krivej spravodlivosti 2024.
Alebo do podozrení, že bödörovská oligarchia chytá druhý dych.
Dag Daniš / Denník Štandard
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.