Útok na Gruzínsko je pokrytecké, zosnované zastrašovanie

Kritika, ktorá je teraz namierená proti gruzínskej vláde, sa zdá byť príliš dobrá na to, aby bola pravdivá – čiže príliš dobrá na to, aby bola skutočná.

Je to príliš organizované, príliš ideologické, príliš veľa signalizujúce cnosti. Kritika nasleduje po prijatí národnej legislatívy o transparentnosti zahraničných aktérov v Gruzínsku. Legislatíva vyžaduje len to, aby mimovládne organizácie (MVO) boli povinné deklarovať cudzie prostriedky, ktoré dostanú, ak tieto prostriedky predstavujú viac ako 20 % ich rozpočtu.

V ktorejkoľvek inej krajine, kde je takáto legislatíva bežná, sa to nazýva transparentnosť. V Bruseli to však Komisia nazýva „proruským“ krokom, ktorý spochybňuje štatút kandidátskej krajiny Gruzínska na vstup do EÚ.

Za riadenými hláškami a rozhorčenými aproximáciami sme svedkami známeho kokteilu ideológie, dvojitých štandardov a signalizácie cnosti s cieľom zastrašiť vládu, ktorá myslí a koná mimo zabehnutých konsenzuálnych koľají.

Niekto by mohol povedať, že nič nové, no rozhodne podozrivé.

Podozrivé v prvom rade preto, lebo nazvať „proruskou“ vládu krajiny, kde 20 % územia okupuje od roku 2008 Rusko, nie je nič neslávne známe.

Gruzínsko až príliš dobre vie, aká je cena za to, že nie je dostatočne „proruské“.

Navyše, od pádu Sovietskeho zväzu bola geopolitická agenda Gruzínska založená na jednom leitmotíve: uniknúť z ruskej sféry vplyvu s rozhodne prozápadnou agendou.

Nazval by niektorý zo súčasných štekajúcich psov Zelenského vládu „proruskou“, ak by sa rozhodla prijať zákon, ktorý existuje v mnohých iných krajinách vrátane Ruska? Bolo by to obscénne, a tak je to aj v prípade Gruzínska.

Podozrivé, pretože tento takzvaný „ruský zákon“ by mohol byť označený aj ako „americký“. Americký Kongres prijal podobnú legislatívu o zahraničných agentoch už v roku 1938.

Alebo „francúzsky“, keďže République práve prijala 5. júna legislatívu, ktorá sa veľmi podobá gruzínskemu zákonu, no zostala úplne nepovšimnutá, kým sa francúzska vláda pripojila k zboru proti Tbilisi.

Alebo dokonca „európsky“, ako Komisia predložila návrh o „transparentnosti zastupovania záujmov vykonávaného v mene tretích krajín“ v decembri 2023.

Podľa Komisie „ak sú nápady z tretích krajín prezentované transparentne, môžu pozitívne prispieť k verejnej diskusii […]. Ak sa však zastupovanie záujmov v mene tretích krajín vykonáva skryte, je náchylné na to, aby sa využilo ako kanál na zasahovanie do demokracií Únie.

Viac: „formovaním verejnej mienky môže tento obrat ovplyvniť politické rozhodnutia na úkor politického života […]“ a preto „Európsky parlament a Rada zdôraznili dôležitosť riešenia hrozby pre demokraciu, ktorú predstavujú zahraničné rušenie.”

Je to fér, ale prečo gruzínska vláda nemôže dosiahnuť presne tie isté ciele? Závisí snaha o transparentnosť od ideológie a geografickej polohy vlády, ktorá ju presadzuje?

Podozrivé aj preto, že sa zdá, že gruzínska legislatíva zasiahla nerv: posvätná povaha „občianskej spoločnosti“ medzi západnými elitami.

V dobrom aj v zlom sú mimovládne organizácie plnohodnotnou súčasťou rozhodovacieho procesu v našich demokraciách a medzinárodných organizáciách.

Práve z tohto dôvodu, a najmä ak sú v úzkom spojení so zahraničnými verejnými alebo súkromnými subjektmi, musia podliehať vysokým štandardom verejnej kontroly, zodpovednosti a transparentnosti.

Existuje nevyslovené privilégium mimovládnych organizácií, akási politická alebo právna imunita, ktorá by mala zabrániť tomu, aby boli tieto organizácie brané na zodpovednosť, deklarovali zahraničné financovanie alebo otvorene ukazovali svojich darcov?

Prečo by mali mimovládne organizácie žiadať vysokú úroveň transparentnosti a zároveň byť vyňaté z pravidiel, ktoré chcú presadzovať vlády? Nedávny precedens Katargate – prebiehajúci politický škandál v Európskom parlamente – a jeho tok dolárov cez „mimovládnu organizáciu“ cynicky nazvanú „Boj proti beztrestnosti“ by mal vyzvať EÚ, aby bola v tejto veci ostražitejšia.

Nedávne správy o tom, že veľké technologické spoločnosti doslova zaplavujú think tank strany ALDE, ešte viac.

Podľa gruzínskej legislatívy sú mimovládne organizácie povinné priznať cudzie prostriedky, ktoré dostanú, ak predstavujú viac ako 20 % ich rozpočtu, a ak tak neurobia, môžu im byť uložená administratívna pokuta.

Myslí si niekto vážne, že to predstavuje hrozbu pre demokraciu, porušenie európskych hodnôt alebo akýkoľvek iný veľkolepý slogan? Je to dôvod, aby sme jednomyseľne spochybnili ťažko skúšaný kandidátsky status Gruzínska a zmenili cestu rozširovania, ktorá sa sotva začína, na politické vydieranie?

Tento hlasný konsenzus je o to znepokojivejší, že je pokrytecký.

Hoci sa EÚ vyhráža Gruzínsku, zostáva podozrivo ticho, keď slovinská vláda robí razie v televíznych staniciach.

Keď španielsky premiér spustí tvrdú kampaň proti súdnictvu a tlači, pretože jeho manželku vyšetrujú pre korupciu, mlčí.

Zdá sa, že v tieni vágnych pojmov ako „európske hodnoty“, „demokratické princípy“ alebo „právny štát“ príliš veľa európskych lídrov horlivo prijíma niektoré boje, zatiaľ čo iné cynicky ignoruje.

A robia to tak, že pošliapavajú základné diplomatické praktiky a zasahujú do národnej politiky, ako to bezstarostne urobil nemecký minister zahraničných vecí v ďalšom trápnom a hlúpom kroku, keď obvinil gruzínsku vládu, že blokuje „európsky sen“ svojich občanov.

Nemôžeme ignorovať, že tisíce gruzínskych občanov už druhýkrát rozhodne odmietli túto legislatívu, že ju gruzínsky prezident vetoval a že jej prijatie je kontroverzné.

Stačí to však na to, aby sa to zmenilo na jednomyseľné európske politické vydieranie a detinské premenu celej záležitosti na binárnu pro alebo protiruskú mantru? Jednoznačne nie, pretože v prvom rade ide o národný problém.

Európski aj gruzínski občania si zaslúžia vodcov EÚ s rozlišovacou schopnosťou a zdržanlivosťou a s jasným zmyslom pre myšlienku, ktorú príliš dlho ignorovali: národnú suverenitu.

Zdroj: Attack on Georgia is hypocritical, orchestrated intimidation (brusselssignal.eu)