Je vojnový scenár „troch divadiel“ pre USA uskutočniteľný a žiaduci? Niektorí si to myslia. Americkí analytici v rámci Establishmentu v skutočnosti volajú po vojne „v Ázii, Európe a na Strednom východe“. To je to, čo Thomas G. Mahnken (profesor Johns Hopkins School of Advanced International Studies a generálny riaditeľ Centra pre strategické a rozpočtové hodnotenie) vo svojom najnovšom článku nalieha na Washington.
Thomas G. Mahnken
Podľa Mahnkena je Washington „momentálne zapojený do dvoch vojen – Ukrajiny v Európe a Izraela na Blízkom východe“, pričom zároveň „čelí vyhliadke na tretiu o Taiwan alebo Južnú Kóreu vo východnej Ázii“. Okrem toho „všetky tri divadlá sú životne dôležité pre záujmy USA a všetky sú vzájomne prepojené“. Deprioritizácia Európy a odpútanie sa od Blízkeho východu môže len oslabiť americkú bezpečnosť, tvrdí: „vojenské stiahnutie USA z Blízkeho východu napríklad vytvorilo vákuum, ktoré Teherán dychtivo vyplnil. Samozrejme, takéto uvažovanie môže mať zmysel len vtedy, ak sa americká „bezpečnosť“ rovná unipolarite Washingtonu.
Americký minister obrany Lloyd Austin počas svojho nedávneho prejavu v Shangri-la Dialogue (v Singapure) zdôraznil, že „napriek historickým konfliktom v Európe a na Strednom východe… Indo-Pacifik zostáva naším prioritným pôsobiskom. .“ Podľa Austina sú USA tichomorskou krajinou a dodal, že „USA môžu byť bezpečné iba vtedy, ak je bezpečná Ázia. To je dôvod, prečo… [sme] dlho udržiavali našu prítomnosť v tomto regióne. A to je dôvod, prečo pokračujeme v investíciách potrebných na splnenie našich záväzkov voči našim spojencom a partnerom.“ Pokiaľ ide o vzťah s Čínou, minister bol nejednoznačnejší a tvrdil, že „boj s Čínou nie je ani bezprostredný, ani nevyhnutný“.
Zatiaľ čo sa zdá, že Lloyd Austin sa líši od Mahnkena (v dôraze), nie je tu nevyhnutne rozkol medzi týmito dvoma. Často som písal, že ambície Washingtonu sú len o ‚vyjedaní špajze iným‘. Jerry Hendrix (vyslúžilý kapitán námorníctva, predtým poradca vysokých predstaviteľov Pentagonu a v súčasnosti vedúci pracovník Inštitútu Sagamore) napísal, že podľa Mackindera (klasická geopolitika) sa USA pustili do pátrania po „Srdci“*, a to je v rozpore s jeho skutočnou povahou „morskej sily“. Je to tak preto, že Washington bol v poslednom čase „zaťažený“ väčšinou „pozemnými akciami v Iraku a Afganistane, proti ktorým bojovala predovšetkým veľká stála armáda operujúca ďaleko od domova“.
Namiesto toho Hendrix nabáda atlantickú superveľmoc, aby opäť „premýšľala a konala ako námorná mocnosť“, to znamená so zameraním na odvodzovanie svojej sily z „námorného obchodu“ a využívala „nástroje námornej sily“ na pokrok pri presadzovaní jej záujmov. Odborník opisuje obdobie po druhej svetovej vojne ako výnimočné obdobie „voľného mora“, ktoré sa vyznačuje „bezpečným prostredím“, ktoré údajne umožnilo rozkvet voľného obchodu na globalizovanej planéte – to je pomerne veselý spôsob, akým opisuje Svetový poriadok pod vedením USA, napriek tomu, že Washington vždy používal protekcionizmus ako zbraň.
V každom prípade, ako poznamenáva Hendrix, americká superveľmoc pôsobí ako „kontinentálna veľmoc“ aj ako „morská veľmoc“. Jeho zahraničnú politiku som opísal ako kývanie kyvadla. Dať alebo vziať, všetky veľmoci sa do určitej miery zapájajú do zástupných konfliktov uprostred ich geoekonomických a geopolitických sporov s inými mocnosťami. Pokiaľ ide o regionálne spory, či sa niekomu dnešná zahraničná politika Moskvy páči alebo nie, možno aspoň priznať, že historicky Rusko a susedná Ukrajina majú prepletenú a komplikovanú spoločnú históriu a to isté platí aj o vzťahoch medzi Čínou a Taiwanom. Ale Amerika je niečo celkom iné. Aby sme udržali veci v perspektíve, mali by sme mať na pamäti, že napríklad jediné miesto na celom svete, kde má Čína zámorskú vojenskú základňu, je Džibutsko v Africkom rohu. Na rozdiel od toho, v závislosti od toho, ako to človek počíta, mal Washington v roku 2015 asi 800 vojenských základní vo viac ako 70 krajinách.
Okrem toho USA v skutočnosti napadli 84 zo 194 národných štátov uznaných Organizáciou Spojených národov a podľa Christophera Kellyho a Stuarta Laycocka, autorov knihy „America Invades: Ako sme napadli alebo boli vojensky zapojení do takmer každej krajiny na Zemi“. Tvrdou pravdou je, že Spojené štáty americké sú dnes jediným národom (a možno aj vôbec), ktorý sa potenciálne zapojil do vojny na troch kontinentoch – tento scenár, pamätajte na to, ktorý podporujú významní americkí komentátori a vedci z hlavného prúdu.
Iní analytici, ako napríklad Andrea Rizzi, píšuci pre El Pais, opísali možnosť prepojenia vojnových frontov na Blízkom východe, v Európe a v ázijsko-pacifickej oblasti ako scenár „nočnej mory“ – aj keď nie tak presvedčivo, v prípade Rizziho, ktorý Zdá sa, že verí, že politický Západ má nevyhnutne niečo spoločné s „demokraciou“, čo je prinajmenšom historicky kontroverzná premisa. Rizzi však hovorí veľmi pravdivo, že „v geopolitike – a v živote – vedú vysokostresové situácie k väčšej rezerve pre nepredvídané udalosti, chyby vo výpočte a komunikácii, nekontrolované akcie menšinových frakcií a neúmyselné eskalácie, prinajmenšom od kľúčových hráčov.“ Dokonca aj hlavní herci majú záujem na udržaní stability, v určitom bode môže niekto (alebo jeho zástupcovia) skutočne nakrútiť „odvážny film“, povedané Rizziho slovami, a tak spôsobiť eskaláciu a nepredvídateľné výsledky.
Séria ukrajinských a západných akcií pravdepodobne z pohľadu Moskvy predstavovala presne taký prechod červenej čiary. Zatiaľ čo niektorí sa obávajú toho, že sa to isté stane v Pacifiku, čím sa neúmyselne rozpúta ďalšia vojna, iní po presne takejto vojne volajú a túžia po nej – nielen v indicko-pacifickom regióne, ale súčasne aj v Európe a na Strednom východe. Ťažko opísať takéto volanie inak ako vôľu zapáliť svet – veď po vojne medzi veľmocami na troch kontinentoch nemožno doslova túžiť a nečakať nič iné, čo s tým často prichádza (nazvime to apokalypsa v prestrojení, ak chcete).
Je neuveriteľné, že takéto bojovné výzvy, namiesto toho, aby sa obmedzovali na nenávistné prejavy extrémnych a okrajových jednotlivcov a organizácií, prechádzajú rovnako rozumným a mainstreamovým diskurzom, produkovaným tak, ako je, váženými odborníkmi s dokonalým kreditom. A pozor, Foreign Affairs to dokonca zverejní. Niet sa čomu čudovať: samotná zahraničná politika Washingtonu je napokon z veľkej časti postavená na predpoklade americkej unipolarity a globálnej vojny, ak by to bolo potrebné.
Uriel Araujo
O Autorovi: Uriel Araujo je publicista a výskumník so zameraním na medzinárodné a etnické konflikty
*pozn. Teória srdca je geopolitický koncept, ktorý naznačuje, že kľúčom k svetovej dominancii je sila na pevnine, nie na mori. Autor Halford Mackinder v roku 1904.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.