Eduard Chmelár: NA OBRANU JOZEFA BANÁŠA

Eduard Chmelár: NA OBRANU JOZEFA BANÁŠA

Eduard Chmelár: NA OBRANU JOZEFA BANÁŠA 620 330 Mr Hyde

Hneď na úvod musím zdôrazniť, že v tomto statuse nemôžem byť objektívny, aj keď sa o to vždy snažím, lebo Jožo Banáš je môj dlhoročný kamarát. Cením si na ňom najmä jeho nadhľad, empatiu, ale aj u nás ešte stále výnimočnú schopnosť „predať sa“. Naše médiá to však vidia inak a okamžite po zverejnení úvahy Petra Pellegriniho, že by v pozícii svojho poradcu rád videl Jozefa Banáša, spustili kanonádu, že to bol agent ŠtB. Rozhodne na tomto mieste nebudem vyvracať zistenia Ústavu pamäti národa o jeho spolupráci s komunistickou tajnou políciou. Toto si musí každý sám vyhodnotiť vo svojom vnútri. Ja si nevyberám kamarátov podľa toho, či sa páčia našim politickým mravokárcom a mediálnym katom. Chcem sa len pristaviť pri tom, na čo sa takéto obvinenia zneužívajú.

Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale 35 rokov od pádu komunistického režimu ma už nezaujíma, kto bol v ŠtB. Zaujíma ma to nanajvýš ako historika, ale nie ako občana, ktorý by si mal na základe toho utvárať názor o človeku. Za ten dlhý čas od roku 1989 si každý napísal svoj vlastný osobný príbeh a mali by sme hodnotiť práve to, ako v ňom obstál. Nesúhlasím s redaktorkou Denníka N Monikou Tódovou, pre ktorú sú disidenti z minulého režimu automaticky hrdinovia. Za tú jednu generáciu sa ukázalo, že kto bol slobodný, bol vnútorne slobodný v každom režime (Ján Čarnogurský, Anton Srholec, Roman Kaliský, Albert Marenčin) a tí ostatní nepredstavovali disent, ale – ako správne poznamenal Egon Bondy – tieňový establishment (Martin Šimečka, František Mikloško, Ján Langoš, Alexander Vondra).

Čo mi má dnes, po takmer štyroch desaťročiach od porážky komunizmu, povedať o stave spoločnosti členstvo v KSČ, keď nám tu za ten čas vyrástli tí najhorší gangstri v bielych košeliach, ktorí sa hrdia tým, že nikdy neboli v komunistickej strane? Medializácia spolupracovníkov ŠtB dnes neslúži na informovanie občanov, ale na politickú diskreditáciu príslušných osôb. Je to účelový ideologický obušok. Keď vyšlo najavo, že Eduard Kukan bol dôverníkom ŠtB, vtedajšia vládnuca dzurindovská klika ho spolu s TV Markíza ešte bránila. O dva roky neskôr to však vytiahli na Ficovho ministra zahraničných vecí Jána Kubiša s cieľom pošpiniť ho. Veď si všímajte ich metódy. Ak mainstreamové médiá predstavujú nominantov strán súčasnej koalície, tak ich neuvedú profesiou, že je to napríklad univerzitný profesor, bývalý rektor vysokej školy, špičkový chirurg alebo úspešný spisovateľ. Nie. Napíšu, že je to konšpirátor, dezinformár, dezolát, hviezda dezinfoscény, a to všetko s jediným cieľom – pokúsiť sa zničiť jeho povesť.

Takže nie, na takúto hru nepristúpim. Už len preto nie, že dnes ma oveľa viac zaujíma, kto je agentom SIS, CIA, MI-6, Mossadu či FSB, kto dnes udáva, rozvracia túto republiku a zrádza ju v prospech záujmov veľmocí. Kto dnes infiltroval naše spravodajské služby do takej miery, že by mali byť rozpustené. O tomto hovorme. A v prípade výlučného práva prezidenta republiky vybrať si svojich najbližších spolupracovníkov analyzujme namiesto ich minulosti skôr ich schopnosť naplniť ciele, ktoré si nová hlava štátu predsavzala. Peter Pellegrini síce rád hovorí (podobne ako jeho predchodcovia) o akejsi vízii, ale pochybujem, že má konkrétnu predstavu o jej naplnení. Ak to zasa nemá dopadnúť ako v prípade toho slávneho bonmotu bývalého nemeckého kancelára Helmuta Schmidta („Kto máva vízie, mal by navštíviť psychiatra“), prezident by sa mal obklopiť predovšetkým skutočnými vizionármi, ktorí budú schopní sformulovať dlhodobé ciele Slovenskej republiky. To sú tie vznešené veci, o ktoré by sa mali zaujímať seriózni novinári a ktoré by mali zaujímať nás všetkých, lebo len hlodavce sa živia špinou, výkalmi a odpadkami.

Už s tým prestaňme. Prestaňme sa navzájom spochybňovať. Do pamäti sa mi vryli slová reprezentačného slovenského brankára Martina Dúbravku, ktorý po senzačnej výhre nad Belgickom povedal: „Musíme zmeniť naše slovenské myslenie. Nemôžeme si myslieť, že sme malá krajina. Nech nás ostatní tak vnímajú, ale my si musíme veriť. Dnes sme si verili a ukázali sme to.“ Tlieskam. Lepšie by som to nepovedal. Ak chceme rásť, musíme sa porovnávať len s tými najlepšími. A to platí nielen o futbale.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár