Dostať sa k Vladimírovi Mečiarovi nebolo jednoduché. Žije v ústraní, rozhovory nedáva, stretnutia odmieta. Skôr ako ma pozval k sebe do Trenčianskych Teplíc, odmietol dvakrát aj mňa a raz dohodnuté stretnutie zrušil. Tentoraz ma vítal na terase rodinného hotela pod košatým stromom a s úctivým pozdravom mi povedal: „Máme čo doháňať.“ Nikdy sme sa spolu nerozprávali. Dnes sme strávili spolu vyše päť hodín intenzívneho rozhovoru a na jeho konci sme si povedali, že v tom musíme pokračovať.
Iste sa pýtate na dôvod tejto návštevy. Keďže píšem novú knihu o modernom slovenskom príbehu od vzniku národa až po založenie štátu, nemohol som z neho vynechať človeka, ktorý najvýraznejšie určil smerovanie slovenskej spoločnosti. Nadávať na Mečiara je dnes politickým folklórom, ale nikto z tých politikov – hoci na to mali viac ako štvrťstoročie – nedokázal zmeniť základné kontúry Slovenskej republiky vytvorené týmto silným mužom: či už ide o volebný systém, územno-správne členenie alebo základný zákon štátu. Všetci dnes do istej miery žijeme z Mečiarovho dedičstva a dodnes sme sa s tým nedokázali vyrovnať.
Mečiar ma mal perfektne načítaného. Prekvapilo ma, že ma registruje už od deväťdesiatych rokov a pamätá si na také detaily, ktoré o mne nevedia ani moji najbližší. Hneď na úvod sme si vyjasnili základné pravidlá. Sú veci, v ktorých spolu nikdy nebudeme súhlasiť, preto sa nechcem zacykliť v hádkach o jeho spôsobe vlády. Zaujíma ma založenie štátu, keďže jeho úlohu v tomto procese považujem za historickú a vysoko pozitívnu. Občas som musel dávať pozor, aby ma nevtiahol do svojich fabulácií, ale po upozornení, že to bolo inak, sa vždy vrátil do vecnej roviny. Rozhodne to bola užitočná návšteva, ktorá mi po konfrontácii s inými aktérmi pomôže získať plastický obraz o najdôležitejších rokovaniach tohto vzrušujúceho obdobia.
Vladimír Mečiar si zaslúži triezve zhodnotenie svojho historického pôsobenia. Aj s odstupom rokov vidno, že to, na čo sa podujal s Václavom Klausom, bola jedinečná súhra okolností, ktorá by sa už dnes, pri súčasných záujmoch veľmocí, nemusela podariť. Preto som rád, že Peter Pellegrini je historicky prvým zvoleným prezidentom, ktorý pozval na svoju inauguráciu aj Vladimíra Mečiara ako prejav rešpektu k zakladateľovi štátu.
S Vladimírom Mečiarom sme sa rozprávali nielen o neznámych okolnostiach dosiahnutia nezávislosti Slovenskej republiky, ktoré sa odrazia v mojej pripravovanej knihe, ale aj o súčasnej politickej situácii. Tento politický dôchodca má stále obdivuhodný prehľad a strategické myslenie, bez ktorého nie sú mysliteľné žiadne štátnické rozhodnutia. Je čas vrátiť Vladimíra Mečiara do dejín. Bez predsudkov i bez pátosu, bez démonizácie, idealizácie či karikovania. Pozývam vás k odvahe uvažovať s otvorenou mysľou.
Zdroj: FB profil Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.