Priznám sa, že mám slabosť pre britské voľby. V tejto krajine som prežil najdôležitejšie obdobie svojho života (z hľadiska vzdelania, nadobudnutých skúseností a nasmerovania mojej profesionálnej kariéry), oženil som sa tu (bol to vôbec historicky prvý sobáš na slovenskej ambasáde) a často sa sem vraciam (či už pracovne alebo súkromne). Ako novinár som začiatkom mája 1997 v Londýne zažil veľkolepý návrat labouristov k moci po 18 rokoch. Stál som pred vchodom Downing Street 10 len pár metrov od triumfujúceho Tonyho Blaira, vedľa mňa bola slávna Christiane Amanpour zo CNN, ktorá ma trochu arogantne vytláčala (vraj čo jej tu zavadzia nejaké mladé ucho z „východoeurópskych novín“, ktorých názov ani nevedela vysloviť), ale umravnil ju strážnik v typickej prilbe, z ktorého sa vykľul Poliak, takže som dostal takú malú „slovanskú“ protekciu… Ale o tom možno niekedy inokedy.
Táto volebná noc mi v niečom pripomenula tú spred 27 rokov. Víťazstvo labouristov po 14 rokoch je aj tentoraz zdrvujúce a pre konzervatívcov zničujúce, keďže vypadli viaceré kľúčové osobnosti strany. V roku 1997 utrpel nečakanú porážku minister obrany Michael Portillo, jeden z najpopulárnejších britských politikov, miláčik ženského publika a očakávaný budúci líder konzervatívcov, ktorý sa nedostal vo svojom obvode do parlamentu. Nikdy nezabudnem na ten zamrznutý úsmev, na ktorý mu nabehla kamera pri oznamovaní výsledkov, akoby dostal kŕč a nevedel vrátiť tvár do pôvodného výrazu. Rovnako aj dnes labouristický kandidát porazil konzervatívneho ministra obrany Granta Shappsa. Premiér Sunak prešiel len tesne. Vo svojom obvode po prvý raz (na ôsmy pokus) triumfoval aj líder strany Reform UK Nigel Farage, ktorý vyradil konzervatívneho i labouristického kandidáta.
No pre mňa osobne je najväčším víťazom týchto volieb Jeremy Corbyn, neúnavný bojovník za mier vo svete, ľudské práva a spoločenskú rovnosť. Po tom, čo tohto dlhoročného poslanca (v Dolnej snemovni slúžil takmer 40 rokov) Labouristická strana nespravodlivo vylúčila zo svojich radov pod zákernou zámienkou falošného obvinenia z antisemitizmu za jeho kritiku izraelského apartheidu (Noam Chomsky to označil za nebezpečný hon na čarodejnice) sa bývalý líder labouristov rozhodol obhájiť svoj mandát i svoju česť ako nezávislý kandidát. Jeho návrat je veľkolepý. Jeremy získal 49 % hlasov (viac ako labouristický, konzervatívny a liberálny kandidát dohromady) a stal sa tak najdlhšie slúžiacim poslancom britského parlamentu. Corbyn očakáva, že bude novej labouristickej vláde „tŕňom v oku“. Zároveň vyhlásil: „Je to aj varovanie. Varovanie pre nastávajúcu vládu, že disident nemôže byť bez následkov rozdrvený, že myšlienky rovnosti, spravodlivosti a mieru sú večné, že nádej na lepší svet nemôže nikdy vyhasnúť.“
Konzervatívci dnes síce utrpeli volebný Armagedon, ale nedokážem sa tešiť z víťazstva labouristov pod vedením nudného a elitárskeho sira Keira Starmera, ktorého víťazstvo znamená aj porážku autentickej ľavice a posun strany do stredu, kam ju už raz potlačil Tony Blair a takmer ju zničil. Ale niečo sa snáď predsa len mení. Všimnite si, čo sa deje vo svete. Americký prezident Joe Biden je na pokraji volebného fiaska. Jeho najbližší spojenci Emmanuel Macron a Rishi Sunak utrpeli vo svojich krajinách volebný debakel. Vojnová koalícia sa pomaly rozpadáva. Svitá nádej na lepšie časy?
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.